Denník N

Ako prežiť blahobyt a neubaviť sa k smrti

Máme sa lepšie, ako naši predkovia. Nikdy nebola v obchodoch taká hojnosť a nemohli sme si dopriať, tak veľa. A predsa nám niečo chýba a cítime nespokojnosť. A snažíme sa ju zahnať kde čím a tak sa vyberáme na cestu závislosti…

Ten základný mechanizmus všetci poznáme – objaví sa túžba, ktorá vola po naplnení. My sa rozhodneme túžbu uskutočniť. Následne sa objaví pocit naplnenia. Po nejakom čase sa však túžba objaví znovu. A tak stále dokola.

Kedy to celé skončí? Máme pod kontrolou svoje túžby? Je možné odolať túžbe, ktorá volá po naplnení? Dnes sa na to pozrieme cez knihu od Anny Lembke, ktorá sa volá Dopamín. Jej podnázov je symbolický – ako prežiť blahobyt a neubaviť sa k smrti.

Túžba, ale aká?

S týmto mechanizmom sa spája niekoľko problémov. Ten prvý sa spája s otázkou, či to po čom túžime, je naozaj dobré. Túto otázku je dobré si položiť skôr, než sa rozhodneme. Nemusíme predsa uspokojiť všetky túžby. Druhá otázka je spojená so samotným rozhodnutím. Môže ísť o niečo, čo samo o sebe je dobré, otázkou však je, či je to dobré aj pre nás. Tretia otázka sa spája s tým, či je to dobré tu a teraz. Môže ísť totiž o niečo, čo je dobré a dokonca aj pre nás, ale nie v tejto chvíli.

Je to tiež výzva k tomu, aby sme sa sami rozhodli, kedy sa rozhodneme túžbu naplniť a aby túžba nerozhodovala za nás. Aby sme neboli otrokom túžby.

Ďalší problém sa spája s tým, ak strácame mieru – túžime častejšie, alebo zvyšujeme svoju dávku. Okrem toho, nikdy by sa nemala vytratiť túžba nielen naplniť, ale aj vychutnať. Tá je dôležitá pre to, aby sme neskĺzli len do konzumácie.

Mysleli sme si, že ten mechanizmus je jednoduchý. Ale nie je to tak. A ľahko sa v ňom niečo pokazí. Ale poďme pekne po poriadku.

Hojnosť a závislosť

Žijeme vo svete prebytku a hojnosti (v porovnaní s minulosťou). Nikdy predtým sme nemali k dispozícií tak veľa vecí, tovaru, impulzov a nikdy sme nežili tak navzájom poprepájaní (sociálne siete, facebook, instagram).

Keď sa hovorí o závislostiach, spravidla sa myslia látkové či nelátkové závislosti a predstavujeme si pod tým alkohol, či cigarety. Ale závislí môžeme byť prakticky na čomkoľvek, ak je prekročená zdravá miera (a pri niektorých látkach zdravá miera neexistuje).

Dopamín a odmena

V oblasti závislostí sa veľa hovorí o dopamíne. Dopamín je len jedným z neuroprenášačov v mozgu, patrí však medzi najdôležitejšie pri odmene. A odmena je dôležitá pre našu motiváciu. Je to odmena za to, keď si doprajeme to, po čom túžime.

Ak by sme mohli urobiť takýto prieskum, tak práve vďaka množstve dopamínu by sme vedeli určiť, ako veľmi sme závislí na jednotlivých túžbach. Čím viac dopamínu sa vyplaví ako odmena za naplnenie túžby, tým viac sme na tej „veci“ závislí.

Riziká vzniku závislosti

Jedna zo základných definícií hovorí, že k najväčším rizikovým faktorom vzniku závislosti patrí dostupnosť. Ak je niečo dostupné, potom je väčšia šanca, že po tom siahneme. A ak sa nám to zapáči, tak to urobíme opakovane. Pri niektorých sa nám to nemusí páčiť, ale už sme v „tom“.

Každou konzumáciou sa zvyšuje riziko, že bude pre nás ťažšie s tým prestať, keď budeme chcieť. A postupne sa zvyšuje dávka, ktorú potrebujeme k rovnakému uspokojeniu.

Existuje niekoľko faktorov, ktoré riziko závislosti zvyšujú. Napríklad prítomnosť závislosti medzi predkami a v rodine. Prítomnosť duševného ochorenia. Ale aj záťaž v podobe naozaj rôznych udalostí, ktoré sú stresujúce, alebo zraňujúce.

Takáto látka sa často stane útechou, náhradou, pohladením, či spôsobom ako potlačiť problém. Tých mechanizmov je viac. Problémom je, že nič z toho nedokáže splniť. Aspoň nie úplne. Nedokáže nahradiť, pohladí a uteší len trochu a problém vďaka nej nezmizne.

Nové závislosti

Dnes už nie je pri závislostiach dôležité klasické členenie v zmysle alkohol, drogy, cigarety a ostatné. A nie je to len vďaka novým závislostiam ako je hranie hier, či tipovanie. Okrem samotnej závislosti má totiž každá látka svoje špecifiká, od zdravotných, cez finančné až po pracovné a vzťahové.

Mohli by sme hovoriť o nových závislostiach, pri ktorých je návykové už samotné prevedenie, ktoré Vás doslova vtiahne do deja. To sú rôzne „digitálne“ drogy. Dnes najviac zastúpené časom stráveným na internete a sociálnych sietiach. Patrí sem však aj hranie hier, prakticky na jedno kliknutie dostupné stávkovanie, ale aj sex a pornografia. Veľmi ľahko sa tak dostávame do špirály, ktorá však vedie len nadol.

Nič tak neuľahčilo prístup k závislostiam, ako internet. Koľko hodín denne sme pripojení cez nejaké digitálne zariadenie. Stačí jeden či pár klikov a sme v tom. A celé to považujeme za normálne. Koľko času trávime na sietiach, či na internete? Je z toho nejaký úžitok?

Náhrada za niečo

Nutkavej spotrebe najviac podliehajú chudobní a menej vzdelaní ľudia v bohatých krajinách. Je to zázemie, ktoré „nahráva“ závislosti. Chýba im vzdelanie a následne dobrá práca, ktoré by im dali zdravé mantinely a dali viac hodnotných vecí a zážitkov. A v porovnaní s chudobnými v chudobných krajinách, si veľa toho môžu dovoliť. Preto je najrizikovejšia táto skupina. Ak teda dáme bokom malé skupiny ktoré žijú vo štvrtiach či v oblastiach, kde prekvitá zločin a kde nie je ľahké žiť „normálne“.

Podľa štatistík stúpa užívanie antidepresív po celom svete. A rastie aj spotreba stimulantov. A liekov proti bolesti. Je zrejmé, že napriek hojnosti niečo robíme zle, ak hľadáme ako zabudnúť (antidepresíva), cítiť sa lepšie (stimulant) a necítiť (lieky proti bolesti).

Prečo je to tak silné

Dopamin sa používa pre meranie závislosti. Čím viac a rýchlejšie sa ho v mozgu vylúči, tým je droga návykovejšia.

Napríklad čokoláda zvyšuje uvoľňovanie dopamínu o 55 %, sex o 100 %, nikotín o 150 % a kokaín o 225 %. A taký amfetamín (zložka nelegálnych drog) o 1 000 %. Už viete, prečo je tak ťažké, odpútať sa od drog? Prečo droga môže človeku zničiť prácu, vzťahy a pripraviť ho o všetko?

Ten zážitok spojený s ňou natoľko pohltí, že všetko ostatné ľahne popolom

Rovnováha v živote

To čo sa nám páči a nepáči spracúva mozog na jednom a tom istom mieste.

Predstavme si váhu, kde na jednej strane je páči a na druhej nepáči. Keď si doprajeme, váha sa preklopí na stranu páči. Čím viac a rýchlejšie klesne, tým silnejší pocit to je.

Váha však z princípu potrebuje obnoviť rovnováhu. A tak rameno začne pomaly stúpať, až kým obidve ramená nebudú v rovnakej polohe. Stojí za tým silný autoregulačný mechanizmus. Je to snaha o homeostázu (fyziologickú rovnováhu).

Jednoducho žiadna radosť netrvá večne. Skôr či neskôr nastane rovnováha.

Princíp tolerancie

Je prirodzené, že ak sa nám niečo páči a túžime to zažiť znova a znova. Je tu však problém.

Pri opakovaní sa rameno nenakloní tak hlboko a rýchlo, ako predtým. Dokonca aj rovnovážny stav sa obnoví rýchlejšie. Je to princíp tolerancie – potrebujeme čím ďalej, tým viac, aby sme dosiahli rovnaký pocit. Aby to rameno kleslo rovnako rýchlo, rovnako hlboko a aj tam zostalo rovnako dlho.

Ak by sme to prirovnali ku konzumácií čokolády. Dnes nás potešilo 10 gramov, zajtra budeme potrebovať pre rovnaký pocit 15 gramov. Je v tom progres. Potrebujeme stále viac a preto nás už neuspokojuje to, čo predtým…

Princíp neuroadaptácie

Princíp tolerancie však nie je jediný, ktorý tu pôsobí.

Pri váhe, ale aj pri húpačke ste si mohli všimnúť, že rovnováha sa spája s pohybom oboch ramien. Obidve sa pohybujú hore a dole, kým sa dosiahne rovnovážny stav.

Tu to funguje trošku inak. Po uspokojení, sa časom pohne váha na strane nepáči. To je naša túžba. Čím viac a hlbšie sa ponorilo rameno na strane páči (naplnenie túžby), tým viac sa následne pohne aj rameno na strane nepáči (túžba po naplnení). A to rameno ide hlbšie a zotrvá tam dlhšie.

Je to princíp neuroadaptácie.

Vychutnávanie

Čo to znamená? Že ak by sme sa riadili len čisto túžbou a jej naplnením. Tak neustále by rástla naša spotreba (potrebovali by sme čím ďalej, tým viac) a túžili by sme častejšie. Zjedli by sme viac čokolády a častejšie po nej siahli. To platí aj pre iné oblasti – čas na internete a sociálnych sietiach. Čas pred Tv. Množstvo vypitého alkoholu, vyfajčených cigariet…

Je prirodzené, že po naplnení túžby cítime uspokojenie. Je dobré, ak si to vieme aj vychutnať.

To vychutnávanie nemusí byť vždy (aby sme zahnali hlad, nemusí mať gurmánsky zážitok) a s niektorými túžbami sa nespája. Pri niektorých telesných pochodoch asi ťažko hovoriť o vychutnávaní, skôr „uvoľnení“.

Vychutnávanie je však znakom toho, že ešte stále je pre nás dôležitá kvalita, pred kvantitou.

Človek ktorý je závislý, tomu je už jedno, ako kvalitný materiál má k dispozícií. Ta túžba je neznesiteľná. Preto siahne po akomkoľvek.

To že si vieme ešte vychutnávať však neznamená, že nie sme závislí, alebo že k tomu nemáme vykročené. Tá cesta nejaký čas trvá a jej priebeh sa mení. Dôležité je, že sa mení hedonický bod – to znamená, že potrebujeme stále viac, aby sme dosiahli aspoň také uspokojenie, ako predtým.

Dôraz na zdravú mieru

Hovoríme o vychutnávaní a paradox je, že dôraz na vychutnávanie vedie k neschopnosti si vychutnávať. Hedonizmus vedie k anhedónií. Lebo vychutnávanie samé o sebe je len znakom, ale nie hranicou.

Tou hranicou je mieradopriať si tak akurát. To je napríklad v jedení zásada – nejesť do sýta. Sme skôr plní, než túto informáciu dostaneme. Takže ak jeme do sýta, v skutočnosti jeme viac, než potrebujeme a tým sa prejedáme.

Znaky závislosti

Každý kto už mal tu česť a je jedno, o akú látku / nelátku išlo si mohol všimnúť, že začať túžiť menej často, alebo dopriať si menej, sa nespája s príjemnými pocitmi. Ak prestaneme zvyšovať dávku, alebo ak ju začneme znižovať, začneme sa cítiť mizerne. Je to znakom toho, že sme závislí. Nevieme s tým prestať.

K takýmto prejavom patria pocity úzkosti, podráždenosť, nespavosť, dysfória (opak eufórie). Necítime sa dobre. To rameno nepáči kleslo nadol. A chceme ho čím skôr dostať hore, ak nie úplne, tak aspoň do rovnovážneho stavu. A práve vtedy sa objavuje riziko recidívy – že nevydržíme a podľahneme pokušeniu.

Situácia sa zmenila. Už nechceme svoju drogu preto, aby sme mali príjemné pocity, ale preto aby sme nemali nepríjemné pocity.

Ako odolať

Môže sa zdať, že situácia nemá konca. A že nevidno svetlo na konci tunela. Vidno.

Ak sa vystavíme bolesti, potom náš mozog sa akoby zresetuje – obnoví rovnovážny stav. Ak si pamätáte, vraveli sme, že ide o autoregulačný mechanizmus. Koná automaticky. A bez ohľadu na to či chceme, alebo nie.

Ešte nemáme vyhraté. Túžba sa časom znovu objaví. Preto treba pokračovať ďalej. Tým sa znižuje riziko recidívy. Preto sa od závislých vyžaduje, aby boli čistí určité obdobie. Jednoducho, tá tolerancia sa znižuje časom. Chvíľu to trvá. Preto nestačí odolať bolesti (neznesiteľnej túžbe po …), keď sa objaví, ale robiť tak po určitý čas.

Ani potom nie sme bez rizika. Isté pokušenie tu bude stále. Ale hlavne je tu riziko, že v prípade problému, alebo ak sa tak rozhodneme, tak znovu siahneme po tej svojej droge. Už máme s ňou skúsenosť.

Ľudia ktorí bojovali so závislosťou pripomínajú, že túžba nie je spojená len so samotnou látkou. Môže to byť aj spomienka, miesto kde k tomu dochádzalo, partia… Existuje viac impulzov a podnetov, niektoré sú podvedomé. A tie všetky môžu vyvolať túžbu a tá volá po naplnení.

Prečo máme deficit

Mozog produkuje určitú hladinu dopamínu, bez ohľadu na systém odmeňovania. Problém je v tom, že po odmene jeho hladina klesá. Keď klesne jeho hladina, objaví sa nová túžba. A tá volá po naplnení. A tak stále dokola.

Keď si doprajeme, produkcia dopamínu stúpne, jeho hladina sa zvýši. Aby nakoniec začala klesať a dosiahne nižšiu hladinu, než pred túžbou.

Zaujímavosťou je, že tá hladina stúpa už pri očakávaní. Lebo vieme, že onedlho budeme „svoji“. A potom príde vrchol. Ak sa tak nestane, nastane dramatický prepad. A nedosiahnúť na očakávanú odmenu je horšie, ako žiadnu neočakávať.

Dopamínový deficit je spojený s túžbou. Hovorí sa tomu, bažiť po niečom. Je to behaviorálny impulz – keď sa objaví, bezprostredne vedie k snahe o uspokojenie. Štamgasti tomu hovoria – mať slinu.

Zabehané chodníčky

So závislosťou sa spája aj ďalší problém – vznikajú či skôr posilňujú sa dráhy v mozgu spojené so závislosťou. A tie zostávajú, aj keď zanecháme závislosť. Preto tu navždy ostane isté riziko recidívy. Sú to naše zabehané chodníčky.

Našťastie vznikajú aj nové dráhy a existujúce sa posilňujú. A tak časom máme situáciu čoraz viac pod kontrolou. Ale netreba zabúdať, že pýcha predchádza pád. Pretože tesne pred pádom je príležitosť vyhľadať pomoc a tak nepadnúť.

Hovorili sme o váhach a o autoregulačnom mechanizme. To platí. Faktom však je, že nie každý je v rovnovážnom stave. Môžeme byť v situácií, kedy prežívame viac bolesti. Keď sa to tak vezme, tak problémy v práci, zdravotné problémy, vzťahové problémy, ale aj finančné, či akýkoľvek konflikt… to všetko sa spája s bolesťou. A bolesť zvyšuje riziko, že siahneme po úteche – niečom, na čom sa staneme závislými.

Zmysel bolesti

Do konca 19 storočia odborníci verili, že bolesť je prospešná. Nie je len varovným znakom (problému) a znakom uzdravovania, ale verili že môže posilňovať imunitu. Bolesť má zjavne veľa úloh a ešte stále o nej veľa nevieme. Faktom však je, že žijeme v dobe, kedy sa bolesti vyhýbame, ako čert krížu. Akejkoľvek bolesti.

Aj tu vstupuje do hry princíp rovnováhy. Čím viac sa oddávame tomu, čo sa nám páči, tým viac klesá naša odolnosť voči bolesti. A tým unesieme menej. Ak lipneme na tom príjemnom, strácame schopnosť trpieť (ak treba).

Bolesť ako taká nezmizne. Teda zmizne, ale časom. A tak kľúčovou je schopnosť vystaviť sa jej. Je to práca s vôľou. Niečo vydržať a ustáť. Ale aj práca s mysľou. A ak treba, tak presmerovať pozornosť inam. Nedovoliť bolesti, aby nás pohltila. Niekedy pomôže odviesť pozornosť (všimli ste si, ako rýchlo čas plynie, ak Vás niečo zaujme). A niekedy je vhodnejšie postaviť sa jej. Je tu. No a? Veď pominie.

Život vo svete blahobytu

Nemôžeme celý ten proces nechať ísť samospádom. A hneď na túžbu odpovedať snahou naplniť ju. Žijeme vo svete blahobytu a náš mozog na to nie je stavaný. Nie je tomu evolučne prispôsobený. Preto tak radi a tak často skĺzneme do nutkavého konania a konzumácie. Preto sme tak náchylní stať sa závislými.

Práca so závislosťou nie je jednoduchá. Základom je konzultácia. Niektoré boje jednoducho nezvládnete sami. Netreba frajeriť a vyhľadať pomoc. Všetko je o tom, ako hlboko ste v tom klesli. Existujú rôzne formy pomoci. Pri niektorých je riziko, že jedna závislosť nahradí druhú.

Sebaspútanie

Sile vôle sa prirovnáva k svalu. Ak chcete aby bol sval silný, treba s ním cvičiť. Aj vôľu si treba budovať. Potom je ľahšie odolať.

Často sa v kontexte závislosti hovorí o sebaspútaní. Nie je to o vôli. Jednoducho ide o hľadanie spôsobov, ako urobiť drogu menej dostupnou. Vyhýbať sa tomu, aby stačilo siahnuť a sme zase v tom. Z tohto pohľadu sa ťažšie odoláva digitálnym drogám. Tie sú prakticky stále dostupné, kým máte „signál“.

Pri sebaspútaní ide o určité hranice, ktorými sami sebe vymedzujeme kedy a ako. Môžeme konzumáciu obmedziť na určitý čas – napríklad raz týždenne, v čase od do, alebo pri sviatku, či počas víkendu. Zrazu to už nie je tak ľahko dostupné. Je to snaha mať spotrebu pod kontrolou.

Sebaspútanie nie je žiadnou zárukou. A v istom okamihu (pri silnej závislosti) už nefunguje.

Bolesť a dobrý pocit

Kedysi sa bolesť používala na liečenie bolesti. Presnejšie išlo o snahu jednu bolesť nahradiť druhou. Ako povedal samotný Hippokrates: „z dvoch bolestí, ktorá sa objavujú naraz v dvoch odlišných častiach tela, silnejšia bolesť potláča slabšiu“. A tak sa hľadali spôsoby, ako bolesť využiť aj pri samotnej liečbe. Hovorilo sa tomu – heroická terapia.

Asi každý z nás zažil bolesť, po ktorej zažil aj úľavu a dokonca pocit šťastia. Dobrým príkladom je námaha, spojená s výkonom. Pocit dobre vykonanej práce. Keď športujeme a dosiahneme svoj cieľ. Keď sa venujeme záľube a niečo nás to stojí.

Ide o princíp označovaný ako hormezia, či hormesis. Je to odpoveď organizmu na výzvu a jeho snaha prispôsobiť a zdokonaliť sa.

Je to paradox, ale písali sme, že zaťaženie ramena váh na strane potechy, vedie časom k zaťaženiu ramena na strane bolesti. Je preto užitočné v rozumnej (kontrolovanej) miere vystaviť sa bolesti. Ale ak zaťažíme rameno na strane bolesti, potom sa časom vyplaví dopamín. A cítime sa dobre.

My sa snažíme bolesti vyhýbať a predsa je prospešné v určitej miere sa jej vystaviť. A dokonca je dôležité ju aj vyhľadávať…

Vystaviť sa bolesti

Dobrým príkladom vyhľadávania bolesti je otužovanie, teda zámerné a cieľavedomé (a kontrolované) vystavenie chladu. Najlepším príkladom je studená voda (v podobe sprchy).

Je s tým spojená určitá príprava. Nemôžete ísť hneď do ľadovej vody. Dlhodobo sa na to pripravujete – znižujete postupne teplotu vody, aby ste si zvykli. Aj pri sprchovaní sa vystavujete dlhodobo čoraz studenšej a chladnejšej vode.

Zo začiatku je to šok, doslova zalapáte po dychu. Neskôr si zvyknete. Ale hlavne, po čase Vás to preberie (ako šálka kávy) a budete sa cítiť dobre (v nálade).

Vďaka studenej vode stúpa dopamín o 250 % a koncentrácia noradrenalínu o 530 %. A čo je dôležité, vysoká hladina oboch pretrváva dlho a až potom pomaly klesá. Noradrenalín je rovnako ako dopamín neuroprenášač a je zodpovedný za reguláciu nálady, ale aj chuti, či spánku. Okrem toho, dochádza k rastu neurónov v mozgu, k čomu dochádza len výnimočne.

Takže vyhľadanie bolesti nakoniec vedie k poteche, k šťastiu a k radosti. Kto by to bol kedy povedal.

Návod na šťastie, nielen teraz

Na záver si povieme, ako teda prežiť blahobyt a nedovoliť túžbam, aby nás prevalcovali.

Je dôležité vyhýbať sa extrému. Zvykli sme si uspokojiť svoje túžby a hneď. A to nám bráni vo vychutnávaní. A spôsobuje nám bolesť. Dôležité je preto, neuspokojiť všetky túžby (niektoré nie sú dobré). A ak sa dá, odďaľovať ich naplnenie. Okrem toho, sme zvyknutí na množstvo potechy a tým preťažujeme organizmus a jeho snahu o rovnováhu. Preto by bolo dobré, začať pracovať aj s bolesťou. Nedopovať sa liekmi od bolesti. Vedieť tu a tam niečo odtrpieť. Ale aj budovať svoju vôľu a tu a tam v dobrom dať si do tela.

Pokiaľ dáme v živote priestor bolesti, bude v ňom priestor aj na radosť. A oveľa častejšie si budeme vedieť vychutnať aj to dobré. Či sa nám to páči, alebo nie, bolesť patrí k životu.

Teraz, alebo potom?

Tú voľbu poznáme všetci. Môžete si vybrať, či svoju túžbu a potrebu uspokojíte hneď, alebo povedzme o nejaký čas. Ak sa rozhodnete pre tu a teraz, v mozgu sa zaktivizuje oblasť mozgu riadiaca emócie (a samozrejme okruh odmeny). Ak by ste sa rozhodli pre neskôr, potom by sa zaktivizoval prefrontálny kortex (táto časť mozgu je zodpovedná za plánovanie a abstraktné myslenie).

Žijeme v dobe, kedy predmety túžby sú spravidla ľahko dostupné a my nechceme čakať. Takže naše životy do veľkej miery ovládajú emócie a dopaminové dráhy spojené s odmenou. Žijeme pre tu a teraz a čo bude potom, na tom nám nezáleží. A preto podliehame nutkavému konaniu a v skutočnosti túžby ovládajú nás. Veľmi dobrým príkladom je nakupovanie. Kupujeme viac, než potrebujeme a byt sme zapratali vecami, ktoré nepotrebujeme. A potraviny vyhadzujeme, lebo ich nestíhame jesť.

.

Môžeme prežiť blahobyt? Môžeme. Ak nedovolíme túžbam, aby nám diktovali čo a kedy máme robiť.

Môžeme sa neubaviť k smrti? Áno ak prijmeme, že život nie je len o naháňaní zážitkov a príjemných pocitov a ak prijmeme bolesť ako niečo, čo patrí do života. A tu a tam prijmeme nejakú výzvu, vďaka ktorej pôjdeme cez bolesť a „zresetujeme“ celý systém.

Keď sa to tak vezme, tak hľadáme zdravý zlatý stred – dopriať si, ale nie príliš, pretože ak to preženieme, tak nás nič neupokojí. A vedieť sa postaviť bolesti (nedostatku), pretože potom si viac veci vážime a viac si ich vychutnáme. Je to tiež spôsob, ako „zresetovať“ systém a znovu si vedieť „veci“ vychutnať.

Tomáš Hupka

Anna Lembke pôsobí ako profesorka psychiatrie a adiktológie na lekárskej fakulte univezity v Stanforde a tiež ako primárka kliniky pre pacientov s rôznymi druhmi závislostí. Za výskum v oblasti závislostí dostala viacero ocenení. Je autorkou a spoluautorkou mnohých odborných publikácií. Popri tom prednáša a venuje sa klinickej praxi. Dnes sme si priblížili jej knihu Dopamín s podnázvom – ako prežiť blahobyt a neubavit se k smrti. V angličtine to je Dopamin nation – a bola jedným z bestsellerov roka 2021… Myslím, že by vhodný názov bol Dopamínový národ, pretože túžba po dopamíne ovláda naše životy… Ono aj ten podnázov sa dá preložiť ako – nájsť rovnováhu vo veku pôžitkárstva…

Zdroj fotografie:

www. norwegianscitechnews. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom