Denník N

Teatro alla Scala v dojemnej zhode s Vladimírom Putinom

Milánska La Scala sa rozhodla nasledujúcu sezónu 2022/2023 zahájiť spoluprácou s ruskými umelcami, ktorí sú v iných európskych a amerických operných domoch bojkotovaní pre svoje politické postoje. Týmto sa najprestížnejší taliansky operný dom vybral proti trendu, ktorý momentálne razia operné domy západného sveta.

La Scala 7. decembra tohto roku odštartuje novú sezónu predstavením Mussorgského Borisa Godunova, v ktorom hlavnú úlohu stvárni ruský basista Ildar Abdrazakov a postavu Xénie ruská sopranistka Anna Denisova. Obaja umelci odmietajú odsúdiť ruskú agresiu proti Ukrajine.

V prípade Denisovej to môže súvisieť s tým, že pôsobí v petrohradskom Mariinskom divadle, v ktorom vládne železnou rukou Valerij Gergiev a akékoľvek vyjadrenie protivojnového postoja by ju mohlo prísť veľmi draho. Gergiev je jedným z pilierov putinského režimu na poli klasickej hudby a na vlastné oči som mal možnosť sa presvedčiť, ako sa ho umelci v Mariinskom divadle boja.

Ildar Abdrazakov po vypuknutí vojny v Mariinskom divadle taktiež niekoľkokrát účinkoval a zrejme si tiež nechce s Gergievom narušiť vzťahy.

Abdrazakov nielen odmietol vojnu odsúdiť, ale po začiatku invázie účinkoval v Moskve pod taktovkou Juriho Bašmeta, ktorý je jedným z najtvrdších podporovateľov agresie Ruska voči Ukrajine a patril medzi piatich ľudí z celého Ruska, ktorí boli včera (12. júna 2022) v Kremli “za svoje principálne postoje” vyznamenaní prezidentom Putinom medailou “Hrdina práce”.

Bašmet predtým rovnako podporoval ruskú anexiu Krymu (a následne z tohto dôvodu prišiel o čestný doktorát z konzervatória v ukrajinskom Ľvove).

Jurij Bašmet včera pri preberaní medaily Hrdina práce. Foto: screenshot zo záznamu slávnostného ceremoniálu.

Dirigenta si spevák poväčšine nemôže vyberať, ale predstavenia, v ktorých bude účinkovať, áno.

Abdrazakov však zrejme nemohol, alebo možno ani nechcel spoluprácu s Bašmetom odmietnuť.

Zatiaľ čo v mierových podmienkach by politické postoje účinkujúcich boli ich súkromnou záležitosťou, ktorú je potrebné striktne oddeľovať od ich umeleckých kvalít, v aktuálnych vojnových pomeroch sa situácia radikálne zmenila a veľké operné domy spevákov lojálnych voči Putinovi začali programovo bojkotovať.

Abdrazakov mal Borisa Godunova minulý mesiac spievať aj vo Viedni, avšak po zahájení útoku Ruska na Ukrajinu bol nahradený ukrajinským sólistom.

La Scala sa teraz náhle rozhodla tento bojkot ukončiť. Riaditeľ operného domu a intendant v jednej osobe Dominique Meyer k tomu uviedol: “Rozhodnutie zahájiť budúcu sezónu s Borisom Godunovom padlo už pred niekoľkými rokmi a ruská invázia s tým nijako nesúvisí”.

Nuž pokiaľ ide o voľbu titulu, je to určite pravda. Avšak pokiaľ ide o obsadenie inscenácie účinkujúcimi, uvedené tvrdenie vzbudzuje vážne pochybnosti.

O obsadzovaní spevákov sa v operných domoch rozhoduje oveľa pružnejšie, než v prípade tvorby dramaturgického plánu a dokonca v niektorých prípadoch divadlo účinkujúcich mení ešte aj na poslednú chvíľu. Nakoniec, okamžité nahradenie Abdrazakova vo Viedni iným spevákom je toho jasným dôkazom.

Dominique Meyer zároveň patrí medzi tých riaditeľov operných domov, ktorí veľmi intenzívne lobujú za návrat ruskej sopranistky Anny Netrebko. V nadchádzajúcej sezóne La Scaly jej bola ponúknutá hlavná rola vo Verdiho Macbethovi a už v tejto sezóne 27. mája speváčka účinkovala v programe zostavenom z diel Rimského-Korsakova, Rachmaninova a Čajkovského.

“Dúfam, že tento večer vyšle signál ostatným operným domom, aby Anne Netrebko znovu otvorili dvere. Operný svet dal dnes jasne najavo, ako veľmi po nej túži.” – uviedol Meyer po jej vystúpení.

Riaditeľ La Scaly a intendant divadla Dominique Meyer. Foto: milanoperlascala.it

Netrebko pritom taktiež veľmi dlho odmietala odsúdiť vojnu proti Ukrajine. Nakoniec začiatkom marca vydala vyhlásenie, ktorým vyzvala k ukončeniu vojny, avšak po krátkom čase ho z Instagramu vymazala a rozhodla sa radšej vyčkávať.

Až 26. marca, teda viac ako mesiac od začiatku vojny, nakoniec opätovne zverejnila vyhlásenie, ktorým sa voči vojne vymedzila, tentokrát však už len veľmi opatrným a nepresvedčivým spôsobom.

A aj tento postoj zaujala až pod veľkým tlakom, päť dní potom, ako ju zo zoznamu klientov vyškrtla jej agentúra Centre Stage Artist Management (CSAM) v Berlíne (Výkonná riaditeľka firmy Judith Neuhoff a ani speváčka k ukončeniu spolupráce nezverejnili žiadne oficiálne stanovisko).

Metropolitná opera v New Yorku neakceptovala jej váhanie a zrušila všetky jej vystúpenia. Riaditeľ Met Peter Gelb ju dokonca označil za osobu, ktorá má veľmi blízko k prezidentovi Putinovi, čo speváčka okamžite odmietla.

„Netrebko sa sama dohnala do nemožnej pozície, kedy sa už nemohla od Putina dištancovat. A ani keby som sa nerozhodol ukončiť spoluprácu z morálnych dôvodov, aj tak by v praktickej rovine neexistovala možnosť, ako by v Metropolitnej opere mohla účinkovať. Naše publikum by to nedovolilo.“ – uviedol Gelb.

Riaditeľ Metropolitnej opery v New Yorku Peter Gelb. Foto: The Wall Street Journal

Keď sa k bojkotu jej osoby pridala aj Bavorská štátna opera v Mníchove, začala Netrebko svoje viaceré účinkovania preventívne rušiť aj sama, aby tak operné domy predbehla. Oficiálne to zdôvodnila tým, že sa chce dočasne stiahnuť, pretože “nastal čas si trochu oddýchnuť a zrelaxovať sa”.

Toto jej vyjadrenie na sociálnych sieťach v čase, kedy s ňou rušil spoluprácu jeden operný dom za druhým, však opäť bolo len zahmlievaním skutočného stavu vecí.

O reálnych postojoch Anny Netrebko zrejme oveľa viac vypovedá skutočnosť, že po zrušení niektorých jej európskych angažmánov speváčka na sociálnej sieti demonštratívne zverejnila fotografiu s Valerijom Gergievom a verejne sa k nemu prihlásila. Dominique Meyer však tento jej krok teraz bagatelizuje. Označil ho za provokáciu z jej strany, ktorá bola “odpoveďou za to, čo utrpela”.

Anna Netrebko mala už v minulosti problémy so svojimi postojmi, najmä potom ako sa nechala odfotiť s Olegom Carjevom, ktorý bol v tom čase považovaný za vodcu prokremeľskej piatej kolóny na Ukrajine. Na fotografii držala v rukách vlajku tzv. Novorossie, teda územia, ktoré chcelo Rusko od Ukrajiny odtrhnúť. Tento krok vtedy vyvolal zdesenie v radoch jej spolupracovníkov a od speváčky sa aj vtedy dištancovala agentúra, ktorá ju umelecky na Západe zastupovala.

Netrebko sa tak už v roku 2014 ocitla uprostred reputačnej krízy, v dôsledku ktorej stratila aj niektorých reklamných partnerov. Keď si začala naplno uvedomovať ekonomické dôsledky svojho kroku a ich dopad na vlastnú peňaženku, zmenila kurz.

V okruhu jej spolupracovníkov bol prijatý výklad, že všetko sa pri fotení údajne zbehlo tak rýchlo, že si neuvedomila, s kým sa vlastne fotografuje a vlajku Novorossie jej údajne organizátori strčili do rúk až na poslednú chvíľu, pričom ani nevedela, aká je to zástava.

Vysvetlenie bolo opäť nedôveryhodné a znovu sa vyznačovalo tým, že speváčka chcela hrať na obidve strany. Pre tých, čo ju požiadali podporiť prokremeľskú politiku pózovaním s vlajkou Novorossie bola k dispozícii požadovaná fotografia a pre tých, ktorí s tým mali problém, zas vyjadrenie, že nevedela, čo robí.

Anna Netrebko s Olegom Carjevom a vlajkou tzv. Novorossie

Vráťme sa však k La Scale a jej riaditeľovi. Skutočnosť, že ruskí umelci doma preberajú rôzne ocenenia podľa Meyera neznamená, že podporujú vojnu. Dominique Meyer dokonca hovorí, že nie je dobré stavať spevákov do takejto psychologicky zložitej situácie (a žiadať ich o odsúdenie vojny).

“Nepodporujem ani hon na čarodejnice ani volanie po bojkote ruského umenia. Keď čítam Puškina, nepotrebujem sa pri tom schovávať,”  – cituje Meyerové argumenty pre ukončenie bojkotu Agenzia Nazionale Stampa Associata.

S Dominique Meyerom sa osobne poznám niekoľko rokov, viackrát sme sa rozprávali na rôzne témy a v časoch, keď bol ešte riaditeľom Viedenskej štátnej opery som s ním na stránkach Opera Plus aj niekoľkokrát publikoval interview. Považujem ho za výborného manažéra, skutočného znalca opery a zároveň aj ekonóma, ktorý sa vie na prevádzku operného domu pozerať aj cez financovanie a kategórie ako sú náklady a zisk.

S Annou Netrebko som sa taktiež niekoľkokrát stretol a dvakrát som s ňou robil rozhovor. Uvedené spomínam preto, že oboch nevnímam ako nejaké vzdialené bezfarebné postavy, ale sú to pre mňa reálni ľudia z mäsa a kostí, ku ktorým som sa ako novinár dostal tak, že som sa najprv zoznámil s okolím, ktoré ich obklopovalo. A práve od tohto okolia som sa častokrát dozvedel oveľa viac informácií, než od nich samotných.

Na základe týchto poznatkov si teraz trúfam odhadnúť aj pozadie aktuálneho vývoja. Hoci aj s rizikom, že nie všetky chýbajúce sklíčka mozaiky sa mi podarí poskladať úplne presne.

Meyer pochádza z diplomatických kruhov a bol vždy nielen operným riaditeľom (či už to bola Opéra Bastille, Opéra de Lausanne, Viedenská štátna opera alebo La Scala) ale bol vždy zároveň aj aktívnym politikom a diplomatom.

Kroky, ku ktorým teraz pod jeho vedením pristupuje La scala, je podľa mňa potrebné vyhodnocovať práve v tomto kontexte – ide o výsostne politický akt.

Dominique Meyer s autorom článku v čase, kedy bol Meyer riaditeľom Viedenskej štátnej opery 

La Scala môže totiž pomerne veľa vyťažiť z toho, že Rusko sa urgentne potrebuje vymaniť z politickej izolácie, v ktorej sa ocitlo. Kremeľ ešte donedávna v masívnom meradle pristupoval k tzv. schröderizácii Európy kupovaním si vplyvných politikov.

(Jav je pomenovaný podľa osoby bývalého nemeckého spolkového kancelára Gerharda Schrödera, ktorému bolo v roku 2017 ponúknuté, aby sa stal prezidentom dozornej rady najväčšieho ruského ropného koncernu Rosnefť a potom, ako Schröder ponuku prijal, si Kremeľ presadzoval v Nemecku svoje kľúčové záujmy práve prostredníctvom jeho osoby).

Dnes už snahy o schröderizáciu Európy nie je možné uskutočňovať v takom rozsahu, ako v minulosti, pretože tento spôsob korumpovania verejných činiteľov je relatívne prefláknutý a tlak na ukončenie akejkoľvek spolupráce s Ruskom je obrovský.

Snahy o prelomenie izolácie sú preto vedené inou formou a to pokusmi o naklonenie si kľúčových inštitúcií výmenou za financovanie ich rozvoja.

O prelomenie izolácie sa pritom bojuje na všetkých frontoch, kultúrne pole nevynímajúc. Prítomnosť Ruska v pomyselnom elitnom priestore špičkového baletu a špičkovej opery je považovaná za otázku prestíže. Návrat prorežimných umelcov naspäť na svetové scény má pre Kremeľ symbolický význam umožňujúci demonštrovať, že snahy Západu izolovať Rusko sú odsúdené na neúspech.

Pokusy o prerazenie bojkotu divadiel sú aj lakmusovým papierikom ukazujúcim, nakoľko je Európa opäť pripravená ustupovať. Keďže bojkot prorežimných umelcov je v podstate celosvetový, tak aj snaha o rozbitie takéhoto jednoliateho frontu je rovnako širokospektrálna. Je v záujme Ruska rôznymi zákulisnými hrami a šušťaním peňazí svojich ľudí dostať späť.

V tejto hre je však potrebné rozumieť nasledovným súvislostiam: bojkot populárnych ruských umelcov (akými Abdrazakov aj Netrebko nepochybne sú) je pre všetky veľké operné domy ekonomicky nevýhodný, pretože títo umelci majú schopnosť opakovane vypredávať celé divadelné sály. Mnohí diváci prídu na predstavenia len kvôli nim.

To je veľmi cenná devíza najmä v súčasnej postcovidovej dobe, kedy mnohé operné domy doslova bojujú s nízkou návštevnosťou.

Pokiaľ sú však najvýznamnejšie operné domy v bojkote jednotné, nikto nemá straty na úkor ostatných. Ak ale niektorý z nich ostatným oznámi: “Vy si ich bojkotujte naďalej, my im ale odteraz budeme dávať priestor,” – v tom momente začne získavať divákov (a zarábať) na úkor tých, ktorí budú bojkot naďalej dodržiavať.

Časť milovníkov opery je totiž ochotná za svojimi hviezdami aj cestovať a ak si nebudú môcť pozrieť Annu Netrebko v Rakúsku a Nemecku, nemajú najmenší problém sa letecky otočiť do Milána a späť.

Keby išlo len o niekoľkých umelcov, tak by ekonomický dopad bol zanedbateľný, avšak prorežimných ruských spevákov, dirigentov či tanečníkov, ktorí predtým účinkovali na Západe je mnoho a sú pri inscenovaní ruského repertoáru potrební. V takom prípade si ostatné divadlá položia otázku, prečo majú oni na bojkote prerábať, ak La Scala teraz ide profitovať na ich úkor. Jednotná línia sa tak môže narušiť.

Porážku si však v takom prípade určite nikto neprizná. V žiadnom opernom dome nezačnú tvrdiť, že bojkot už nie je potrebný, iba sa pod rôznymi zámienkami budú snažiť z neho nenápadne vycúvať. Niektoré z výhovoriek pritom môžu znieť podobne, ako keď teraz Dominique Meyer hovorí, že predstavenie Borisa Godunova bolo naplánované ešte pred vojnou a nemá s konfliktom nič spoločné, iné zas môžu znieť celkom zmierlivo a láskavo – v tom zmysle, že niektorí z umelcov, ktorí podporovali Putina už medzičasom vojnu odsúdili a tí, ktorí ju dodnes neodsúdili to vlastne urobiť nemôžu, lebo majú strach, keďže v Rusku naďalej žijú ich rodiny a režim by sa im mohol pomstiť.

Prípadne sa môže siahnuť aj k argumentom typu, že umenie má byť apolitické a že konkrétni speváci nemôžu za to, že Putin vedie vojnu (čo je nakoniec aj pravda).

Tento posledný argument je už aj teraz pomerne rozšírený a napriek jeho pravdivosti je jeho použitie v tejto situácii nekorektné. Ani bežní ruskí občania predsa nevedia ovplyvniť a zmeniť skutočnosť, že Putin vedie vojnu a ekonomické sankcie Západu aj tak na nich tvrdo dopadajú.

Pokiaľ Európa presadí zákaz dovozu ruskej ropy, zníži sa tak životná úroveň väčšiny obyvateľov tejto krajiny, vrátane tých, ktorí za rozhodnutia v Kremli vôbec nemôžu. Bojkot ruských umelcov, ktorí sa nevedia, nemôžu alebo nechcú vymedziť voči vojne, je v tomto zmysle úplne rovnako spravodlivý alebo nespravodlivý, ako sankcie proti zvyšku celej ruskej spoločnosti. Jednoducho niet inej cesty.

V prípade umelcov však častokrát ide aj o kalkulácie a prílišný pragmatizmus. Potom, ako Anna Netrebko vojnu odsúdila (hoci len vágne), stala sa terčom ostrých útokov ruských médií. Sám som niektoré nechutné výpady voči nej čítal a viem, že propagandistická mašinéria ju obviňovala zo zrady záujmov Ruska, ruskej kultúry ako takej a z toho, že sa spreneverila poslaniu umelca. Dokonca som videl aj výzvy, že táto “zradkyňa” si v Boľšom teatri viac nikdy nemá zaspievať, lebo si to nezaslúži.

Presne takémuto lynču sa snažia prorežimní umelci vyhnúť a presne toto bol aj dôvod, prečo ruské médiá dostali pokyn na speváčku takto silno zaútočiť. Nie kvôli nej samotnej, ale kvôli tomu, aby si to ostatní, ktorí by sa možno aj chceli pridať k odsúdeniu vojny, vopred dobre rozmysleli.

Lenže, ak si niekto počas Putinovej éry už nezaspieva v Boľšom teatri, ale má pritom naďalej možnosť spievať v mnohých operných domoch na Západe, tak fyzicky žiadnu ujmu neutrpí, iba príde o možnosť prezentovať sa pred “domácim” publikom. Nejde teda o žiadne život ohrozujúce ani extrémne okolnosti, kedy by sa dalo mlčanie tolerovať. Ide skôr len o možnú stratu časti príjmov z účinkovania na domácej scéne.

Netrebko koncertovala v Rusku ešte aj 23. februára 2022, teda v predvečer konfliktu. Keď sa po koncerte išla zabaviť s priateľmi, počas noci vypukla vojna. Ráno sa o tom dozvedela z televízneho vysielania a okamžite – v priebehu niekoľkých hodín – opustila Rusko.

Nie každý ruský spevák však môže odísť na Západ a nie každý tam má otvorené dvere. U tých, čo musia zostať doma, je ich mlčanie pochopiteľné.

Avšak tí, čo na Západe účinkovali viac ako v Rusku – a teda si mohli dovoliť vyjadriť sa (napríklad aj spomínaný Ildar Abdrazakov) a napriek  tomu sa odsúdeniu vojny naďalej vyhýbajú, tí sa väčšinou snažia len do poslednej chvíle hrať na obe strany a profitovať z toho. Chcú si zachovať príjmy aj vonku aj doma.

Z ich strany ide o špekuláciu a teraz majú byť v La Scale pardónovaní.

To, čo svojou blokádou chcú dosiahnuť západné operné domy, je stav, kedy im sedenie na dvoch stoličkách už viac neumožnia. Buď ste s Putinom, alebo so Západom – vyjadrite sa jasne – znie odkaz Západu týmto umelcom.

Ildar Abdrazakov. Foto: eprimefeed.com

Postoj La Scaly je preto nebezpečný. Ak by išlo o bezvýznamný operný dom, tak by oznámenie ukončenia bojkotu nemalo až taký dosah. Pre Rusko a jeho snahy vrátiť svojich prorežimných umelcov na svetové pódiá je ideálne, ak sa na prelomenie jednotnej línie bojkotu podujme niektoré z významných divadiel. La Scala je emblémom operného sveta a pre demonštratívne a symbolické gestá hádam ani neexistuje vhodnejší objekt.

Dirigent Jurij Bašmet vo včerajšej slávnostnej reči pri preberaní ocenenia od Vladimíra Putina interpretoval bojkot prokremeľských umelcov nasledovne: „Tým, že sa Západ vzdal ruskej kultúry – a vzdal sa aj Pjotra Iljiča Čajkovského či Alexandra Sergejeviča Puškina – tak tým sa v skutočnosti vzdáva srdca a duše.“

A ruská tlač priniesla aj jeho predchádzajúce vyjadrenie o tom, že: „Totálna rusofóbia, ktorá teraz zasiahla umenie, zníži úroveň kultúry na Západe. Majú tam síce pekné koncertné sály, ale zakázali hrať Čajkovského hudbu. A uškodili tým nie Čajkovskému, ale sebe.“ 

Rusko tak interpretáciu celej problematiky úmyselne posúva do roviny, v ktorej nikdy nebola – nikto predsa Čajkovského, ani Puškina na Západe nechce zakazovať, spor je iba o účinkovaní prorežimných umelcov.

Avšak skutočnosť, že na „Deň Ruska“ sa celá krajina práve týmto problémom zaoberá svedčí o význame, ktorý mu v Kremli prikladajú.

Vyznamenaním predstaviteľa najtvrdšej línie spomedzi umelcov vysiela Rusko signál, že si trúfa nekompromisne presadiť, aby sa umelci, ktorí vojnu odmietajú odsúdiť, vrátili na svetové pódiá.

Azda len s výnimkou Valerija Gergieva, pretože takéto sústo by už nedokázala prehltnúť ani La Scala. Naposledy, keď tam účinkoval, tak bol pre svoje politické postoje publikom vypískaný a už sa tam viac neobjavil.

Gergiev navyše v Taliansku predáva všetok svoj majetok, akoby sa tam ani neplánoval ešte niekedy vrátiť. Len v Miláne vlastní asi 20 nehnuteľností v hodnote 150 miliónov eur, budovu Palazzo Barbarigo zo 16. storočia v Benátkach a ďalšiu na neďalekom Námestí svätého Marka. Dokonca mu patrí aj mys neďaleko Neapola. Ako dirigent by nikdy zo svojho platu nemohol taký majetok získať.

Valerij Gergiev. Foto: BBC News/Getty Images

Pochybujem, že by si Dominique Meyer neuvedomoval všetky nuansy spojené s rozhodnutím ukončiť blokádu. Je to veľmi skúsený politik, diplomat a manažér, ktorý veľmi dobre zvažuje jednotlivé svoje kroky.

Na druhej strane si však treba uvedomiť, že pokus o prelomenie jednotného frontu (nech už ide o akýkoľvek front) vždy stojí zadávateľa mnoho peňazí a vždy na ňom profituje najviac práve ten z hráčov, ktorý otočí kabát ako prvý. Ten si totiž za to môže od zadávateľa aj najviac vypýtať, pretože v danom okamihu bude musieť ísť proti všetkým svojim dovtedajším partnerom a kolegom, čo je dosť nepríjemné. Tak ako to teraz robí La Scala.

Keď sa neskôr jednota operných domov začne rúcať a k zrušeniu bojkotu sa budú pridávať aj ostatní, tým už za to nikto nič nedá, lebo blokádne múry už budú padať samospádom a nebude potrebné ich rúcanie finančne podporovať zvonka.

A na záver ešte jedna informácia:

La Scala v týchto dňoch oznámila, že v medzinárodnej súťaži, ktorá mala nájsť optimálne riešenie pre projekt s názvom ‘Magnifica Fabbrica’ sa stalo víťazom taliansko-španielske konzorcium vedené dizajnérom Massimo Giulianim. Ide o projekt, v rámci ktorého sa prebuduje bývalý priemyselný areál na okraji Milána a na 70 000 metroch štvorcových vzniknú laboratóriá a dielne pre operný dom, v ktorých budú môcť diváci pozorovať, ako sa rodia jednotlivé inscenácie.

Vizualizácia projektu ‘Magnifica Fabbrica’

V areáli sa budú navrhovať a šiť kostýmy pre účinkujúcich, stavať scény pre pripravované operné produkcie a navrhovať a vyrábať jednotlivé divadelné kulisy a rekvizity. Bude tam zároveň umiestnených 2500 kontajnerov s uskladnenými už hotovými inscenáciami umiestnenými v štyroch poschodiach nad sebou. A to všetko bude divákom prístupné.

Na dielňami bude vo výške zavesený chodník pre návštevníkov, ktorí budú môcť celý výrobný proces a prípravu všetkých aktivít pozorovať zo vzdialenosti osem metrov bez nutnosti prerušenia jednotlivých prác.

Vizualizácia projektu ‘Magnifica Fabbrica’

Okrem toho sa v areáli budú nachádzať skúšobne pre orchester a zbor, multifunkčné priestory, výstavy, workshopy a zóna s občerstvením. Súčasťou areálu bude aj tzv. Krištáľový palác, v ktorom budú prebiehať kultúrne eventy a rôzne kurzy. A k tomu všetkému park o rozlohe 100 000 m2 so stromami a vodnými kanálmi.

Celý projekt bude stáť 120 miliónov euro a práce na jeho realizácii by mali začať v roku 2024. Vizualizácia bola zverejnená práve v týchto dňoch.

Vizualizácia projektu ‘Magnifica Fabbrica’

Čo má však ustúpenie ruským politickým záujmom spoločné s ohlásením 120 miliónovej investície? Nuž zatiaľ len to, že obe tieto aktivity boli zverejnené v tom istom čase.

Vôbec by ma však neprekvapilo, ak by sa neskôr ukázalo, že obe udalosti spolu súvisia aj hlbšie, než len tým, že boli ohlásené krátko po sebe.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix 

 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu