Denník N

Zlovensko 2.0

("Saturn požiera svojho syna", Francisco de Goya, 1819-1823, zdroj: https://en.wikipedia.org/)
(„Saturn požiera svojho syna“, Francisco de Goya, 1819-1823, zdroj: https://en.wikipedia.org/)

Je čoraz zreteľnejšie, že charakter našej spoločnosti opäť testujú sily totality. Pochovali sme ich pred osemdesiatimi rokmi, pochovali sme ich pred tridsiatimi rokmi, a napriek tomu dnes v zvláštnej amalgamácii vstávajú z hrobu, vitálnejšie a odvážnejšie, slintajúc po deštrukcii demokracie.

Otravujú a rozkladajú našu spoločnosť. Zasievajú do nej zlo, z ktorého sa bude veľmi ťažko zotavovať bez ohľadu na to, či sa im napokon podarí uzurpovať moc. A ako to už býva, ich ťaženie je sprevádzané búrlivým potleskom verejnosti; tak zomiera sloboda.

A aj keď je polovica občanov uväznená v akejsi identifikačnej schizme, teda v nemožnosti rozlíšiť zlo, ktorému dláždia cestu k moci, domnievam sa, že boj proti silám tyranie, búšiacim na dvere nášho demokratického domova, je stále možné vyhrať.

Ako chutí moc

Rok po Charte 77 napísal Václav Havel slávnu esej „Moc bezmocných“, v ktorej reflektuje disidentské hnutie a dôvody, pre ktoré ho vtedajší („post-„)totalitný systém moci považoval za nepriateľa číslo jeden, ale okrem toho analyzuje aj zložitú dynamiku, ktorou sa komunistická diktatúra držala pri moci – procesy prestupujúce všetky sféry života, založené na lži.

V závere s pokorou a trpkosťou priznáva: „A pokiaľ som si ešte v roku 1968 myslel, že sa náš problém vyrieši založením nejakej opozičnej strany, ktorej bude umožnené verejne súťažiť o moc so stranou doposiaľ vládnucou, potom už dávno viem, že to tak ľahko naozaj nepôjde a že žiadna opozičná strana sama o sebe – tak ako žiadny nový volebný zákon sám o sebe – nemôže garantovať spoločnosti, že sa čoskoro nestane obeťou nejakého nového znásilnenia.“

Po parlamentnom hlasovaní o balíčku Igora Matoviča je definitívne jasné, že sme mnohí trpeli rovnakou dezilúziou, akou sa v eufórii Pražskej jari nechal zvalcovať Havel. Predstava, že sme Slovensko v roku 2020 uchránili pred pohrobkami fašizmu a byrokratickou mafiou v rúchu socialistov, je definitívne mŕtva.

Matovič totiž privoňal k vábivému pachu mocenskej svojvôle. Stal sa tak najurgentnejšou hrozbou politického systému v našej krajine. Zďaleka nie je jedinou, iba má na rozdiel od ostatných moc zničiť ho zvnútra (čo aj efektívne robí).

Jeho ostatní autokratickí súputnici, od Fica po Uhríka, sa zatiaľ musia spoliehať na deštrukciu politického systému zvonku.

Takzvané zlo

Na tomto mieste čitateľ iste dvíha obočie. Predsa musí existovať rozdiel medzi Matovičom a Ficom, Matovičom a Uhríkom, Matovičom a Kotlebom. Uznávam, že existuje. Matovič nechce moc pre moc. Chce viac moci pre seba, ale nechce ju len preto (alebo aspoň v prvom rade preto), aby sa pri nej mohol neobmedzene udržať. Som ochotný pripustiť, že dokonca má úprimný záujem o verejné blaho, ale zároveň dodávam, že si nemyslím, že za tým stojí nejaký vrodený altruizmus alebo autentické vlastenectvo.

Avšak rovnako ako Fico a Uhrík, aj on sa pri napĺňaní svojich ambícii neštíti machiavellistického imperatívu: „Účel svätí prostriedky.“

To je to, čo ho radí do jedného šíku s nimi. To je to, čo ho predurčuje k autokracii, ktorú už, koniec-koncov, dlhé roky praktizuje vo vnútri svojej strany, a k spolčovaniu sa s takými indivíduami, ktoré sa tiež tohto imperatívu z vypočítavosti neštítia (Gymesi, Taraba a Beluský).

Všetci z nich tiež využívajú rovnaké mechanizmy manipulácie, aké opisuje Havel v súvislosti s komunizmom: prevracanie reality naruby, binárnu logiku sveta (my vs. oni), zakrývanie vlastnej ideovej prázdnoty demagógiou, uzurpovanie si faktickej a životnej pravdy, deklarovanie konania v národnom/verejnom záujme (ktorý však najlepšie poznajú, samozrejme, iba oni), vytváranie iluzórnej panorámy väčšinovej identity, falošné morálne imperatívy a zneužívanie závisti, nenávisti a strachu.

Svoje konanie skrývajú za obranu demokracie pred akousi novou, fiktívnou totalitou. V tom spočíva ich perverznosť. Zanovito vyhlasujú, že sú demokrati, ctia si Ústavu, parlament a výsledky volieb, Štrasburg, slobodu prejavu, zhromažďovania sa a právo na sebaurčenie. Avšak iba do momentu, keď sa niektorá z týchto inštitúcii dostane do konfliktu s ich politickými záujmami.

Inými slovami: svet považujú za prijateľný len vtedy, keď neodporuje ich interpretácii toho, aký by mal byť.

A práve preto je jasné, že napriek pretvárke títo politici bažia po znovunastolení totality a práve preto sú oni tým skutočným a jediným ohrozením toho, čo Havel nazýva „základné intencie života“.

Slobody, autenticity a dôstojnosti.

Kto týmto politikom verí, zrádza sám seba.

Sympathy for the Devil

Použil som pojem identifikačná schizma. V tejto úvahe ním myslím adorovanie a podporu totalitných politikov v boji proti totalite fiktívnej, boj za slobodu končiaci v neslobode, autentické konanie smerujúce k svojej vlastnej negácii. Stav, v ktorom život popiera sám seba – dobrovoľne, vedome aj nevedome.

Globsec nedávno odprezentoval prieskum, podľa ktorého si „silného a rozhodného lídra, ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami“ želá polovica Slovenska. Pohrávam sa s myšlienkou, že ide o generačné nastavenie mysle.

Sú to stále tí istí ľudia, uznávajúci všetkých tyranov a diktátorov dejín, od Tisa a Gottwalda cez Husáka, Mečiara, Fica, Orbána, Lukašenka až po Putina. Rovnaká kasta, ktorá roky Židom vykrikuje finančné reparácie za holokaust, dnes vyháňa Ukrajincov na front a závidí im akúkoľvek pomoc či prejav solidarity, ktoré im ľudia a štát ponúknu. Spochybňovači katyňského masakru, teraz relativizujúci Rusmi páchané zverstvá v Buči, v Irpini a v Mariupole. Niekdajší pozývači sovietskych vojsk, eštebácki udavači, oddaní pešiaci Slovenského štátu, nakladajúci Židov holými rukami do vagónov v Poprade, dnes mávajú slovenskými vlajkami pod oknami poslancov, ktorí nesedia ich názorovému rámcu.

To jediné, čo za dekádami ľudského utrpenia, generačných tráum, štátneho teroru a preliatej krvi vidia vo svojich diktátorských idoloch, je teplá náruč pokojného života pre tých, ktorí poslúchajú.

Havel o pomeroch v totalitných systémoch píše: „… sú statické a stabilné; spoločenská kríza je v nich väčšinou iba latentná (hoci o to hlbšia); spoločnosť nie je nijak ostro polarizovaná v rovine faktickej moci…“

Ak sa obzrieme za turbulentnými udalosťami posledných dvoch rokov, ktorých koniec je v nedohľadne, alebo ešte ďalej, až k začiatku milénia, a priznáme si, že vládnuci politici naprieč celým svetom neprichádzajú s plánom, ako prežiť, ale iba s ad hoc riešeniami, ktoré našu situáciu z dlhodobého hľadiska len viac a viac komplikujú, musíme pochopiť, že tu už nejde len o sentimentálne ochkanie za bytmi zadarmo, garantovanou prácou či novomanželskými pôžičkami.

Je to snaha o pokojný život taká zúfala, že ľudia neváhajú skompromitovať vlastnú humánnosť už len pre samotný prísľub poriadku, systému a predvídateľnosti.

„Rape me. Rape me, my friend. Rape me again.“

SME vo štvrtok publikovalo článok, v ktorom u ľudí zisťovali, čo vedia o peniazoch, ktoré im Matovič sľúbil na billboardoch.

Respondentka číslo 1: „Mám dve deti a chodím do práce ja a manžel, takže dostanem 400 eur mesačne. Bolo to na bilboarde, viac mi netreba. Veď snáď by to tam nedávali, keby to tak nebolo.“

Respondentka číslo 2: „Nejaké výpočty nech si nechajú tí hore, čo za to berú plat. Je mi aj jedno, odkiaľ na to vezmú, veď štát asi má dosť peňazí. Ja chcem len svojich 200 eur na dcéru. Povedali pre každé dieťa, tak pre každé.“

Neskôr screenshot tejto ankety pridali na svoj profil Zomri s popisom: „Populizmus. Populizmus never changes.“ Spomínam to preto, že mi to pripadá ako trestuhodne premárnená príležitosť na úvahu nad tým, o čom odpovede respondentiek naozaj sú.

Populizmus sa nezmení, totalitní politici tiež nie. Ľudia sa však môžu. Ak sa volič sám nezaujíma o veci verejné a stačí mu zjednodušená interpretácia reality z billboardu, tak s ním štátna moc vypečie znovu a znovu. Lebo jej to znovu a znovu dovolí. Očakávanie ideálneho stavu je skvelý set-up na ideálne sklamanie sa. A potom príde to tisíckrát otrepané: „Načo je nám taká demokracia?!“ Paniam z Považia, pri všetkej úcte, nanič. Demokracia totiž počíta s inteligentným voličom.

Riešenie našej situácie je ťažké, ale existuje.

Obrana pred totalitou 101

Prvým krokom je neprepadať frustrácii, zúfalstvu, ľahostajnosti alebo pocitu bezmocnosti.

Po druhé je nutné odmietnuť umelú dichotómiu, ktorú nám dnes všetci totalitní politici podsúvajú. Nemusíme sa nechať dotlačiť do rozhodnutia medzi zlým a horším, diletantizmom a mafiou, chaosom a spiatočníctvom, klérofašizmom a diktatúrou byrokracie, teda fašizmom jedných a fašizmom druhých.

Posledný krok je ten najjednoduchší. Ponechám Václava Havla, aby ho vysvetlil tak stručne a výstižne, ako to dokázal iba on sám.

„Úpenlivo vás žiadam, aby ste nepodporili tých, ktorí vám sľubujú, že všetko vyriešia za vás. Takí ľudia chcú, aby ste iba mlčali, poslúchali a držali krok. Úpenlivo vás žiadam, aby ste nepodporili tých, ktorí majú diktátorské sklony, príliš často menia názory, nie sú schopní dohodnúť sa s inými, ponúkajú rôzne dobrodružné, nepremyslené a nezodpovedné riešenia a ktorí by sa najradšej vrátili k centralistickému riadeniu všetkých našich spoločných vecí.“

Teraz najčítanejšie

Andrej Hofer

S týmto blogom nemám žiadne ambície, skôr len tá moja frustrácia z našej spoločnosti musela niekam vykypieť a už ňou viac nechcem formou storiek otravovať mojich nevinných sledovateľov na Instagrame. Vyštudoval som filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave, za sebou mám aj Gymnázium Jána Adama Raymana v Prešove. Celkom rád čítam knihy, chodím do kina, konzumujem všetky filmy a seriály, ktoré sa mi dostanú do pozornosti a občas natočím nejaký ten krátky filmík alebo video-art, prípadne čosi odfotím. Inak len mudrujem a filozofujem o blbostiach, a niekedy, z času na čas, aj o niečom dôležitom.