29.4.1996 – 29.4.2016. A ako ďalej?
Pred pár dňami uplynulo 20 rokov od podľa môjho názoru jednej z najodpornejších a najsmutnejších udalostí v (nie len) novodobej histórii nášho štátu, možno aj národa. Vražda Róberta Remiáša. Obdobie 90. rokov bolo spojené s érou mečiarizmu, divokej privatizácie, rozkvetu organizovaného zločinu a zneužívaním vládnej moci. Slovensko zažívalo veľmi trpké vytriezvenie z ideálov a nádejí spojených s rokom 89. A vražda Róberta Remiáša bola fackou právnosti, slušnosti, morálke a spravodlivosti. No ešte smutnejšie je uvedomenie si, že vinníci neboli ani za 20 rokov potrestaní. Niektorí už nežijú a tí ktorých nezlikvidovali, si veselo užívajú slobodu a nakradnuté peniaze, či odmeny za vykonávanie politických objednávok. Ostali len pozostalí po zavraždených, ktorým pravdepodobne ostáva prežiť zbytok života s pocitom krivdy, nepráva a nespravodlivosti. Alebo čakať na neistú spravodlivosť božiu. Ale ostali sme tu aj my všetci občania, ktorým už vládnu iní ako v 90. rokoch. Tí, z ktorých mnohí sú tu už roky a striedajú sa pri moci. Niektorí z nich boli dokonca súčasťou udalostí 90. rokov. Nehovorím, že boli priamymi aktérmi a spolupáchateľmi. Ale aj oni sú do istej miery spoluzodpovední za to, že tento ohavný zločin z 29. apríla 1996 stále nebol vyšetrený, pretože sa stále nenašla politická vôľa dostatočného počtu z nich na zrušenie Mečiarových amnestií. Aj oni pridávajú váhu bremenu smútku a nespravodlivosti, ktoré nesú pozostalí po Róbertovi Remiášovi a sú spoluzodpovední za všetky ostatné zločiny, ktoré tieto amnestie zamietli pod koberec. Pravdepodobne necítia potrebu s tým niečo urobiť. Nie je to pre nich dôležité. Musia predsa svoj čas a energiu venovať tomu, ako vytvárať štruktúry a nástroje na systematické rozkrádanie tohto štátu a páchať tak zločiny na slovenskom obyvateľstve. No a na to, ako aj na ochranu seba a participujúcich oligarchov zneužívať kontrolné orgány štátu, ústredné orgány štátnej a verejnej správy, súdnictvo, prokuratúru a nakoniec silové zložky štátu. No a nezabúdajme na SIS. No a tu prichádza zamyslenie, že kam sme sa vlastne za tie roky od skončenia mečiarizmu posunuli. Rozdiel je asi len v tom, že politická moc už nie je zneužívaná na fyzickú likvidáciu nepohodlných ľudí, či svedkov zločinov, ktorých skutoční páchatelia sedia v poslaneckých laviciach či vládnych kreslách. Možno svoju moc týmto spôsobom už nezneužívajú, lebo sa to proste dnes už nedá. Svet sa zmenil, Slovensko je už inde, nie je v izolácii ako v tom smutnom období začiatku 90. rokov, bránia im v tom medzinárodné inštitúcie a štruktúry. Proste si to už nemôžu dovoliť. Alebo je ten budget vďaka ekonomickému vývoju tak vysoký, že sa to dá zariadiť aj inak, mierumilovnejšie. Podplatiť biele kone, svedkov, sponzorov strán, dať im štátne zákazky a jednotlivcom lukratívne miesta. Čítal som raz rozhovor s jedným americkým ekonómom ktorý povedal, že trvá 50 rokov, kým sa v (demokratickom) štáte vytvoria fungujúce kontrolné inštitúcie a mechanizmy, ktoré minimálne obmedzia korupciu a ostatné podobné negatívne javy, ktorým Slovenskom aj po 26 rokoch od nežnej revolúcie čelí. Takže ešte 24 rokov? To je veľmi frustrujúca predstava. Keď sa pozrieme akí ľudia a za akých okolností sa striedajú minimálne za posledné roky pri moci, ťažko od nich čakať vôľu zmeniť to, ako to na Slovensku „funguje“. Po posledných voľbách si nedovolím povedať, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Pretože sme boli oklamaní a zradení. Určitú zodpovednosť ale nesieme. Lebo ak sme ochotní ignorovať fakty, tak okaté kauzy, prešľapy, pochybenia, korupciu, rodinkárstvo, klientelizmu, klamstvá a zločiny, opakovane zvoliť za svojich zástupcov v parlamente tých istých ľudí za to zodpovedných, ak nám nevadí dať hlas ľuďom popierajúcim ľudské práva, spochybňujúcim či obhajujúcim holokaust, genocídu, podporujúcim tolerancia a extrémizmu, z ktorých mnohí sú trestne stíhaní, alebo boli právoplatne odsúdení a ktorí napriek populistickým rečiam robia na úrovni samosprávneho celku v malom to isté, čo vládna garnitúra a ospravedlniť si ich voľnu frustráciou zo štandardných politických strán, svojho života či len rebéliou, tak potom v nás musí byť niečo chladné, nezodpovedné, nemorálne, iracionálne, ľahkovážne… A potom sme aj my zodpovední za to, že páchatelia zločinov ostanú nepotrestaní. Nie len tí, vinní z vraždy Róberta Remiáša.
