Je Biblia namierená proti ženám?

Muža a ženu ich stvoril

Takto sa končí pasáž v Genezis 1:27. Očakávali by sme, že boli stvorení ako rovní, veď aj Božia múdrosť je personifikovaná v ženskom rode. Ale čo táto pasáž Gen 2:18: „Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Je žena len pomocou, objektom a ničím iným?

Podľa Trenta Horna (Hard Sayings) je hebrejské slovo v tomto kontexte ezer, ktoré bližšie reprezentuje koncepty sily a záchrany než domáceho sluhu. A jediný raz, kedy je toto slovo použité pre človeka okrem Boha, je pri Eve. Ak by bolo ofenzívna Gen 2:18, tak je rovnako ofenzívna aj pasáž Ž 115:11, lebo Boh je naša pomoc. Eve sa týmto pomenovaním dostalo práve veľkej pocty.

Pád človeka a vina ženy

Genezis nie je len príbehom o stvorení, ale aj o páde ľudí a ich odlúčenia sa od Boha – hriech. Nemôže za tento celý pád človeka Eva, ktorá je preto v Biblii vykresľovaná, ako dôvod utrpenia človeka? Ale had sa im prihováral v osobe Evy obom, napr. v Gen 3:4: „Tu povedal had žene: Nie, nezomriete.“ Podľa Gen 3:6 sa zasa zdá, že bol Adam prítomný pri Eve počas jej pokúšania a práve jemu bol adresovaný zákaz od Boha v Gen 2:17. V Novom Zákone sa rovnako dáva pád človeka za vinu Adamovi v tom, ako na svet prišiel hriech cez jedného muža v Rim 5:12, či ako sa píše v 1 Kor 15:22: „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

Na vine je ale aj Eva, napr. podľa 1 Tim 2:14: „A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu.“ Bol teda Adam lepší, lebo sa „nedal“ zviesť? George Montague to vo svojom komentári 1. Listu Timotejovi komentuje takto:

„Pavlovým argumentom nie je, že Adam nezhrešil, kým Eva áno, ale že Eva zlyhala tým, že bola oklamaná … Adam nebol oklamaný, on to jednoducho urobil. Morálne povedané to bolo horšie nielen preto, že neposlúchol Boha, ale aj preto, že neuplatnil svoju zodpovednosť zasiahnuť do Evinho chovania vo chvíli jej slabosti.“

Ženy ako vojnová korisť

Prejdime teraz na časť Starého Zákona, konkrétne Deuteronómium 21:10-14:

„Keď pôjdeš bojovať proti svojim nepriateľom a Pán, tvoj Boh, ich vydá do tvojich rúk, a ty si privedieš zajatcov, ak uvidíš medzi zajatcami peknú ženu a budeš ju chcieť za manželku, voveď ju do svojho domu, nech si ostrihá vlasy a poobrezáva nechty, zoblečie odev, v ktorom bola zajatá, a nech sedí v tvojom dome a mesiac oplakáva svojho otca a svoju matku. Potom k nej môžeš vojsť, spať s ňou a bude tvojou ženou. Ak by sa ti neskôr znepáčila, prepustíš ju ako voľnú a nebudeš ju môcť predať za peniaze, ani zle s ňou zaobchádzať, lebo si ju ponížil.“

Po prečítaní pasáže sa môže zdať, že Boh prikazuje Izraelitom uniesť ženy s tým cieľom, aby sa stali ich manželkami. Avšak pasáž zasadená do kontextu ukazuje, že Boh svojim príkazom reguluje vtedajšie bežné praktiky a pripravuje Izraelitov na zrušenie týchto praktík. Prečo by sme tomu mali ale veriť?

V prvom rade, Boh je zapojený iba pri porazení nepriateľov (Pán, tvoj Boh, ich vydá do tvojich rúk). Po víťazstve je na Izraelitoch, aby určili, čo s porazenými. V antickom svete by sa nepristupovalo k žiadnym manželstvám, ženy by sa znásilnili a nechali napospas osudu, či zmasakrovali. V antickom Izraeli ale znásilnenia neboli tolerované (Gen 34). Po druhé, v pasáži je viacero náznakov na to, aby ten, kto si chce ženu nasilu zobrať, prehodnotil svoje správanie. Žena si musí ostrihať hlavu (znak krásy) a muž jej musí dať nové šaty, ktoré bývali veľmi drahé. Žena potom môže celý mesiac smútiť a až tak môže pristúpiť k manželstvu. Tieto úryvky naznačujú, že na Izraelitov bol vytváraný tlak, aby si svoje rozhodnutie rozmysleli.

Ak by si túto ženu aj bol zobral, nemohol ju predať do otroctva. Mohol ju prepustiť, ako legitímnu manželku, pretože ju ponížil. Pasáž ukazuje, že takéto správanie dehumanizovalo človeka a nemalo sa s ním zaobchádzať ako s vecou. Carolyn Pressler vo svojej štúdii zákonov z knihy Deuteronómium (The View of Women Found in the Deuteronomic Family Laws) tvrdí, že tieto zákony nepodporovali násilné manželstvá so zajatkyňami, ale „predstavujú prostriedok pre muža, aby sa oženil so ženou v prípade, že bežné postupy pre manželstvo nie sú možné [kvôli jej zahraničnému postaveniu].“

A pokračuje: „Ponižovanie od muža a nátlak na ženu je rozpoznané v danom úryvku. Uznávajúc, že ​​sa dá na ženu vyvinúť tlak pre manželstvo, poukazuje na ženu ako osobu a nie ako hnuteľný majetok, keďže ten nemožno ponížiť.“

Mizogýn Pavol

K Pavlovi sa v jeho listoch viaže viacero úryvkov, ktoré by mohli ukazovať, že je mizogýnom a považuje ženu za horšiu od muža. Začnime prvým úryvkom 1 Kor. 11:3,8-9:

Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh. …. Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. Ani nebol muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža.

Nenabáda pasáž na iné zaobchádzanie s mužmi a ženami? Podľa Roberta Gagnona Pavol ustanovuje ako hlavu ženy muža s tým, že ani jeden nemôže existovať bez toho druhého a že muži sa rodia zo žien v 1 Kor. 11:11-12: Pravda, v Pánovi nie je ani žena bez muža, ani muž bez ženy, 12 lebo ako je žena z muža, tak je aj muž skrze ženu a všetko je z Boha.

Pavol podkopáva pohľad na ženu ako poddanú pri zmienkach viacerých spolupracovníčok v Rim. 16, či v 1 Kor. 7:3-4 kde uznáva právo oboch na plnenie si manželských povinností a teda ich rovnocennosť. Nakoniec Pavol prehlasuje, že v komunite pokrstených nieto muža ani ženy v Gal 3:28:

Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi.

Pavol uznával všetkých ako rovnako cenných členov Tela Cirkvi, ale tiež nepovažoval každého za rovnakého. Rozlišoval jednotlivé dary rozličných ľudí podobne, ako má každá časť tela inú funkciu (1 Kor. 12:14-31). Pavol bral v úvahu, že muži a ženy sú odlišní a majú teda aj iné roly, čo ale neznamená, že jedno pohlavie je lepšie či horšie.

Iná pasáž Pavla nám ponúka takýto pohľad na prorokovanie v 1 Kor. 14:34-35:

.. ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj Zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení.

Ako vôbec interpretovať túto pasáž bez toho, aby sa nedalo hovoriť o sexizme? Iné pasáže však nedávajú zmysel, ak by sme obvinili Pavla zo sexizmu. Napríklad v 1 Kor. 11:4-5 opakovane hovorí o prorokujúcich a modliacich sa ženách. Pri prorokovaní sa hlavne očakávalo, že sa človek podelí o to, čo mu bolo zjavené Bohom. Preto sa dá predpokladať, že ženám bolo rovnako dovolené hovoriť a prorokovať ako mužom. Ale, podobne ako v dnešnej dobe v Cirkvi, hocikto nemôže na stretnutiach v kostoloch len tak prorokovať či kázať, no musí to mať povolené kňazom či biskupom, ktorí majú miestne zhromaždenie na starosti.

O čom teda hovorí daný úryvok? Podľa Bena Witheringtona (Conflict and Community in Corinth: A Socio-rhetorical Commentary on 1 and 2 Corinthians) sa jedná o nasledovné:

Argument nie je rodovo špecifický. Pavol vyžaduje rešpekt, podriadenosť a ticho každého poslucháča, keď hovorí ktorýkoľvek prorok (1. Kor. 14:28–32), a jeho zaobchádzanie s niektorými ženami, ktoré kladú otázky (1. Kor. 14:34 a nasl.), je konkrétne uplatňovanie zásad, ktoré sa už uplatňujú na každého. Je vhodné predpokladať, že Pavol adresuje niektoré ženy zo zhromaždenia, keďže sa dopočul, ako niektoré z nich boli významnými porušovateľmi týchto zásad. V celej kapitole Pavol napráva takéto prešľapy a jeho slová musia byť čítané v tomto kontexte.“

Pavol teda nehovorí o všetkých ženách, ale o niektorých korintských ženách, ktorých správanie narušovalo miestne zhromaždenia Cirkvi.

Posledná pasáž od Pavla hovorí nasledovné v Ef 5:21-24:

… a podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom.

Aký je zmysel tejto pasáže? Ján Pavol II. (Mulieris Dignitatem) to vysvetlil nasledovne:

Autor vie, že tento spôsob rozprávania, tak hlboko zakorenený vo zvykoch a náboženských tradíciách tej doby, treba chápať a dodržiavať pod novým spôsobom: Ako „vzájomnú podriadenosť z úcty ku Kristovi“ (porov. Eph. 5:21). Platí to najmä preto, že manžel sa nazýva „hlava“ manželky, keďže Kristus je hlavou Cirkvi; je ňou, aby „ju miloval“ (Ef. 5:25) aj za cenu vlastného života. Kým však vo vzťahu medzi Kristus a Cirkev podriadenosť je len zo strany Cirkvi, vo vzťahu medzi manželom a manželkou nie je „podriadenosť“ jednostranná, ale vzájomná.

Hneď nasledujúca pasáž Ef 5:25 to len podčiarkuje – „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu.“

Všetci ste jeden

Podľa jednotlivých pasáži sa nezdá, že by Biblia považovala ženské pohlavie za horšie od mužského, či už v Starom, alebo Novom Zákone. Podľa Exod. 21:17 by dieťa malo byť potrestané za urazenie otca a aj matky. Ženy majú dokonca v Biblii osobitné postavenie. Negatívne ženské postavy v Biblii by sme napočítali možno na prstoch jednej ruky. Pozitívnych ženských postáv je pomerom k tým negatívnym oveľa viac ako tých mužských. Hoci iba tri knihy v Starom zákone majú za svoje ústredné postavy ženy, tak sa stále jedná o veľké ženy.

Kniha Rút hovorí o vzťahu nevesty a svokry; Kniha Judit predstavuje ideál ženy, ktorá je pekná, múdra a bojujúca za svoju vlasť a krajanov; a Kniha Ester hovorí o žene, ktorá zachránila Židov pred vyvraždením. Potom sú to príbehy žien ako Agar, Rebeka, Zuzana, Sára, Tamar, Debora, Rachab, atď. V neposlednom rade je to aj o Márii Magdaléne, Marte a Ježišovej matke Márii, Theotokos – Bohorodičke, ktorú budú všetky generácie blahoslaviť (Luk 1:48).

Tam, kde zlyhávajú také veľké mužské postavy, ako Dávid či Šalamún, ktorí sklamali svojou zbabelosťou, neresťami, či slabosťami, vytrvávajú ženy v Biblii až dokonca. Veru, nie nadarmo sú ženy spomenuté v rodokmeňoch Ježiša Krista na začiatku evanjelií. Prispeli obrovským dielom k jeho príchodu.