Denník N

Čo s pedagogickými fakultami?

Prednedávnom som písal o niečom, čo považujem v rámci podmienok v slovenskom regionálnom školstve za malý zázrak. Uzavrel som to tým, že ak takéto školy nepodporíme, dlhodobo je ich nadmieru energeticky náročný prístup neudržateľný. Akú rolu môžu/musia v podpore regionálneho školstva zohrať pedagogické fakulty?

Na Slovensku zažívame približne takýto stav:

  1. Pedagogické fakulty prispievajú popri produkcii absolventov do školstva všakovakými spôsobmi – účasťou na tvorbe štátnych vzdelávacích programov, učebnicami a metodickými materiálmi, niektorými výskumnými a vzdelávacími projektmi atď.

ale:

  1. Súčasný systém financovania VŠ je postavený v prevažujúcej miere na vedeckom výkone. Ani vedecky najvýkonnejšia pedagogická fakulta (podľa dát ARRA, s. 38, dva a pol násobne výkonnejšia v porovnaní s druhou v poradí) by však nebola schopná prežiť, keby mala investovať časť svojich zdrojov do neoceňovaných ale veľmi potrebných praktických publikácií, do terénnej práce svojich pracovníkov v základnom a strednom školstve, či dokonca do založenia vlastnej tréningovej školy tak, aby posilnila prax svojich študentov.
  2. Pracovníci pedagogických fakúlt sú nútení odsúvať svoje kľúčové poslanie (rozvoj didaktiky a školského manažmentu), pretože literatúra, ktorá je čitateľná pre kolegov nižších stupňov škôl z praxe, nie je považovaná za vedecky relevantnú, tobôž nie tzv. A-čkovú (zahraničné karentované časopisy a pod.). Na odborné vstupy, budovanie užšieho kontaktu s praktikmi, reálne poznanie ekosystému školy tak, aby dokumenty, ktoré riaditelia a učitelia dostávajú, boli nimi vnímané ako prínosné a odpovedajúce na ich potreby, jednoducho nie sú peniaze a čas. Mnohé výskumy (dotované programami pre podporu výskumu) nie sú bohužiaľ prínosné ani vedecky.
  3. Preto (a zároveň pretože) riaditelia a učitelia základných a stredných škôl len minimálne rešpektujú výskumnú prácu pedagogických fakúlt, keďže tá sa buď zameriava na okrajové fenomény bez pochopenia komplexnosti problému, alebo je príliš teoretická, kompilatívna, nekonkrétna. Z pohľadu praktikov pedagogický výskum neprináša spätný efekt do terénu. Školy (vedenie, učitelia, žiaci, rodičia) samé seba v tomto kontexte vnímajú ako ľahko prístupný zdroj dát pre výskumníka (nehovoriac o stovkách diplomantov a bakalárov), ktorý si realizuje svoj kariérny postup, a ich dobro je mu v skutočnosti ukradnuté, alebo závery, ku ktorým príde, jednoducho nevie účinne preniesť do  reality škôl. Veľkú väčšinu škôl pedagogický výskum irituje. Len malú rolu tu zohráva mocenská pozícia výskumníka, t.j. jeho napojenie na kľúčové štátne inštitúcie (ŠPÚ a pod.), možno snáď takú, že riaditeľ je navonok ústretovejší. O prínose výskumu si však stále myslí svoje.
  4. V .týždni zaznelo, že počet absolventov pedagogických fakúlt je o mnoho vyšší, než potrebuje trh. Nemyslím si, že toto je problém, deje sa to v množstve odborov a trh je veľmi tvárna entita, aby bolo možné neustále odpovedať na jeho potreby, v neďalekej budúcnosti môže byť pedagogické vzdelanie veľmi žiadané. Vyštudovať pedagogickú fakultu a zamestnať sa mimo školstva nemusíme automaticky považovať za zlyhanie – pedagogická fakulta rozvinie pomerne široké spektrum kompetencií využiteľných v rôznych oblastiach trhu. Ale späť k veľkému množstvu absolventov: riaditeľom dáva možnosť vyberať si tých najlepších. Robia to? Pýtajú sa ich na to, s akými výsledkami skončili školu? Sledujú ich praktické portfólio? Ako sa  počas vysokoškolských štúdií angažovali v treťom sektore a získavali skúsenosti s dynamikou skupiny detí a pod.? Robia riaditelia základných a stredných škôl reálny konkurz ako súťaž najlepších alebo sa rozhodujú v personálnych otázkach inak?

Čo s bakalármi?

Iným diskutovaným bodom zefektívnenia štúdia na pedagogickej fakulte je doterajší systém dvojstupňového štúdia (resp. trojstupňového, ale nechajme teraz doktorandov bokom). Delenie na bakalárov a magistrov nemá ďalšiu oporu v školskom zákone, absolvent bakalárskeho stupňa štúdia v skutočnosti nemá akúsi čiastkovú možnosť uplatnenia na školách, jedinou výhodou „bakalárskej prestávky“ je snáď len dynamika štúdia. Absolvent môže pokračovať na inej fakulte, v príbuznom odbore a pod. Ako také však bakalárske štúdium v pedagogických odboroch zmysel postráda, pretože mnohé študijné programy sú v súčasnosti  koncipované, akoby ani nijaký predel neexistoval. Môžeme sa s tým vysporiadať dvojako – bakalársku štátnu skúšku zmeníme na čistú formalitu – príjemný rozhovor komisie a študentov o troch rokoch skúseností zo štúdia, spriemerovanie známok zo štátnicových predmetov získaných počas štúdia, zapísanie výslednej známky a hotovo. Niektoré fakulty už revidovali prístup k bakalárskym štátniciam, iné to určite čaká.

Druhým spôsobom je dať bakalárom skutočnú primeranú váhu a poslať ich do škôl. Jemne by sa to podobalo na nemecký štandard, hoci ten je o mnoho náročnejší.

Absolvent bakalárskeho stupňa by musel najmenej rok stráviť ako pomocný učiteľ s plným úväzkom, resp. štipendiom napr. vo výške minimálnej mzdy (400 EUR), pričom by bol pridelený dvom sprevádzajúcim skúseným tútorom, učiteľom z praxe (podľa výberu riaditeľa školy snáď tým najlepším v danom odbore), ktorí by prirodzene tiež dostali primeraný príplatok. Bakalári by sa zúčastňovali riadneho vyučovania v pozícii druhého učiteľa v triede – mohli by sa venovať tým, ktorí potrebujú individuálny prístup, niekedy by mohli prevziať hlavnú rolu v téme, ktorej zvlášť rozumejú, ale najmä by nasávali spôsoby vedenia hodín od tých najlepších. Zároveň by títo študenti v roku praxe chodili na pôdu fakulty aspoň 1x/2 mesiace konzultovať s vysokoškolským učiteľom a ostatnými kolegami z ročníka. Nemusí pritom nutne ísť o narušenie zmyslu práce tzv. pedagogického asistenta, o ktorého pozícii sa už dlhšie diskutuje.

Nie som ekonóm, ale myslím, že pri počte približne 4000 absolventov Bc. stupňa ročne (ÚIPŠ) by sa náklady štátu zdvihli o cca 10 mil. (tútori) + 20 mil. (bakalári), t.j. 30 mil. EUR, ak počítame s tým, žeby všetci absolventi mali záujem o takúto prax. To ešte neznamená, žeby ju aj dokončili. Niektorí by ani nenastúpili, iní by sa takejto práce v priebehu roka vzdali.

Malo by to hneď niekoľko evidentných výhod:

  • vyselektovali by sa skutočne tí, ktorí majú reálny záujem ísť ako absolventi mgr. stupňa štúdia v budúcnosti do školského terénu, dnes je ich príliš veľa, ako som to spomenul vyššie,
  • budúci učitelia by relatívne dobre spoznali realitu školy z nového uhla pohľadu (neporovnateľne lepšie, než v rámci priebežnej praxe), zároveň by boli v magisterskom stupni štúdia relevantnými diskutujúcimi v otázkach didaktiky. Vedeli by podstatne lepšie reagovať na to, čo sa im v rámci mgr. stupňa štúdia ponúka,
  • pedagogické fakulty by sa dostali do oveľa tesnejšieho spojenia so základnými a strednými školami, mali by rýchlu a mnohotvárnu informáciu z prostredia základných a stredných škôl,
  • študenti – praktikanti by boli reálnou pomocou pre učiteľa, na každej hodine by sa mohli venovať špecifickým úlohám, mohli by sa podieľať na príprave vyučovania a hodnotení (opravy testov a pod.),
  • študenti – praktikanti by po konzultáciách na fakulte s príslušným odborníkom a svojimi kolegami mohli prinášať občerstvujúce inovácie do praxe ich tútorov, moderne by sme mohli povedať, sieťovali by príklady dobrej praxe,
  • iste, vyžadovalo by to opäť úpravu študijných programov tak, aby absolvent bakalárskeho stupňa mal čo tútorovi ponúknuť…

Ak sa má rozumne investovať do reformy školstva, tak potom druhá línia investícií popri podpore zdola sa reformujúcich škôl musí ísť do podpory študentskej praxe a rozvoja didaktických úloh pedagogických fakúlt. Pedagogické fakulty sa musia stať, tak ako je to bežné v zahraničí, centrami komunikácie školských subjektov, mali by byť nápomocné v spätnej väzbe k tomu, čo učitelia vytvárajú ako učebné materiály, či k ich vyučovaciemu štýlu a metódam. Ich didaktické kurzy pre študentov musia vychádzať z reality súčasnej školy a čiastočne byť realizované praktikmi z tých najlepších základných a stredných škôl. Zároveň musia mať priestor a čas na relevantné inovácie. Na to je ale potrebné nájsť finančné zdroje. V porovnaní s nákladmi riadenia rezortu a rôznych národných projektov, ktoré odchádzajú do zabudnutia hneď po dátume ukončenia, by išlo o smiešne položky, ktoré by ale zásadne mohli zlepšiť kvalitu prípravy študentov učiteľských odborov.

Ideálnym stavom by bolo, keby každá pedagogická fakulta mala popri sieti partnerských základných a stredných škôl svoju vlastnú cvičnú a výskumnú školu. O tom ale niekedy na budúce.

Spomenul som len dva body, ktoré považujem za dôležité v procese reálneho skvalitnenia , na ne sa však viaže mnoho ďalších (neefektívne plytvanie na metodických centrách; nezmyselný systém ďalšieho vzdelávania učiteľov; nerovnaké nároky na pedagogické fakulty vs. pedagogické študijné odbory na iných fakultách; stav spoločenských vied na Slovensku ako takých a pod.). Vyriešenie týchto dvoch bodov by však pomerne lacno a v strednodobom horizonte dokázalo priniesť do školstva viditeľné zmeny.

Teraz najčítanejšie

Martin Brestovanský

Napriek dlhodobému pôsobeniu na Pedagogickej fakulte môžem smelo o sebe vyhlásiť, že ešte nie som inštitucionalizovaný. Robím všetko pre to, aby som zostal slobodný: oženil som sa, mám skvelú manželku a troch synov, udržiavam pri živote svoju živnosť, venujem veľa energie ľuďom a veciam, ktorí/-é nemajú dosah na moju kariéru.