Denník N

Trestné činy bez obetí.

Čo sú to trestné činy bez obetí? Majú vôbec spôsobilosť byť trestnými činmi? Mali by byť tieto skutky sankcionované normami trestného práva alebo trestné činy sú len a len tie, ktoré spôsobujú nejaký druh ujmy ľuďom, ľudskému spoločenstvu, alebo právnickým osobám?

Trestné činy bez obetí by sme mohli definovať ako ilegálny kriminálny čin, ktorý nespôsobuje priamu ujmu tretím osobám, ale spôsobuje ujmu buď páchateľovi (napríklad pri užívaní drog), alebo narúša určitý morálny kódex nejakej náboženskej komunity, napríklad rúhaním (blasfémiou), nejakým spôsobom „šokuje“ verejnosť a pod. Vo všeobecnosti sa tieto činnosti javia ako akty, ktoré vybočujú bežnému spôsobu správania sa a vo všeobecnosti môžeme skonštatovať, že väčšina spoločnosti tieto akty vníma ako problematické, alebo minimálne neštandardné.

To, ktoré trestné činy bez obetí sú sankcionované normami trestného práva, vychádza zo spoločenských reálií. Rozhodujúci vplyv hrá náboženstvo, alebo iné moderné sekulárne ideológie hraničiace s náboženstvom (napríklad komunizmus, marxizmus, etatizmus a pod.) a najmä pohľad na to, akú úlohu má štát, lepšie povedané vláda, v spoločnosti. Či vláda má byť hodnotovo neutrálna, tzn. neviazaná na žiadne dogmy či ideológie, a primárne má za úlohu chrániť bezpečnosť a slobodu občanov, alebo má vláda občanov aj riadiť, či nebodaj vychovávať, ako sme to mali napríklad možnosť vidieť v časoch vlády komunistických strán, ktoré si za svoju ideológiu zvolili marxizmus-leninizmus a celá spoločnosť sa mala riadiť aj touto morálkou, pričom vláda všetky odchýlky prísne trestala. Rovnako to samozrejme platí aj pri teokratických vládach, ktoré zasa prísne trestajú každú odchýlku rôznych náboženských dogiem. Osobne si myslím, že skutkové podstaty trestných činov bez obetí sú lakmusový papier, ktorý ukazuje, do akej miery je alebo nie je štát viazaný na určité ideológie, ktoré mali v histórií ľudstva vždy zlý koniec a metastázovali do tzv. zákonného nepráva.

Tak napríklad vo viacerých štátoch východného bloku bolo zakázané niekoho zamestnávať, pretože šlo o „vykorisťovanie“ ktoré je amorálne, vďaka Marxovej teórie nadhodnoty, podľa ktorej si podnikateľ amorálne privlastňuje majetok, ktorý mu nepatrí. V štátoch kde vládne šaría sú zas pod hrozbou trestu smrti zakázané sodomistické sexuálne styky, napríklad análny styk dvoch mužov. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že autoritatívne štáty, ktoré sú založené na ideológiách, používajú normy trestného práva ako nástroj sociálneho inžinierstva, pričom trestné kódexy sú v týchto štátoch preplnené skutkovými podstatami trestných činov bez obetí.

Čo ale v prípade demokratických právnych štátov, resp. demokratických republík? Aj v týchto štátoch obsahujú trestné kódexy skutkové podstaty trestných činov bez obetí? Odpoveď je áno. Rozdiel je však v tom, že na rozdiel od totalitných štátov, ktoré celú spoločnosť riadia podľa určitej ideológie a všetko ostatné, čo z ideológie vybočuje je zakázané, v demokraciách sú tieto činy aspoň z určitého objektívneho uhla pohľadu amorálne, či vybočujúce z bežných spoločenských noriem. V demokratickom štáte by však určite nesmeli byť trestné tie činnosti, ktoré sú z objektívneho hľadiska pre spoločnosť prospešné, napríklad podnikanie alebo zakazovať a sankcionovať to, čo by zasahovalo do osobnej integrity človeka. Napríklad vyššie spomínaný homosexuálny vzťah, resp. milostný pomer.

Trestné právo by v demokratickej republike malo chrániť spoločnosť len pred tými činmi, ktoré objektívne a aj subjektívne pôsobia negatívne na spoločnosť, jednotlivca, či právnické osoby s určitou mierou intenzity a nebezpečnosti, pri zohľadnení rozumových vlastností páchateľov a obetí, mieru dobrovoľnosti a slobody, objektívnej morálky, verejného záujmu, tradícií a pod. Príkladom môže byť pornografia, ktorá je v dnešnom svete pomerne rozšírená a aj relatívne povolená (v západnom svete). Dospelý človek by ju samozrejme mal možnosť pozerať bez toho, aby musel počítať so sankciami zo strany štátu, a to aj napriek tomu, že väčšina náboženských obcí považuje pornografiu za amorálnu. Iné to však je v prípade maloletých divákov, ktorých mentálny vývoj ešte nebol ukončený a celkom iné je to, ak by sa jednalo o pornografiu, ktorá by zobrazovala napríklad osobu mladšiu ako 18 rokov. Prvý prípad nemá obeť (samozrejme za predpokladu, že všetky dospelé osoby robia všetko dobrovoľne), druhý a tretí príklad už však obeť má, nakoľko je objektívne správne, aby mal maloletý riadnu výchovu a riadny vývin.

Vo všeobecnosti však trestné činy bez obetí môžeme triediť do niekoľkých kategórií:

  1. Konania dospelých osôb, ktoré nemajú vplyv na tretie osoby (napríklad užívanie drog)
  2. Konania medzi dvoma súhlasiacimi dospelými osobami, ktoré nepoškodzujú ostatných (napríklad eutanázia)
  3. Konania, ktoré majú vplyv na spoločnosť ako celok, avšak ich škodlivosť sama o sebe je sporná (nelegálna optimalizácia daní)
  4. Činnosti, ktoré sú zakázané iba v dôsledku toho, že narúšajú nejaký morálny kódex (príkladom môže byť rúhanie).

K prvému bodu sa tradične zaradzuje užívanie drog, samovražda, v niektorých krajinách aj žobranie, hranie hazardných hier a pod. V tejto kategórií sa zameriam na hranie hazardných hier a na užívanie drog. Obidve činnosti majú spoločné to, že za určitých okolností nie sú tak celkom bez obetí, užívateľ si vie privodiť závislosť, prísť o spoločenské postavenie, stratiť prácu, rodinu, majetok a život. A aj napriek tomu, by som aj branie niektorých drog a aj hranie hazardných hier, čiastočne vyňal zo sankcií trestného práva, legalizoval by som tieto činnosti a prísne ich reguloval. V priebehu ľudskej histórie bolo už niekoľko pokusov sociálnych inžinierov, resp. zákonodarcov o to, aby sa ľudské „neduhy“ porazili tým, že sa kriminalizujú a tým aj zmiznú. Ak by to bolo také jednoduché a účinné, tak by sme mohli rovno zákonom zakázať všetko zlé a svet by bol krajší. Nanešťastie to však takto nefunguje. Najlepším príkladom nech je prohibícia alkoholu v USA.

Kresťanské spolky v USA vnímali problémy, ktoré spôsoboval alkohol a s ním spojený alkoholizmus. 16.1.1919 sa podarilo prijať v USA 18. dodatok ústavy, ktorý zakázal užívanie a dovoz alkoholu. Výsledok? Nastal presný opak. V dôsledku prohibície alkoholu nielen začali piť aj tí, ktorí predtým nepili, ale navyše tento nepochopiteľný zákaz sa stal obrovskou príležitosťou pre organizovaný zločin v USA. Prohibícia mala zabezpečiť menej trestných činov a korupcie, vyriešiť sociálne problémy, znížiť daňové zaťaženie väzníc a chudobincov a zlepšiť zdravie a hygienu v Amerike. Výsledky tohto experimentu jasne naznačujú, že išlo o žalostné zlyhanie vo všetkých smeroch. Dôkazy potvrdzujú spoľahlivú ekonomickú teóriu, ktorá predpovedá, že zákaz vzájomne výhodných výmen je odsúdený na neúspech. Lekcie o prohibícii sú dôležité aj dnes. Vzťahujú sa nielen na diskusiu o vojne proti drogám, ale aj na narastajúce úsilie o drastické obmedzenie prístupu k alkoholu a tabaku, a na také otázky, ako je cenzúra a zákaz obchodovania s využitím dôverných informácií, potratov a hazardných hier.

Veľkým problémom sa stalo nielen to, že sa extrémne zisková distribúcia, výroba a predávanie alkoholu dostali do rúk primárne organizovanému zločinu, ktorý mal vďaka tomu dostatok financií na páchanie omnoho závažnejších trestných činov, ktoré ochromovali celú spoločnosť (najmä korupcia, vydieranie, vyhrážanie, vypaľovanie podnikateľov a pod.), ale zároveň boli požívatelia alkoholu vystavení metanolu, ktorý je sám o sebe toxický a spôsobuje smrť. Analogicky môžeme pristupovať aj k ostatným drogám. Vojna s drogami, ktorú svet vedie už niekoľko desaťročí, má podobný výsledok, ako prohibícia alkoholu v USA. Zvyšuje sa kriminalita, monopol s predajom omamných a psychotropných látok majú rôzne mafiánske skupiny, vojenské junty, a niekedy je tento biznis napojený aj na politickú moc. Za problematické môžeme vnímať nie len to, že sa zvyšuje stav kriminality, ale aj to, že sú užívateľom drog na čiernom trhu predávané látky, rôznej povahy a hlavne kvality.

Rozhodne nie som zástancom toho, aby sa všetky drogy legalizovali a dali kúpiť v lekárňach, či iných obchodoch. Avšak tie látky, ktoré nemenia trvalo chemické reakcie v nervovej sústave, resp. nie pri rekreačnom užití (napr. nikotín, alkohol, marihuana, LSD, kokaín a pod.), by mali byť legálne a prísne regulované. Som presvedčený o tom, že v dôsledku regulácie a legalizácie drog, by sa znížila aj miera kriminality, aj závažných protispoločenských javov. A to najmä z toho dôvodu, že by sa odstrihli organizované skupiny od príjmu z výroby, či predaja drog a regulácia drog by mala za následok, že užívatelia by požívali zdravotne menej škodlivé drogy, čím by ich zdravie a psychika boli menej poškodené.

Analogický princíp platí aj pri hraní hazardných hier. Nemožno povedať, že by obyvatelia krajín, kde platí zákaz, mali menej možností, ako hrať hazardné hry. Problematické je to však opäť preto, že v týchto štátoch sú herne prevádzkované organizovanými zločineckými skupinami, nie sú regulované a ľudia omnoho rýchlejšie prepadnú závislosti, ktorá je spojená nielen s tým, že prídu o majetok, rodinu, prácu, ale navyše sa častokrát dostanú do područia mafie.

Táto kategória trestných činov bez obetí ma spoločné to, že „páchateľom a obeťou“ je ten istý človek. Prílišný štátny paternalizmus poodhalil, že boj proti týmto trestným činom je extrémne neúčinný, ba až kontraproduktívny, ak ho riadi štát. Rozhodne je pravdou, že akékoľvek drogy škodia, zároveň je pravdou, že spoločnosť by sa mala prostredníctvom iných inštitútov, než prostredníctvom trestného práva, snažiť obmedziť dopady týchto nerestí na minimum. Napríklad pomocou osvety, výchovy a vzdelávania, a pod. Je jasné, že dospelý človek, ktorý sa rozhodne zapáliť si joint, by za tento svoj skutok nemal byť štátom nijako sankcionovaný. Jednak je to zásah do jeho osobnej slobody, nakoľko svojím konaním nikomu neubližuje, pri rekreačnom užití si dovolím povedať, že ani sebe, a jednak je veľmi nebezpečné pre spoločnosť, ak štát ma voči svojim občanom až príliš veľa právomocí. Samozrejme za predpokladu, že týmto svojim činom nikoho iného neohrozí.

Druhý typ trestných činov je charakteristický tým, že dve dospelé osoby na dobrovoľnej báze sa zaviažu vykonať nejakú činnosť (službu), ktorá priamo nepôsobí ujmu tretím osobám, avšak zákonodarca z nejakých dôvodov (najmä morálnych), postavil tieto činnosti mimo zákon. Jedná sa predovšetkým o asistovanú samovraždu, poskytovanie erotických služieb, predaj drog a pod.

Asistovaná samovražda je veľmi diskutovanou témou posledných desaťročí. Eutanázia je povolená iba v niektorých krajinách, ako je napríklad Holandsko, či Švajčiarsko a iba za prísnych podmienok. V tomto prípade si myslím, že je morálne a správne, ak človeku, ktorý je na tom zdravotne veľmi zle, a nie je šanca na vyliečenie sa zo smrteľnej choroby, dať možnosť slobodného výberu, medzi trápením sa a bojom, alebo právo na menej bolestný odchod. Na druhej strane som však presvedčený, že eutanázia by mala byť povolená naozaj len v tých prípadoch, pri ktorých by predĺženie života spôsobilo tak zásadnú agóniu, že požadovať od chorého človeka, aby sa trápil a umieral v bolestiach, by bolo amorálne. Rozhodne si nemyslím, že je správne, aby bola eutanázia poskytovaná ľudom, ktorí síce majú vážny zdravotný problém (napríklad sú na vozíku), ale dokážu s ním žiť relatívne dobrý a dôstojný život. Z tohto dôvodu som presvedčený, že asistencia pri samovražde by nemala byť trestná len v tom prípade, ak by ju pacient plným vedomím požadoval a zdravotne by bol na tom tak, že smrť by bola pre neho „vykúpením“. V opačnom prípade som striktne proti eutanázii, nakoľko právo na život je prirodzeným právom každého z nás, a preto s ním nemôžeme narábať úplne svojvoľne. Tak ako sa nemôžeme zmluvou „predať do otroctva“, pretože naša sloboda je neprevoditeľná, tak je výsostne amorálne, aby si relatívne zdravý človek mohol „kúpiť vlastnú smrť“.

Legalizácia prostitúcie je taktiež široko diskutovanou témou. Samotný výkon tejto činnosti je v mnohých ohľadoch „tabuizovaný“, považovaný nielen náboženskými obcami za amorálny. Existujú štáty, kde je samotná prostitúcia nelegálna, dekriminalizovaná ale aj legálna. Hlavný problém, ktorý existuje vtedy, ak má prostitúcia iný status ako legálny, je ten, že ubližuje ženám, pretože právo ich nechráni v dostatočnej miere. Kde je dopyt, tam je ponuka. Klasický zákon ekonómie. Prostitúcia bude existovať vždy. Vždy sa nájde niekto, kto bude ochotný sexuálne služby ponúkať a niekto, kto bude za služby ochotný zaplatiť. Nastáva však otázka, ako sa s týmto faktom spoločnosť vysporiada, a či spoločnosti naozaj záleží na tom, aby sa situácia sexuálnych pracovníčok zlepšila alebo nie. Ľudia sa obávajú, že legalizácia prostitúcie by viedla k ešte väčšiemu vykorisťovaniu, ohrozeniu ich zdravia, či bezpečnosti. Je to ale naozaj tak? Naozaj by v regulovanom a štátom chránenom prostredí boli ženy vo väčšom riziku, než v akom sú v prípadoch, keď zákony a normy určuje väčšinou organizovaný zločin?

Sexuálna práca sa nielenže stáva bezpečnejšou, keď je regulovaná, ale legalizácia tiež pôsobí na odstránenie čierneho trhu, ktorý existuje s prostitúciou, čím sa ženy celkovo stávajú bezpečnejšími. Sexuálne pracovníčky tiež nie sú označované za zločincov, takže majú lepší prístup k právnemu systému a sú povzbudzované, aby hlásili správanie, ktoré je nebezpečné pre nich samých aj pre ostatné ženy v tomto odvetví. Nakoniec, legalizácia sexuálnej práce by priniesla mnoho ďalších pozitívnych externalít vrátane daňových príjmov, zníženia sexuálne prenosných chorôb a pod.

Ideálnym príkladom trestných činov bez obete 3. skupiny je tzv. insider trading. Insider trading je anglický výraz pre obchodovanie akcií, či iných cenných papierov korporácií osobou, ktorá ma o tejto korporácií neverejné informácie (napríklad doposiaľ nezverejnenú hospodársku bilanciu, investičné zámery, informácie o akvizíciách či fúziách s inými firmami a pod.). Insider trading je definovaný a chápaný ako prípad, keď s cennými papiermi korporácie obchodujú ľudia znalí informácií o nej vo väčšej miere ako verejne známych (napríklad jej zamestnanci, podielnici, kľúčoví ľudia jej manažmentu a exekutívy). Insider trading je vo väčšine krajín zakázaný, resp. prísne regulovaný a to najmä z dôvodu, že insider trading údajne narúša resp. poškodzuje trhovú ekonomiku, obchod s cennými papiermi, a zároveň poskytuje neoprávnenú výhodu insiderom, čo z nejakého dôvodu považuje zákonodarca za spoločensky neprijateľné.

Niektorí ekonómovia a právni vedci však (napr. Milton Friedman, Thomas Sowell, Ludwig von Mises, Friedrich Hayek ) stoja za tým, aby bol zákon, ktorý robí z insider tradingu nelegálnu činnosť, zrušený. Tvrdia, že insider trading, založený na neverejných informáciách, prospieva investorom všeobecne tým, že rýchlejšie uvádza nové informácie na trh. Držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman povedal: „Chcete viac insider tradingu, nie menej. Chcete dať ľuďom s najväčšou pravdepodobnosťou informácie o nedostatkoch spoločnosti, stimul verejnosti, aby sa o tomto dozvedela“. Friedman neveril, že od obchodníkov by malo byť požadované, aby zverejnili svoje obchody, pretože samotný tlak nakupovania a predávania je dostatočná informácia pre trh.

Kupujúci a predávajúci, ktorí chcú obchodovať, súhlasia s obchodom majetku, ktorý legálne vlastní predávajúci. Obchod bol vykonaný bez predchádzajúcej zmluvy medzi stranami, že upustia od obchodovania, pokiaľ budú existovať asymetrické informácie. Je evidentné, že samotný trestný čin inside trading-u narúša prirodzené práva jednotlivcov na slobodné nakladanie, so svojím majetkom. Otázne je aj to, prečo iné druhy obchodovania, pri ktorých jedná strana ma väčšie vedomosti ako ta druhá, (napríklad archeológ kupujúci historický artefakt od nič netušiaceho vlastníka) nie sú sankcionované. Odpoveďou na to, prečo tieto trestné činy existujú v takmer všetkých štátoch západnej civilizácie môže byť tá, že politici pod rúškom ochrany verejného záujmu, obmedzujú prirodzené práva jednotlivcov narábať so svojím majetkom, a zároveň im tieto skutkové podstaty umožňujú kontrolovať obchody na burzách.

Trestné činy bez obetí sú podľa môjho názoru tzv. lakmusový papier, ktorý jasne ukazuje, do akej miery je štát paternalistický resp. až totalitný, a do akej miery je viazaný na určité ideológie. Nielen v 21. storočí, ale počas celej našej histórie máme jasne empirické dôkazy o tom, že spoločnosti sa darí lepšie, ak je štát limitovaný, a občania požívajú čo najviac slobody, ktorá im plynie z prirodzeného práva. Trestné činy bez obetí donaha odhaľujú ten fakt, že štát musí mať v celom rade spoločenských vzťahov resp. úloh, len subsidiárne postavenie. Netvrdím, že trestné činy bez obetí by mali byť legalizované preto, lebo sú pre spoločnosť prínosom, aj keď je pravdou, že v niektorých prípadoch sa v dôsledku kriminalizácie, kreatívno-dynamický potenciál trhovej ekonomiky zabíja. Práve naopak, niektoré činnosti sú z objektívneho hľadiska amorálne a napríklad aj zdraviu škodlivé. Problém však nastane, keď sa tieto problémy rozhodne vyriešiť štát.

Pravdepodobne je to najmä z toho dôvodu, že štát je „monopol legálneho násilia“, ako povedal zakladateľ sociológie Max Weber. Anatómia štátu, jeho inštitucionálny systém a personálny aparát robia zo štátu dobrý nástroj nato, aby relatívne efektívne stíhal a sankcionoval tie trestné činy, ktoré majú reálne obete. Trestné činy bez obetí, alebo aspoň väčšina z nich, by sa teda podľa môjho názoru mali vyňať z trestného práva a byť plne legalizované. A ak spôsobujú nejaké spoločenské deformácie, tak je vhodné, aby tieto deformácie naprávali inštitúcie spoločného dobra. Mám na mysli rodinu, vzdelávanie, cirkvi, občianske komunity. Prirodzené právo z nejakého dôvodu rozdelilo spoločenské vzťahy na tie, ktoré sú lepšie chránené štátom a na tie, ktoré sú lepšie chránené spoločenstvom ľudí. Politikom, resp. zákonodarnej moci právo nie je k dispozícií. Zákonodarná moc by sa mala snažiť prijímať také zákony, ktoré spĺňajú požiadavky praktickej rozumnosti, a nemali by ju deformovať. Napríklad tým, že budú posielať ľudí do basy len preto, lebo vyrobia masť ktorá obsahuje THC….

Teraz najčítanejšie

Rastislav Jusko

Som doktorandom trestného práva na PEVŠ, a expertom ODS pre právo a ekonómiu.