Maurícius #7: Maurícius, multikulturalizmus, Charlie Hebdo a 2000 mŕtvych v Nigérii.

Na malom multikultúrnom (čítajte pestrom, pán exprezident) ostrove Maurúcius je 15 štátnych sviatkov a 14 dní pracovného pokoja, čo je opačný pomer ako u nás. Z toho sekulárnych je 5, čiže presne tretina – patria sem nový rok, zrušenie otroctva, národný deň (nezávislosť od Británie a vznik samostatného štátu), príchod sezónnych robotníkov z Indie (ktorí sú dnes majoritou), a, samozrejme, všadeprítomný sviatok práce. Už len týchto pár dátumov ponúka pomerne slušný historický exkurz do moderných dejín krajiny (iné ani nemá, s osídľovaním sa začalo až v 17. storočí).

Zaujímavejšie sú však náboženské sviatky, ktoré tvoria zvyšné dve tretiny voľných dní. Podobne ako je tomu pri miestnom volebnom systéme, v duchu hesla „unity in diversity“ sa štát snaží o pomerné zastúpenie všetkých hlavných náboženských a etnických skupín. Náboženské sviatky teda viac-menej odrážajú tieto demografické ukazovatele. Najpočetnejší hinduisti majú 5 sviatkov, pričom každá podskupina (Tamil, Telugu, Marathi) má svoj vlastný štátny sviatok. Kresťania majú 3 sviatky, no len 2 dátumy – každý rok alternujú Nanebovstúpenie Panny Márie a Všetkých svätých, čo je opatrenie zavedené na obmedzenie dní pracovného pokoja.

Viete si niekto predstaviť, že by sme s niečím alternovali napr. druhý sviatok vianočný?

Posledné dva sviatky na zozname sú koniec Ramadánu a čínsky nový rok. Sympatické je, že v konečnom dôsledku tu všetci oslavujú všetko, a často aj spoločne – je bežné vidieť kresťana na hinduistickej púti alebo hinduistu páliť sviečku panne Márii.

Maurícius tak predstavuje multikultúrny model „at its best“. Bolo by naivné si myslieť, že každodenný život neprináša problémové situácie a že medzi jednotlivými skupinami vládne bezhraničné porozumenie a harmónia. Naopak, príslušnosť k tej ktorej skupine má ešte stále výrazný vplyv na to, kde sa človek zamestná, koho si môže vybrať za partnera, alebo kde bude bývať. Mnohé bariéry však postupne padajú aj vďaka verejnému diskurzu a politickému tlaku, ktoré sa zasadzujú o rovnosť šancí pre všetkých. Tento multikultúrny model vychádza z historickej skutočnosti, že na Mauríciu nejestvovalo pôvodné osídlenie a všetky súčasné skupiny obyvateľstva sem prišli v pomerne krátkom časovom slede – nikto si preto nedovolí nárokovať na nejaké prednostné zaobchádzanie alebo výsadné práva.

Na druhej strane historická trajektória Európy spôsobila etablovanie mnohých iných modelov etnickej a náboženskej integrácie a koexistencie. V posledných dňoch sa pretriasa najmä Francúzsko, ktoré uplatňuje asimilačnú politiku podriadenú silnej francúzskej národnej identite. Korene tohto modelu treba pravdepodobne hľadať už v dobách národného obrodenia, ktoré prinieslo trikolóru a intenzifikáciu francúzštiny ako jazyka v úradnom styku v dobe koloniálnej expanzie. Hlavným ideologickým odkazom však bola sloboda, rovnosť a bratstvo. Teroristický útok na redakciu Charlie Hebdo rozpútal diskusiu o tom, nakoľko sa Francúzom podarilo prepojiť ich asimilačný model integrácie s odkazom revolúcie.

Obrázok: autor; internet

Nedovolím si francúzsky model hodnotiť, zameriam sa len na samotnú slobodu prejavu a s tým súvisiacu požiadavku rovnosti. Francúzsko sa snaží rovnosť pred zákonom dosiahnuť presne opačným spôsobom ako Maurícius, t.j. nie zohľadnením všetkých skupín obyvateľstva pomocou pomerného zastúpenia alebo antidiskriminačných zákonov, ale práve úmyselnou slepotou k identite svojich občanov. No tak ako na Mauríciu, aj vo Francúzsku dochádza ku kontroverziám a problémovým situáciám – zakázanie hijabu na školách je exemplárnym príkladom.

Čo je najdôležitejšie, oba systémy sú systémy demokratické (čo neznamená že sú dokonalé a bezchybné) a občania majú mnoho legálnych a legislatívnych možností a spôsobov, ako vyjadriť svoju nespokojnosť, a prípadne zmeniť to, s čim sú nespokojní. Jedným zo spôsobov, ako byť k systému kritický, je napr. spoločenská satira a karikatúra. Predovšetkým vo Francúzsku je tento nástroj veľmi obľúbený, má dlhú tradíciu a nezastupiteľné miesto v spoločnosti. Žiaľ, samotná existencia satiry a karikatúry nezaručuje ich kvalitu. Tá závisí len od publika, teda od nás.

Ľudia majú rovnaké právo na zlé vtipy, tak ako ho majú na nekvalitnú hudbu a skorumpovaných politikov. Nevidím dôvod im toto právo upierať. Ak sa uživí xenofóbna a rasistická satira, prosím, je to len vďaka našej vlastnej xenofóbii a rasizmu. Skúsme jej to však vrátiť rovnako – jej zosmiešnením. Jej zakázanie povedie k porušeniu práve tých princípov, ktoré ju umožnili, teda slobody prejavu a rovnosti. My v strednej Európe už máme s podobnými zákazmi skúsenosti a vieme kam až môžu viesť rôzne výnimky, keď sa niektorí rovní stávajú rovnejšími. Jej fyzická likvidácia, na spôsob ako sa odohrala vo Francúzsku, je absolútne neprípustná, toto je mimo akúkoľvek diskusiu (netvrdím že príspevky v Charlie Hebdo boli xednofóbne alebo rasistické, o tomto nemám vedomosť).

Nešetrime preto nikoho, alebo naopak šetrime všetkých rovnako. Nie je nevyhnutné sa znižovať ku satire založenej na xenofóbii a stereotypizácii. Témy náboženstva a menšín sa predsa dajú skarikovať aj kvalitne. Napokon, práve na takýchto citlivých témach sa prejavia tí najtalentovanejší, a odhalia tí najneschopnejší.. Na Mauríciu náboženská satira v podstate absentuje, ale to je pochopiteľné, nikto nechce narušiť krehkú vyváženosť pluralitného systému. Ak tá satira raz príde, možno o to lepšie, ak nebude disproporčne karikovať jednu skupinu na úkor druhej. A ak by došlo aj k tomu, budiž, možno tomu tak bolo aj vo Francúzsku, to neviem. Buďme však za túto možnosť vďační, hoci jej prejavy sa nám nemusia páčiť. Ak by sme ju nemali, neboli by sme slobodní. Aj preto som Charlie Hebdo.

Malá, ale dôležitá poznámka na záver: predminulý týždeň zomrelo v dôsledku teroristického útoku vo Francúzsku 12 ľudí. Predminulý týždeň zomrelo v dôsledku teroristického útoku v Nigérii 2000 ľudí. Aj oni si zaslúžia našu plnú pozornosť a podporu. Ak sme Charlie, buďme ním aj za hranicami Európy.