Boris Vian – Pena dní

„Sú iba dve veci: láska v každej podobe k pekným dievčatám a hudba z New Orleansu alebo od Duka Ellingtona. Ostatné by malo zmiznúť, lebo ostatné je škaredé, a tých niekoľko nasledujúcich strán, na ktorých to dokazujem, čerpá všetku silu z toho, že príbeh je od a do zet pravdivý, pretože som si ho od začiatku až do konca vymyslel.“ ^{úryvok z predslovu, 1946}

Už len samotný predslov nás necháva tušiť, že máme dočinenia s rýdzim majstrom slova a predstavivosti, ktorý nás až tak ľahko nesklame. Neskôr sa v prvých vetách dozvedáme aj to, že autorovi je vlastný nielen svojský humor, premietnutý skrz silné prvky magického realizmu, no za svoju môže považovať i schopnosť narábať pestrými, vizuálnymi, nikdy však nie gýčovými obrazmi, ktoré tu a tam nenútene prekračujú medze beletrie a existenciálnej filozofie. Hlavnému hrdinovi románu, bohatému a milému Colinovi, ktorý si pre väčšiu zvodnosť pristriháva viečka, no usmieva sa ako bábätko a býva so svojimi malými myškami, ide všetko ako po masle aj napriek úhorovi žijúcemu v jeho potrubí. Colin, na rozdiel od úhora, žije v krásnej idyle nedotknuteľných: chodby jeho paláca rozsvetľujú rozličné slnká; z rozmaru aranžuje kuracie embriá; a na obedy z pridusených kričiacich jaterničiek ho navštevuje priateľ Chick, ktorý sám nemá veľmi čo jesť, pretože na diela Jeana – Sola Partra (vtipná skomolenina odkazujúca na Sartra) míňa všetok svoj zárobok. Colinovi je však vo svojej láskavej slepote odobraná jediná vytúžená vec, a teda uspokojenie túžby po pravej láske, ktorá sa stane jeho cieľom, no zároveň aj zhubným koncom.

Vo Vianovom diele sa všetko vyvíja, tvary sa roztekajú a nič nezostáva na svojom pôvodnom mieste. Ak je však (podľa slov Milana Kunderu) gýč paravánom na zakrytie smrti, Vian absenciou gýča smrť odkrýva a mieša ju s nestálom, s možnosťami priestoru. Podobne organickým môžeme nazvať aj spôsob vývinu samotného románu – keď do deja vstúpi Colinova manželka Chloe, priestor, svojou veľkosťou vypätý až na prasknutie, sa dôvodom jej choroby začne rozkladať pohlcujúc sám seba. Izba, v ktorej sa lieči z lekna v jej pľúcach, sa každým dňom stáva neuchopiteľnejšou – tragickým bodom románu nie je ani tak rozklad a zúženie sa stien a možností, ako to, že hrany, meniace svoj tvar v oblý, svojou guľatosťou predpovedajú Chloinu smrť. Zaujímavým aspektom Vianových románov je aj ponímanie tragiky – padlí ľudia zmetení zametačmi z klziska zomierajú v húfoch s naším plným súhlasom, zato protagonistov si nedáme.

Boris Vian mieša vtip surrealizmu aj do náboženstva: prítomný rešpekt ku svätosti vyvracia morbídnymi prvkami, vďaka svojej čudnote do rozpakov privádzajúcimi asociáciami, niekedy sa však elegantne pohybuje až na hrane samotnej morálky, niečoho, čo sme si v súlade s kresťanstvom sami netrúfali, nechceli predstaviť. Paradoxne, ničením zachodených predstáv o veciach stálych, im pridáva ešte viac na punci svätosti. Podľa mňa však jeho diela slúžia ako tvorivá sebareflexia – to, čo nám možno príde ako príliš drsné, smutné, divné, je stále tvorivý experiment. Spisovateľ musí písať a Vian, okrem toho, že svojím talentom ohuruje, nikomu neškodí.

Každý nech si vytvorí názor sám.

V tomto románe i v Jeseni v Pekingu, čo v knihe nasleduje po ňom, by sa našlo ešte veľa vecí na rozbor: vzťah autora s pracujúcou vrstvou, osud vedľajších postáv, či existencializmus. Naďalej však zastávam názor, že čitatelia by si mali interpretovať posolstvo knihy sami. Dúfam, že som vám strčením tejto gurmánskej pochúťky pod nos krásy magického realizmu aspoň trochu priblížila – je isté, že ak si túto knihu prečítate, budú sa vám snívať krásne sny. _{Justína Vaneková}