Na festivale Jeden svet je film premietaný v sekcii Cesty k slobode. Režisérka Camilla Nielsson v ňom krásne ukazuje, že takáto cesta nemusí byť vôbec vzdialenosť, ktorú treba prekonať. Jednoducho chce čas. V tomto prípade tri roky.

Film je koncipovaný ako polemika nad otázkou demokracie v Zimbabwe. Stojí na dôslednom sledovaní dvoch autorít, vyjednávačov, ktorí sa snažia prepísať spiatočnícku ústavu krajiny na juhovýchode Afriky. Pán Mangwana a pán Mwonzora. Sú však z odlišných politických strán, slovo demokracia si tak prirodzene vysvetľuje každý po svojom.

Prvá polovica filmu, aspoň opticky polovica, je dobrodružnejšia. Obaja naši vyjednávači cestujú po rôznych kútoch krajiny a prednášajú svoje vízie. Vidíme ich skôr izolovane, no dostávajú porovnateľné množstvo priestoru. Zo svojich áut horlivo telefonujú aj počas šoférovania, niekedy zabúdajú aj volant držať, pre nás z toho však nevyplýva nič podstatné. Nikoho nezrazili, žiadne problémy s políciou, takže všetko v poriadku. Pán Mwonzora má navyše ako zvonenie nastavenú skladbu Dragostea Din Tei od O-Zone, takže hneď je k divákom „bližšie“. Problémom je, že je z opozície a zo začiatku sa pre neho všetko nevyvíja podľa plánov. Nemá za sebou takú podporu a prostriedky, ako pán Mangwana, za ktorým stojí i prezident schopný všeličoho pre udržanie sa pri moci. Pán Mugabe.

Predsa sa však už v tejto polovici vyjednávači párkrát stretávajú. A áno, iskrí to. Interakcia je plná napätia, hnevu, nepochopenia. Všetko sa ale drží decentne pod povrchom. Na ten presakujú zatiaľ iba diplomatické úsmevy. Je len otázkou času, kedy sa film prehupne do módu ostrých výmen názorov či urážok, to tušíme počas pozerania a tušili to isto aj priamo v Zimbabwe.

Druhá polovica je očakávane statickejšia. Pán Mwonzora si stihne odsedieť v base pár týždňov (o prostriedkoch pána Mangwanu som písal), no myslel som skôr fakt, že sa tu už formuje návrh novej ústavy. Obaja páni väčšinou sedia za stolom a dohadujú sa (o výmenách názorov a urážkach som písal tiež) nad zložitými formuláciami a obsahom budúcej ústavy. Druhej najdôležitejšej knihy po Biblii, ako si myslí pán Mwonzora. Pán Mangwana je však zaujímavejším prvkom tejto časti. Prechádza si zaujímavou a vzácnou premenou. Z človeka sebaistého, z niekoho, kto sa doposiaľ pozeral na všetko a všetkých zhora, z niekoho neohrozeného s posmešne znejúcim smiechom, sa odrazu stáva človek zachmúrený. Človek, ktorý si uvedomuje, že keď sa na zhromaždenia účelovo dovážajú autobusom ľudia z jeho strany, aby prevážili a zmanipulovali stretnutia a keď prebieha zastrašovanie tajnou políciou na strane druhej, tak niečo nie je v poriadku. Človek, ktorý si zakrýva tvár rukami, bojí sa o svoj život, no je otvorenejší a prijíma názory iných. „Politika je dynamická,“ prezradil odrazu.

Mení sa pozvoľne, vzpiera sa, inštrukcie hovoria jedno, hlava druhé. Je nervózny, kto by nebol v jeho pozícii. Navyše od začiatku nemá pochybnosti o tom, že bojuje za správnu vec. Je však konfrontovaný s niekým, kto sa tvári ako niekto, kto bojuje za ešte správnejšiu a slobodnejšiu vec. Uvedomil si to. „Musím byť schopný povedať: zatiaľ čo moja strana verí v toto, pre našu krajinu je dobré tamto,“ povedal.

Všetko je zaznamenané prehľadne, zo začiatku sa divák v spleti mien a politických strán síce ešte môže strácať, a je pravdepodobné, že sa strácať bude, no za krátko, keď vo filme už o niečo pôjde, by rozumieť mal. Film má dve opozičné hlavné postavy, divák tak chápe súvislosti a na situáciu v Zimbabwe má možnosť nazerať komplexne. Iný prístup by niečo také umožnil len ťažko. Dramatickosť sa vôbec nemusí umelo budovať pálčivými otázkami zo strany tvorcov, doslova stačilo mať zapnutú kameru. Každá ďalšia situácia totiž akcentuje potrebu zmeny. Demokrati sú hodina a pol, v ktorej môžeme vidieť naozaj dôležitú etapu z histórie Zimbabwe, o to je film cennejší.

Jakub Lenčéš