Denník N

Sláva Ukrajine, ale nad Tatrou sa blýska

Ukrajina včera ratifikovala Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (tzv. Istanbulský dohovor).

Na Ukrajine zúri vojna, ruskí vojaci beštiálne znásilňujú ženy, deti, aj mužov. Ratifikácia Dohovoru je preto pre krajinu viac než symbolická. Parlament jasne odkázal ruskej propagande, že viac nebude diktovať, či Ukrajina môže prijať tento nástroj na boj proti rodovo podmienenému násiliu. Poslanci a poslankyne Verkhovnej Rady zároveň ukázali, že aj vo vojnovej situácii sú práva žien jednou z priorít. Výhovorku „nemáme teraz väčšie starosti než redefinovať znásilnenie?” tam na rozdiel od nás jednoducho zmietli zo stola. Práve teraz, počas vojny, sa totiž zo sexuálneho násilia stáva doslova zbraň.

Ukrajinský parlament sa tak postavil za práva žien a spravil dôležitý krok k zmene kultúry, postojov a správania spoločnosti voči rodovo podmienenému násiliu. Implementácia Dohovoru pomôže ukrajinským úradom okamžite sa vysporiadať so zverstvami páchanými ruskými násilníkmi. Preživším osobám zas dodá dôveru pri hľadaní spravodlivosti.

Slovensko patrilo k jedným z prvých signatárov Dohovoru a dokonca sa veľmi aktívne podieľalo na jeho vzniku. Ratifikáciu dokumentu však zastavili populistické a extrémistické prúdy, ktoré zneužili fakt, že dohovor nesie názov mesta, v ktorom bol podpísaný a strašiac akýmsi džender bubákom presvedčili parlament o tom, že Slovensko túto dohodu nielen, že nepotrebuje, ale že je pre nás dokonca nebezpečná. Dokument, ktorý nás mal zväzovať k ochrane žien pred násilím, zneužili extrémistické prúdy na rozdelenie spoločnosti pred voľbami a šírenie strachu. Šírenie strachu je totiž jedinou politickou agendou týchto ľudí.

Dnes nám susedný štát vo vojne ukazuje, ako veľmi zaslepení sme boli. Je náhoda, že najväčší odporcovia dohody o predchádzaní násiliu na ženách sú Rusko, Slovensko, Maďarsko, Česko či najnovšie Turecko? Bol by dnes Dohovor ratifikovaný, ak by sa volal Viedenský? Pražský? Alebo rovno Moskovský? Ak “Istanbul” nepotrebujeme, pretože „si vieme poradiť sami a prijať potrebné zákony“, prečo tak nerobíme? Kedy bude „ten správny čas?“ Koľko osôb musí zažiť rodovo podmienené násilie, aby sme začali konať? Stovky? Tisíce? Desiatky tisíc?

V tichosti tlieskam ukrajinskému parlamentu a dúfam, že aj ten náš raz bude mať odvahu a najmä rozum prijať tento komplexný a efektívny nástroj na boj proti rodovo podmienenému násiliu. Zároveň mám strach, že kým Ukrajine vojna otvorila oči, u nás extrémisti naopak vojnu pripravujú. Valec, ktorý spoločne tlačia extrémisti a fašisti, ju rozpúta pri ďalších diskusiách o “Istanbule” alebo o smernici o násilí na ženách pripravovanej Európskou Úniou. 259 hlasov za, 4 proti, 25 sa zdržalo. Sláva Ukrajine – ale nad Tatrou sa blýska.

Teraz najčítanejšie

Beata Jurik

Som právnička, momentálne pôsobím ako politická poradkyňa frakcie Renew Europe v Európskom parlamente v Bruseli vo výbore Kontroly rozpočtu a vo výbore Rodovej rovnosti. Špecializujem sa na právo Európskej Únie no mojou srdcovkou sú ľudské práva. Predtým som pracovala ako odborná asistentka na Univerzite v Štrasburgu a tiež v Centre informácií pre rodiny a ženy, kde som sa venovala pomoci týraným ženám. Bola som aj dobrovoľníčkou v Rodinnom Plánovaní (Planning Familial), feministickej organizácii, ktorá takisto poskytuje informácie v oblasti sexuálnych a reprodukčných práv a rodovej rovnosti. Som členkou predsedníctva Progresívneho Slovenska a viedla som feministickú platformu PSF. Do Progresívneho Slovenska som vstúpila s presvedčením, že naša malá krajina v srdci Európy môže byť modernou a férovou krajinou pre nás všetky a všetkých bez rozdielov. Pretože práve takú si ju želám aj pre môjho syna.