V čase pandemickej krízy si viacerí kládli otázky ako “Oplatí sa byť čestný? Stane sa niečo, keď čestným nebudem?”. Počas pandémie sa totiž množili správy o podvádzaní, o porušovaní, či dokonca o tzv. falošnom očkovaní. Išlo o prípady, kedy lekári, ktorí zriadili ambulantné očkovanie, boli žiadaní zo strany pacientov o vystavenie falošného potvrdenia o vakcinácii. Podvodné situácie neobchádzajú ani aktuálny konflikt na Ukrajine. V tejto súvislosti sme sa stretli s problémami na hraniciach, dokonca i s kradnutím materiálnej pomoci. Tak ako predošlé krízy, aj tieto nás skúšajú a preverujú naše vnútorné postoje i hodnoty.

Ako komunitu mladých ľudí nás zasiahli konkrétne príbehy ľudí spojené s oboma krízami. Zaujímalo nás, aká je motivácia ľudí  podvádzať a aké dilemy riešia, či už sa rozhodnú pre správnu alebo nesprávnu cestu. Preto sme sa porozprávali s ľuďmi, ktorí boli svedkami takýchto situácií. Hľadali sme pri tom odpoveď na otázku “prečo”?

Vnútorné dilemy

Urobiť rozhodnutie je pre človeka často zložité. O to viac, ak sa problém dotýka priateľov, či rodiny. Zložitosť procesu dobre ilustruje prípad lekárky, s ktorou sme sa rozprávali o tzv. falošnom očkovaní. “Ako obvodná lekárka som tému očkovania kvôli povinnostiam cez leto odložila až kým neprišla od sestričky žiadosť, že potrebuje pre syna potvrdenie o vakcinácii ako podmienku v jeho práci. Požiadavka od sestričky však bola vyslovene bez reálneho zaočkovania.”

Ako uvádza respondentka, na jednej strane nechcela narušiť priateľský vzťah so sestričkou, na druhej strane by však išla proti svojmu presvedčeniu. Vtedy sa rozhodla, že ambulantné očkovanie na Covid nevyužije. Nejde však o ojedinelý prípad. S príchodom pandémie vyvolalo očkovanie vášne v celej spoločnosti.

Zrejme všetci vnímame, že rozdielnosť názorov nás doviedla k vytvoreniu dvoch pomyselných táborov. Obe skupiny obsahujú rôznorodú zmes. Pre niektorých môže byť prekvapením, že medzi odporcami vakcíny sa nájdu aj samotní lekári. Možný dôvod odmietania očkovania nám objasňuje psychologička Zuzana Vasičáková Očenášová z Nadácie Zastavme korupciu: “Ľudia sa nedávajú očkovať z rôznych dôvodov, môže ísť o nevedomosť alebo chýbajúcu zručnosť sebapoznania v zmysle zachytenia vlastného „wishful thinking“ (zbožné prianie, pozn. redakcie). Mnohí však majú informácie aj kritické myslenie, ale nedôverujú systému zdravotníctva ako celku alebo majú napr. negatívne skúsenosti z minulosti so zneužívaním moci zo strany zdravotníkov.”

Pri vojne na Ukrajine sme sa stretli s nespravodlivým pridelením materiálnej pomoci. Jedna respondentka nám priblížila situáciu, keď materiálnu pomoc poslali vlakom organizáciám, ktoré pomoc mali prerozdeľovať na území Ukrajiny: “Tiež sa nám raz stalo, že keď sme poslali humanitárnu pomoc vo vlaku, pri vykladaní sa nato vrhla veľká skupina ľudí a palety tam padali hlava nehlava, nie podľa organizácii, ale podľa toho, kto čo zobral.” V takejto krízovej situácii, keď bol nedostatok, išla čestnosť bokom.

Nasledovanie autorít

Naše modely správania formujú vo veľkom aj autority. Takouto autoritou je nepochybne aj lekár. Problém však môže nastať, keď sa zo zdravého obdivu a rešpektu k odborníkovi dostaneme k nazeraniu na osobnosť ako na neomylnú. Pritom však nepoznáme motiváciu samotnej autority. “V mojom rodnom meste doktor zriadil ambulantné očkovanie len preto, aby mohol predávať falošné certifikáty.” uviedol jeden z lekárov v našich rozhovoroch.

Jedno z vysvetlení pre motiváciu lekára ponúka psychologička Očenášová: “Aj pri lekárovi, ktorý sa neočkuje, môže ísť o akt vyjadrenia symbolického “nie” – voči čomu, to by vyžadovalo hlbšiu kvalitatívnu analýzu. Pri vystavovaní falošných certifikátov môže ísť aj o zárobkovú činnosť alebo o nezvedomené celkové nastavenie, zdedené ešte z minulého režimu, kde popri oficiálnom systéme obťažkanom totalizmom fungovali paralelné systémy služieb a protislužieb a tzv. pomoci našim.”

Oplatí sa byť čestný?

S príchodom krízy sa vždy vytvára podhubie, ktoré dáva priechod rôznym neférovostiam či podvodom. Niektorí ľudia zaujmú k neetickým činom jednoznačne odmietavý postoj, rovnako ako lekár, ktorý vo svojej ambulancii zriadil očkovanie na Covid 19: “Boli viacerí pacienti, ktorí sa ma snažili prehovoriť, aby som ich falošne zaočkoval. Moja odpoveď bola vždy rovnaká: Aj keby ste mi sem položili zlatú tehlu na stôl, aj tak to nespravím.” Morálny kompas v sebe nosíme všetci, hranice však máme nastavené rozdielne.

Respondentka, s ktorou sme sa rozprávali o distribuovaní materiálnej pomoci na Ukrajinu, kde vystupovali ako autorita colníci, uviedla: “Najmä s colníkmi je to kritické, pretože v tej chvíli je plne v ich rukách, či našich šoférov pustia. Preto je to otázka a menšia dilema aj na našich šoférov, aby sa s nimi dohodli. Jedenkrát musel náš šofér nechať pár kusov tuniakových konzerv na hranici, aby ho pustili, lebo sa colníkom niečo nezdalo.” Sama respondentka uviedla, že to nie je správne, ale ak by to neurobili, tak by im celý kamión nepustili cez hranice.

Hrdina či bonzák?

Zatvorenie určitých prevádzok počas pandémie bolo na mnohých miestach iba formalitou. “Nie je fér, že moja prevádzka bola počas pandémie riadne zatvorená, a hnevá ma, že konkurencia v tom čase ilegálne zarábala. Nechcel som však robiť problémy a byť za bonzáka.” uviedol majiteľ reštaurácie. S dilemou, či nahlásiť protispoločenskú činnosť, sme sa stretli už veľakrát. Ľudia na nahlasovateľov nazerajú buď ako na odvážnych alebo ako na tých, ktorí “žalujú”.

“Medzi nahlásením korupcie a bonzáctvom je principiálny rozdiel. Bonzák si nahlásením zlepší svoju životnú situáciu na úkor férovosti a osobne sa obohatí. Nahlasovateľ korupcie si svoju životnú situáciu dočasne zhorší, čakajú ho komplikácie, do ktorých ide v mene ochrany spoločných verejných zdrojov a princípov spoločných pravidiel.” hovorí Očenášová.

Od malej neférovosti ku korupcii

Malá neférovosť a korupcia majú spoločné črty, ktoré nám vysvetľuje tzv. teória konfliktu. Za každým, aj vnútorným konfliktom, je nerovnováha v uspokojovaní potrieb. Konflikt bude trvať dovtedy, kým potreby všetkých zúčastnených strán nebudú aspoň čiastočne uspokojené. Ide o potrebu spravodlivosti, potrebu sebaúcty a potrebu zostať v bezpečí – teda prežiť.

Neraz sme svedkami korupcie, ako v najvyššej politike, tak aj na lokálnej úrovni. No korupcia nie je len súčasťou politiky, nájdeme ju v mnohých ďalších oblastiach. Viacerí z nás sa nepochybne stretli vo svojom okolí s podobnými situáciami, hoci v menšom rozsahu.

Už na základných školách, kde realizujeme hodnotové vzdelávanie, nám študenti prinášajú neférové situácie, s ktorými sa stretli priamo oni. Často sa spomína odpisovanie, predbiehanie sa v jedálni, prednostné lekárske vyšetrenie na základe známosti, atď… Počas workshopov samotní žiaci neraz prídu k záveru, že opakujúce sa malé neférové činy nám pomáhajú sa ľahšie vyšplhať sa po rebríku k samotným korupčným činom.

Svetlo na konci tunela 

Ako komunita mladých ľudí si často kladieme otázku “Ako”? Ako sa môžeme posunúť bližšie k osvojeniu si férových hodnôt, a aké nástroje nás dovedú do cieľa? Psychologička a odborníčka na vzdelávanie Zuzana Vasičáková Očenášová ponúka riešenie: “Práca v školách a na osobnostnom rozvoji každého z nás je priestor pre väčšinu, ktorá sa už na korupcii zúčastnila. Ide o priestor, kde môžeme v bezpečí reflektovať, odpustiť si a dovoliť si posunúť svoj postoj smerom do budúcnosti. Dôležité je, aby reprezentanti štátnych inštitúcií nezneužívali svoju moc.”

Všetko na svete je reťazová reakcia, a pokiaľ budeme vzorom pre svoje okolie, môžeme si byť všetci lepšími príkladmi navzájom.

Anna Augustínová, Simona Sládkovičová, Denis Uhrík
členovia Komunity Zastavme korupciu