Keď ich miluješ, nie je čo riešiť

Ako veľmi môže bolieť láska? Ako sa stal Hitler Hitlerom? Dá sa umrieť na zlomené srdce? Existuje UFO? Ako veľmi dokáže človek ľúbiť? A keď dokáže ľúbiť, dokáže aj nenávidieť? Ako vyrobiť jed? Ako dlho by človek vydržal bez vody na púšti? Má stonožka naozaj sto nôh?

Tieto, a milión iných otázok, som si odmala pokladala. Asi nie som sama.

Neviem ako vy, milí, ale ja som odpovede hľadala väčšinou v knihách.

Jedna z vecí, za ktoré vďačím mojim rodičom je láska a vzťah ku knihám. Pamätám si, že som ako decko každý rok dostala na Vianoce jednu Disneyovku. Viete, čo to je. Taká tá kniha v tvrdom obale, formát A4, trilión obrázkov a asi 5 viet textu. Vždy vyšla v kine nová rozprávka a potom následne táto atrapa knihy. No, ale každý nejak začína, nie?

Naši mi čítali každú noc pred spaním. Teda, aspoň tak si to pamätám. Fascinovane som hľadela na obrázky, a so zatajeným dychom počúvala písmenká, ktoré som v tom čase ešte sama nevedela rozkódovať. Detským, častokrát zamasteným, prstom som opatrne prechádzala po obrázkoch, akoby som mala strach, že keď príliš silno zatlačím rozplynú sa ako sen, a čarovný príbeh bude nenávratne preč. Predstavovala som si na tých obrázkoch seba. Ako súčasť príbehu. V princeznovských šatách s fešným princom po boku, s prelepeným okom na pirátskej lodi a s pištoľou v ruke brániaca svoj úlovok, či ako čarodejnica, ktorá práve vyrobila otrávené jablko.

Na jedny Vianoce som dostala knihu Petra Pana. Ale nebola to disneyovka, no pôvodná klasika od Barrieho. Viete si predstaviť tie revy. Dva dni vkuse som rumádzgala ako sprostáčik, až to otca prestalo baviť a šiel ju vymeniť. Za disneyovku. Ehm.

Knihy boli alfou i omegou. Ako malá som trávila každé leto na oravskej chalupe. Taká tá, ozajská chata s pieckou na kraji lesa. Bol to môj Wonderland. Žili tam fialoví slimáci, zásadne bez ulity, a na zemi som nachádzala kamene zelené ako smaragdy. Otec mi na prázdninách skoro každý večer čítal. Chata voňala drevom a zatuchlinou, a pre mňa to bola jedna z najkrajších vôní na svete. Na Orave je krásne, ale zima jak v riti. Večer po opekačke sme okrem perín vždy zaliezli aj do komunistických spacákov. Tie sa zásadne vyrábali len v dvoch farebných variantoch  – modrá a červená. Telka, ani rádio neboli. Bol otec, gitara a my. Niekedy si aj dážď nehanebne vykračoval po streche, niekedy sme počuli len ohlušujúce ticho lesa. A otec čítal. Bol aj bábkoherec, vedel to s hlasom. Ak by som mala vybrať čo i len jednu spomienku na detstvo, zrejme by to bola táto.

Keď vás hitne puberta, nespravíte nič. Tak ako som ani ja. Celé dni som trávila s hlavou v knihách. Čítala som všade a kedykoľvek. Čítala som pod perinou s baterkou – dlhé hodiny do noci, keď mi mamka zhasla, aby som už šla spať. Čítala som v škole pod lavicou, keď bolo treba rátať matiku. Raz som dokonca čítala aj v kostole na omši. Vtedy mi mamka tuším aj jednu struhla. Bola som fascinovaná tisíckami svetov, ktoré mi knihy otvárali. Nepoznanými vesmírmi a časovými dimenziami, ktoré mnou prechádzali od končekov prstov cez špičky na nohách, až do morku kostí. Úplne celú ma pohltili. Keď som čítala mohla som byť kýmkoľvek. Mohla som cítiť, robiť, povedať čokoľvek. Bola som odvážna. Mohla som si vybrať svet do ktorého som práve chcela utiecť. Knihy mi dávali slobodu. Slobodu, ktorú som prvýkrát začala ochutnávať a stala sa pre mňa vysoko návykovou. Knihy ma formovali, a aj vďaka nim som tu teraz taká, aká som.

Vyrastená z disneyoviek, založila som si preukaz do knižnice. Mohla som si požičiavať maximálne 12 kníh za mesiac. Tak som si požičiavala 12 kníh. Asi po dvoch týždňoch som ich šla vždy prečítané vrátiť. Zhruba za rok som mala zblajznuté celé detské oddelenie. Čo teraz? Tety knihovníčky ma už poznali po mene. Keď som sa spýtala, kedy budú nové knihy, zostalo ticho. Neviem presne ako sa to stalo, ale zrazu som mala vystavený preukaz do dospeláckeho oddelenia.  A to bol ešte len rauš, milí! Vraždy, sex, násilie a poriadne sci-fi!

Mala som asi dvanásť a požičala som si Lolitu. Doteraz neviem ako to mohla teta knihovníčka dopustiť. Čítala som ju doma na tajnáša prekrytú inou, väčšou knihou. Človek by si myslel, že také dieťa to poznačí. Asi aj áno. Akurát, že mňa skôr pozitívnym smerom, nech to znie akokoľvek divne. Knihy nás nútia premýšľať a rozumieť. Niekedy nás nútia pochopiť život skôr než sme pripravení, no potom to viete prežívať ako svoju markantnú výhodu. Zrazu tak nejak dospejete. Rýchlo a nečakane. Ale nie ste z toho smutný. That’s life.

Pýchu a predsudok som čítala za pochodu. Doslova. Pamätám si, ako som sa nevedela od tej knihy odtrhnúť a mamka ma poslala do obchodu. Pršalo a ja som kráčala. V jednej ruke dáždnik, v druhej kniha. O chvíľu bola celá premočená. Srdcko mi z toho krvácalo, no nevedela som prestať. Asi vás moc neprekvapí, ak poviem, že táto dobrodružná cesta do potravín za kečupom ma stála jednu hrču na hlave, a viac už o tej lampe nemusíme hovoriť.

Asi v sedemnástich som začala chodiť na diskotéky do miestneho klubu. Občas som sa snažila nadviazať konverzáciu s ľuďmi opačného pohlavia. Napríklad tak, že som sa opýtala, akú knihu naposledy čítal. Áno, viem, bola som mimo. Ale 17 rokov, veď uznajte, no.. Zlom, kedy som definitívne pochopila, že toto asi nebude ten najideálnejší spôsob nastal,  keď som sa týpka spýtala, či si myslí, že Alexej Fjodorovič v Bratoch Karamazovcoch bol kladný hrdina. Odišiel. Ani nezaplatil ten vínny strik na ktorý ma nelegálne pozval.

A definitívne prišla doba technologická, plná notebookov a smartphonov. V tom období som už nejaký rok zarezávala na výške. Prvé tri roky som nemala comp. Doteraz nerozumiem ako som vedela fungovať. Všetky seminárky, vrátane bakalárky, som písala na frajerovom alebo kamošovom notebooku.

Večery na intráku vedia byť zábavné, aj introvertné. Keď som mala zrovna ten introvertný, znamenalo to jedno. Ja a kniha. Trnavská knižnica bola mojím safe and happy place. Knihovníčka už poznala môj vkus, vždy mi ukázala čerstvé kúsky, ktoré ešte voňali novotou. Neviem ako vy, ale ja keď zacítim vôňu knihy, a je jedno či starej alebo novej, často mi naskočia zimomriavky. Jasne si vybavujem ako som v jedno obdobie čítala Kinga a jeho Pytel kostí. Mala som asi 23 a musela som zaspávať pri zasvietenej neónke. Oči mi šlo vypáliť, no tí, ktorí ho poznáte, viete ako realisticky píše.. Antikvariát objavený neďaleko intráku bol dlhodobo mojou pravidelnou zastávkou po ceste zo školy. Som obrovitánsky vďačná za tieto časy. Nech to znie akokoľvek klišé, som vďačná, že som vyrastala v bezmobilovej a bezpočítačovej ére. Že som sa naučila ľúbiť knihy. Že ma knihy naučili ľúbiť ich.

Viem, že žijeme rýchlu dobu. Viem, že prídeme domov, niekedy len chvíľu poskrolujeme telefón a padáme od únavy na hubu. Viem, že niekedy sme v takom stave, že nás bolí aj bežné premýšľanie a sme ubití dennou rutinou. Viem, že sme zahltení Netflixom, HBO a inými streamovacími spoločnosťami, no, prosím, neprestávajme čítať. Fakt. Knihy z nás robia lepších ľudí. Láskavejších, vnímavejších, empatickejších. Musíme zapájať iné časti mozgu ako pri pozeraní telky, posilňujeme našu kreativitu, kognitívne schopnosti. Učíme sa a vzdelávame. Rozširujeme si slovnú zásobu a upevňujeme gramatiku. Kultivujeme náš prejav a spôsob premýšľania. Čítanie takisto upokojuje a znižuje stres.

Jasné, knihy nás vedia aj nasrať, rozosmiať, rozplakať, môžeme sa vďaka nim zamilovať. Knihy sú láska, aj výzva. Vášeň, aj zen. S dobrou knihou viete mať aj milostný pomer. Prepáčte, muži. Nejde to len s vami.

Občas knihy hladím, voniam. Dobre, niekedy im dám aj pusu. Večer s nimi zaspávam, ráno sa budím na to, že ma tlačia do krížov. Výnimočne sa mi stane, že zahliadnem v električke, či autobuse čítať nejaké dieťa. Normálne, že s reálnou knihou v ruke. Žiadna čítačka. Neviem si pomôcť, ale mám vtedy chuť k nemu prísť a strašne tuho ho vystískať. Samozrejme, že to nerobím (zatiaľ). Len na diaľku mu hrozne moc želám, aby mu to vydržalo a usmievam sa naňho. Viem, asi ani toto nie je moc vhodné, ehm..

V súčasnej dobe viac než dobre vidíme, aké je vzdelanie dôležité a ako hrozne to vie bolieť, pokiaľ absentuje. Vzdelanie ako hodnota. Nič viac, len toto si opakovať. Negramotnosť je životu nebezpečná. Prosím, veďme deti ku knihám. Ukážme im, aké úžasné, no najmä dôležité, vie čítanie byť. Lebo s čítaním prichádza poznanie, a od toho je už len krok k porozumeniu. A presne toto je jedna z vecí, ktorú tak zúfalo naša spoločnosť potrebuje. Vzájomné porozumenie.

Asi tri roky dozadu som pocítila nutkavú, neodbytnú potrebu si zaobstarať knihu Peter Pan. Ten originál od Barrieho, ovšem. Chvíľu to trvalo, ale mám ju. Občas si ju čítam, keď som chorá.

10 kníh, ktoré majú u mňa v knižnici špeciálne miesto:

1. Janet Fitch – Biely oleander
2. Peter Høeg – Cit slečny Smilly pre sneh
3. Stephen King – Ostrov Duma Key
4. Julian Barnes – Jediný príbeh
5. John Ironmonger – Nezabudnite na veľrybu
6. Anne-Laure Bondoux a Jean Claude Mourlevat – Drahý příteli
7. Irvin D. Yalom – Když Nietzsche plakal
8. Emily Brontë – Búrlivé výšiny
9. Paolo Giordano – Požierači neba
10. Haruki Murakami – 1Q84