4 ponaučenia od čínskeho filozofa a básnika Chan-šana do súčasnosti

Chan-šan

,,Stále ako slepí osly, odovzdane mierime rovnakým smerom.“

,,O koľko lepšie by bolo nič nevysvetľovať, len ticho sedieť, úzkosť a zlobu snažiť sa prekonať.“ Chan-šan

Nikto nevie, kedy sa Chan-šan narodil, kedy zomrel ani ako sa presne volal. Slovo chan prítomné v jeho mene znamená nepríjemne studený, mrazivý, ľadový. Meno odkazuje na miesto, kam básnik a filozof odišiel pred svetom ľudí, aby žil v súlade so svojou prirodzenosťou a písal poéziu. Podľa tradície bol Chan-šan zen budhistický mních, básnik, filozof a tulák. Pre niektorých bol blázon, keďže provokoval a robil si srandu aj z budhistických mníchov.

Pôsobil navonok ako žobrák a bezdomovec, no kto sa hlbšie zamyslel nad obsahom jeho slov a gest, presvedčil sa, že majú hĺbku a sú pravdou o tom, aká je skutočnosť. Najznámejšie sú jeho básne, ktorých sa zachovalo niečo vyše tristo. Písal vraj na skaly či listy stromov. Obsah a témy básní sa rôznia, no svedčia o hlbokej znalosti budhistických textov, učenia a cesty zenu. Je ťažké zistiť, ktoré básne skutočne napísal priamo Chan-šan a ktoré, naopak, vznikli ako neskoršia tvorba a dedikácia na pamiatku majstra. Jeho básne sa stali súčasťou čínskeho literárneho kánonu a v 11. – 13. storočí boli často citované a imitované..

Vydavateľstvo DharmaGaia vydalo výber básní, ktoré sú pripisované tejto kurióznej postave, v preklade Aleny Bláhovej. Pre lepšiu čitateľskú prístupnosť uvádzam slovenský preklad v citátoch veršov. Do tejto recenzie som vybral 4 myšlienkové podnety, v ktorých je poézia čínskeho básnika a filozofa Chan-šana aktuálna a provokatívna aj v súčasnosti.

1. Poznanie mlčí

Naprieč básňami sa opakuje motív kritiky samoúčelnosti vzdelania, absolutizácie poznania a uzavretosti a pýchy vzdelancov. Chan-šan žil v skromných pomeroch, v neprístupnej divočine, no napriek tomu ho ľudia vyhľadávali, aby ich poučil. Bolo o ňom známe, že utiekol pred ľuďmi a vyhýbal sa pozornosti, čo je skôr opak toho, čo vidieť u známych ľudí a intelektuálov. Tí chcú byť počutí, chcú rezonovať a vyjadrovať sa. Slávnym ako filozof a básnik sa stal viac po smrti ako za života. O poznaní hovorí v nasledujúcej básni:

Hovorenie o jedle vás nenasýti

vyprávanie o šatách neochráni pred chladom

k nasýteniu treba obed

mrazu ujdeš len v oblečení.

Skutočné poznanie je vždy v kontakte so skutočnosťou, jeho cieľom nie je vyzdvihnúť nositeľa, ale je zameraná navonok.

Podľahnúť ilúzii, že rozumiem svetu navôkol, vidím do druhých a viem, ako to je, je niečo, čomu uverí človek, ak mu udrie do hlavy to, koľko kníh prečítal a čo všetko už vie. Ilúzia poznania je nebezpečná, pretože sa každou ďalšou knihou násobí. Veľakrát si potom spomeniem na mnohých vedcov z minulosti, s praxou 40 rokov, ktorí boli špičkou, a predsa bojovali proti novému poznaniu a objavom. A mýlili sa.

Preto Chan-šan radikálne píše: „Poznanie mlčí.“

2. Starosti boli, sú aj budú. Preto ich nemá zmysel riešiť

V jednom verši Chan-šan používa nasledujúci aforizmus:

,,Človek nežije ani sto rokov a starosti má ako na tisíc.“

Nemá význam rozoberať, či má súčasný človek viac starostí ako ľudia v minulosti. Pre každého sú tie jeho starosti najväčšie a podľa toho aj reaguje. No nato, ako málo človek žije, aj ten moderný, trápi sa, akoby mal svoj život pod kontrolou. V zenovom budhizme sa hovorí o tzv. ilúzii kontroly. Snažíme sa veriť, že máme svoje životy pod kontrolou, no realita je taká že nemáme pod kontrolou takmer nič. Nevieme, ako veľmi sa meníme a vykoľají nás hoci len počasie, ktoré nie je tak, ako hlásili v rádiu. Stres je karcinogén a starosti sú zásobárňou stresu. Ak žijeme dobu plnú stresu, a, žiaľ, presne takú žijeme, žijeme karcinogéne časy, kde sú podmienky nastavené tak, že nás zabíjajú.

Pripusťme si, že nič kontrolujeme, pripusťme si, že je rozumnejšie a zdravšie nedržať sa vecí, predstáv, názorov ani emócií, pripusťme si, že život je skutočne príliš krátky na to, aby sme sa stihli trápiť pre to všetko, čo nevieme zmeniť.

3. Aj toto všetko raz skončí

Pominuteľnosť, nestálosť, premenlivosť, zmena. Jav vyjadrený rôznymi synonymami. Budhizmus vystríha, že zmena nie je prechodný stav, ale jediný stav, podľa ktorého všetko funguje. Chan-šan v jednej básni poeticky píše:

,,Kto raz nahliadol cez okraj sveta prachu,

do ríše snov sa nevráti viac.“

Básnik tu cez metaforu prachu ukazuje, že kto porozumie podstate vecí, tomu, ako svet skutočne funguje, už nebude cesty späť. Akoby sa prebral z ilúzie uvedomujúc si, že žil sen. Sú rôzne sny: kultúrne, politické, sociálne a náboženské. Všetko sú to však sny ľudí a kedykoľvek môžu skončiť. Budhizmus nevyzýva k pasivite, no varuje, že aj tak sa nakoniec všetko rozpadne v prach. Naša civilizácia môže kedykoľvek skončiť, náš život ešte dnes. Prebudiť sa z tejto ilúzie znamená prijať realitu taká, aká je. Znamená to neabsolutizovať danú skutočnosť, či už ju berieme ako pozitívnu, alebo negatívnu. Znamená to, že všetko má svoj koniec aj začiatok. Že slnko vychádza aj zapadá. Že impéria vznikajú a padajú. Že mier strieda vojnu, demokraciu tyrania, zimu jar. Prijať to znamená vyjsť zo sna.

4. Pasca výkonu a cieľov

V jednej básni Chan-šan píše:

,,Moje bujné srdce od sveta sa oprostilo

stalo sa navždy spolupútnikom bielych oblakov.

Žiadna cesta už so svetom ma nespája,

som bez zámeru – navždy slobodný.“

Básnik sa rozišiel so svetom, aby ho mohol nanovo objaviť. Neskreslený pojmami, názormi, ideológiami. Dôležitý je posledný verš, kde Chan-šan hovorí: som bez zámeru – navždy slobodný.

Police motivačnej literatúry nás presviedčajú, že sa musíme neustále zlepšovať, byť lepšou verziou seba samého, v skratke stále podávať formu výkonu. Nestačí, že podávame výkon v práci. Ešte aj pobyt vo vlastnom tele sa stáva formou výkonu, ktorú si musíme odmakať. Nepamätám si meno odborníka, ale jeden autor o motivačnej literatúre hovoril ako o psychicky toxickej. Nepomáha, skôr naopak, skresľuje realitu a snaží sa jej nanútiť jednostrannú perspektívu.

Nemusíme sa stále za niečím hnať, nemusíme si plánovať aj oddych, nemusíme robiť niečo pre nejaký účel. Potrebujeme sa oslobodiť od tyranie našej mysle, ktorú naprogramovali vonkajšie programy. Ísť sa prejsť mestom bez toho, aby sme mali cieľ. Sedieť a pozerať z okna bez myšlienky na to, čo musíme zajtra všetko stihnúť. Potrebujeme si nájsť čas byť bez zámeru.

**Knihu Básne z Ledové hory si môžete zakúpiť tu**

Záverečná poznámka:

Ak máte radi knihy a rozmýšľate, čo si najbližšie prečítať, na mojom knižnom blogu nájdete rôzne knižné tipy, knižné úvahy či recenzie :-) Niektoré uvádzam nižšie: