Učím sa od detí: Poďme nulkou

Kolega nastupuje do auta, deti sú už pripútané. Deti, ktoré sprevádzal na kontakt s ich otcom.  Nežijú so svojimi rodičmi už viac než rok, teraz sú umiestnené v detskom domove (v súčasnosti sa to volá centrum pre deti a rodinu).

Kolega naštartuje auto, najmenší chlapec, ktorý po rozlúčke s otcom stíchol, nahlas vykríkne: „Poďme nulkou“. Kolega sa obzrie, aby lepšie porozumel, čo tým myslí. „S ocom bolo dobre, nepoďme ešte preč.“

To sú presne tie situácie, kedy preglgneme a opäť si uvedomíme čo robíme, keď naše služby používame  na sprevádzanie detí, ktoré prišli o rodičov.

Nie, nezomreli im, ale nemôžu s nimi žiť. Rozhodlo sa, že ich rodičia nie sú pre nich dobrí, že ich rodičovská starostlivosť je „nestarostlivosť“ alebo je „nebezpečie“ alebo je „zanedbávanie“.

Naše zákony majú v ponuke na ochranu detí aj radikálny krok: odobratie dieťaťa z rodičovskej starostlivosti. Má to byť posledný krok po vyčerpaní dohovárania rodičom, odborného vedenia rodiny a ďalších služieb.

Každý rok sa to udeje asi tisícke detí.

Čo sa udeje so srdcom dieťaťa (a kohokoľvek), keď mu je nariadené: odteraz nebudeš s tými, ktorých si miloval, pretože neboli k tebe dosť dobrí? Ako bude rozumieť vzťahom, keď mu určíme: odteraz budeš v bezpečí na nami určenom mieste a  s nami určenými ľuďmi? Dokáže rozkázať svojmu srdcu?

Čo majú či nemajú profesionáli v systéme ochrany detí ponúknuť týmto deťom ďalej? V každom jednotlivom príbehu dieťaťa to môže byť iné a na každej zákrute si profesionáli ako my, kladú aj takéto otázky: má význam „pracovať“ na pokračovaní týchto vzťahov? Je dobré ponúknuť deťom zažiť rodiča „novým spôsobom“? Máme rodičovi pritom pomôcť? Má význam  pre konkrétne dieťa „rekonštrukcia“ jeho nosných vzťahov, aj keď už s rodičmi možno nikdy nebudú žiť?

Odpovede sú často nejasné, treba podstúpiť dlhú cestu vôbec nie rozprávkovým lesom k nájdeniu tých vhodných či  v istom čase správnych riešení.

Jedno v Návrate za tie roky vieme: úcta k dieťaťu začína úctou k jeho vzťahom.

„Odklepli by ste“, aby sme ďalej podporovali otca týchto detí v jeho vzťahoch s nimi, aj keď by ste vedeli, že žije v chudobe, že je závislý od alkoholu, že nemá stabilné bývanie, že má ďalší partnerský vzťah a čaká ďalšie dieťa? Alebo takýchto otcov ich deťom zakážeme ? A čo  urobíme so srdcom týchto detí?

Ten najmenší to vtedy povedal fakt trefne: „Poďme nulkou!“

S kolegami  sa o „jazdu nulkou“ pokúšame  v spoločnosti (i v systéme ochrany detí) , ktorá víta rýchle rozhodnutia, rýchle riešenia, obrovské posuny, prudký rozvoj..

A pôjdeme nulkou aj ďalej pri sprevádzaní týchto detí, ich bývalých alebo nových náhradných rodičov.

Nulka totiž nie je luxus či výnimka, ale základ, ktorý nám umožňuje  nielen v práci vnímať to ozajstné: kto som, kde som a čo podstatné tu teraz mám robiť.

Danka Koníček Žilinčíková, terapeutka Centra Návrat v Banskej Bystrici