Čo ma naučil môj synček

(foto: Tomáš Tahy)

Nikdy nezabudnem ako som stál sám, úplne sám na dlhej, studenej a neosobnej chodbe obrovskej nočnej nemocnice. Čakal som. Potil som sa a modlil som sa. Intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. Minúty trvali ako hodiny. Nekonečne dlho.

Potom som niečo začul. Bolo to ako keď štartuje malé autíčko. Rozbiehal sa malý motorček. Bol to detský plač. Bol to ale môj syn??? Bol to človiečik, na ktorého príchod sme toľko čakali? Alebo niekto iný? Nevedel som. Nemal mi to kto povedať. Bol som ako vo vytržení. Mal som chuť vykopnúť tie zavreté dvere.

Keď sa to stalo. Dvere sa otvorili. Vykukla neznáma sestrička. A zavolala ma dnu.

Zalialo ma silné svetlo neónov. Čas sa zastavil. Vošiel som dnu. Videl som zvláštnych neznámych ľudí oblečených v zelených odevoch. Za okienkom som videl moju milú. Otočil som sa doprava. Ako v spomalenom filme. Na pultíku ležal on.

Človiečik. Mal asi minútu „nášho času“. Mrvil sa a plakal. Myslel som, že sa mi to sníva. Nevedel som uchopiť realitu, v ktorej som sa ocitol. Akoby som videl sám seba zhora. Spýtal som sa: „Môžem si ho odfotiť?“ „Áno, ale rýchlo.“

Vybehol som na chodbu, na ktorej som si nechal všetky veci. Trasúcimi sa rukami som vybral foťák. Vbehol som dnu. Foťák mi spadol na zem. Spravil som prvé tri zábery nášho synčeka. Ako dôkaz. Že je tu. Medzi nami. Potom som si len čupol a oprel som sa o stenu. Asi som plakal. Veľká sestra sa ma spýtala, či som v poriadku a či mi netreba niečo pichnúť (to druhé som si možno domyslel). Povedal som, že som OK..

Prešlo pár dní a Šimonka sme zobrali domov. A začal sa úplne nový príbeh. Úplne nová kapitola nášho života. A ako som písal, všetko, úplne všetko sa zmenilo…

Prešiel rok a pol. Najplnší, najintenzívnejší a zároveň najnáročnejší rok a pol v našom živote.

A ja rozmýšľam čo ma naučil náš synček.

Uff. Kde začať?

***

Naučil ma, akú hodnotu má ČAS. Vo veľkej skratke: ČAS MÁ HODNOTU VZŤAHOV, KTORÉ V ŇOM MÔŽU RÁSŤ. Inými slovami: ráta sa čas, počas ktorého SME SPOLU. Ráta sa čas, počas ktorého SPOLU SPOZNÁVAME SVET. Ráta sa čas, počas ktorého SPOZNÁVAME JEDEN DRUHÉHO. To je všetko. Akékoľvek iné trávenie času má (rádovo) nižšiu hodnotu.

Naučil ma, čo to znamená vnímať PRÍTOMNOSŤ. Ako sa dá TEŠIŤ z prítomného okamihu. Ako sa dá tešiť z „maličkého“ detailu, z niečoho, čo nám dospelým úplne uniká v záplave vnemov, informácií a „problémov“. Ako sa dá tešiť (aj keď to je veľmi slabé slovo, ktoré ani zďaleka nevystihuje danú emóciu a jej intenzitu) z malého obrázku, lístka, šróbika, šibalstva, rébusu, hračky, situácie, tajomstva a prekvapenia. Len tak sa tešiť. Zo smiechu, z lásky, z blízkosti, z dotyku a z objatia. ZO ŽIVOTA. V jeho najčistejšej forme.

Naučil ma, čo znamená PREKONAŤ SAMÉHO SEBA. Nie raz, nie dvakrát. Ale tisíckrát. Miliónkrát. DENNE. Zas a znovu. Pri únave, pri hlade, pri nechuti, pri vyčerpanosti. Pri nízkom tlaku, pri bolesti hlavy. Pri zlej nálade.. Prekonať samého seba PRE NIEKOHO DRUHÉHO. Nezištne. „Len tak“. Z lásky.

Naučil ma, ako sa dá vnímať a počúvať druhého človeka. ÚPLNE. MAXIMÁLNE. SÚSTREDENE. PRIAMO. My to nevieme. Zabudli sme to. Skáčeme si do reči. Viac rozmýšľame nad tým, čo ďalšie povieme, prípadne ako spochybníme to, čo práve povedal ten druhý, ako nad tým čo nám vlastne hovorí človek, ktorý sa s nami rozpráva. Šimonko to robí úplne inak. Keď mu niečo hovorím, keď sa naňho naladím a keď sa naňho sústredím, „visí mi na ústach“.

Pozerá na mňa tak sústredeným a skúmavým pohľadom, že mám pocit (a nie je to len pocit), že ma vidí CELÉHO. Že mi vidí až do duše. Že svojimi čistými očkami vidí všetko, čo vo mne je, bolo a bude. Že ma tým pohľadom očisťuje od všetkých nánosov. Od všetkej pretvárky. Od všetkej falše a od všetkých „omáčok“. Svojim pohľadom nastavuje ZRKADLO PRE MOJU DUŠU. V tom pohľade zrazu vidím večnosť. Vidím v ňom záblesk TOHO, KTORÝ NÁS STVORIL. A vidím v ňom aj samého seba, v celej svojej nahote. Vidím svoje vnútro. Nič sa tam nedá skryť…

***

Mohol by som teraz pokračovať a písať a písať. Je to totiž na jednu knihu. Nie na blog. Na knihu.

Príchod Šimonka na tento svet je najväčší zázrak, aký sa mi/nám kedy stal. Je to skúsenosť, ktorá sa nedá popísať ani pretlmočiť nikomu, kto nič podobné nezažil. Jednoducho sa to nedá. A načo aj?

Ak niekto vyšiel na Mt. Everest, má zmysel, aby niekomu popisoval, aké to tam je? Môže to skúsiť. Ale dopredu vie, že sa to NEDÁ.

Aj tak.

Ďakujem, že ste si prečítali tento blog.