Denník N

Som ateistka a chcem váš rešpekt

Som ateistka, neverím v boha – žiadneho – ale rešpektujem každú veriacu osobu. No mám dosť toho, že naopak to neplatí. Samozrejme nehovorím o drvivej väčšine veriacich ľudí, ktorí žijú svoju vieru ale nevnucujú ju iným. Hovorím hlavne o tých, ktorým tak chutí moc až neváhajú svoju pažravosť prekryť rúškom viery.

Priznám sa, sú isté veci týkajúce sa viery, ktorým nerozumiem – napríklad, prečo niekto pokrstí svoje dieťa, aj keď otvorene hovorí, že cirkev je zlo. Toto rozhodnutie ale rešpektujem. Môj syn pokrstený nie je. Ak sa však raz rozhodne pre nejakú vieru, tiež to budem rešpektovať.

Pointa tohto prirovnania je inde: tí, čo chcú krstiť – nech krstia. Tí čo nechcú, nech nekrstia. Všetci a všetky máme právo sa rozhodnúť. A napriek tomu, že mám na krstenie svoj názor, neplánujem do NR SR predložiť zákon o zákaze krstenia.

Prečo sú teda niektorí ľudia presvedčení, že ich viera – resp. to, ako si ju oni vykladajú a ako ju žijú, patrí do zákonov? Zákony nesmú byť šité na mieru pre jednu alebo jednou náboženskou minoritou. To hovorí aj naša ústava a nielen tá. Predstavme si čo by sa dialo, keby boli pri moci napr. Jehovisti a zakázali by transfúziu krvi. Masaker. Doslova.

Prečo by sa na mňa, ateistku, mal vzťahovať zákon vychádzajúci z náboženského presvedčenia ? Ja právo na náboženstvo rešpektujem, prečo ale oni nerešpektujú moje právo náboženstvo nemať a žiadnym sa neriadiť?

Kresťania a kresťanky sú tou najprivilegovanejšou menšinou na svete, ktorá nielenže má všetky práva, no navyše jej predstavitelia a tí, ktorí sa kresťanstvom najviac oháňajú, sa nehanbia okliešťovať práva iných. Zvláštny výklad lásky k blížnemu svojmu. Majú právo sa rozhodnúť, či sa zosobášia alebo splodia dieťa. Prečo by ale ich názor, že manželstvo je zväzkom muža a ženy, alebo že každý plod má právo na život, malo obmedzovať práva nás všetkých? LGBTQIA+ osoby posielajú praktizovať svoju lásku domov, za zavreté dvere. Chcú zakázať dúhové vlajky na verejných budovách. Ľudské vzťahy ale patria na verejnosť. Viera je naopak niečo vnútorné. Inak, čo tie fotky pápeža a kríže v štátnych školách?

Samotná cirkev ale aj mnoho veriacich sa neustále mieša do životov nás všetkých – aj neveriacich – a šíri svoje dogmy a spiatočnícke názory. Pripomeňme si, že naša najväčšia cirkev odmieta svätiť ženy za kňažky – aj to veľa vypovedá o ich vnímaní postavenia žien. Ženy sa vraj nemajú ku všetkému vyjadrovať a už vôbec nie k svojmu telu. Sme len akési očiam lahodiace prázdne nádoby, v ktorých sem tam nájdeš nejaké to euro, ak nie si schopný zapamätať si viac ako jeden pinkód. Je nejaká žena presvedčená, že niekedy je lepšie mlčať ? Tak nech mlčí. Ďalším sa nepáčia interrupcie? Nech na ne nejdú. Chcú zachraňovať detičky? Malých, stredných aj veľkých žijúcich v otrasných podmienkach u nás máme dosť. Tieto ovečky si pozornosť nezaslúžia?

Chcú nám nanútiť pravidlá, ktoré vyvodzujú z textu, ktorý ktosi napísal tisíce rokov dozadu. Je rok 2022 – pripomínam najmä tým, ktorí zažili zvláštne stretnutie s duchom svätým a z úst im vychádzala chvála. Svet nie je a nebude taký, ako v minulosti. Našťastie. Spoločnosť napreduje vďaka všetkým tým odvážnym, ktorí a ktoré bojovali za práva svoje, aj práva iných. Aj proti cirkvi. A oni nás o tieto vybojované práva chcú znovu obrať. Problémom ale nie je samotná kniha no fakt, že ju preklápajú 1:1 do dnešného sveta. Ak chce niekto žiť podľa Kristovho učenia, nech žije. Dá sa to však aj inak – vo svetle dnešnej doby a drvivá väčšina veriacich ľudí nám dokazuje, že to ide.

Konzervatívne kruhy sa dostávajú na celom svete k obrovskému vplyvu. Postupne prenikajú do výkonnej, zákonodarnej aj súdnej moci. Viac ako v boha však veria vo svoju vlastnú bohorovnosť, nadradenosť nad inými a v to, že sa nikdy nemôžu mýliť a ich morálny kompas ukazuje jediný správny smer. Na katechizmus som nechodila, ale zdá sa mi, že som kdesi počula, že prirovnávať sa k bohu sa nesmie. Oni vraj vedia, čo je dobro a čo zlo. Nepripomína vám táto nadradenosť jednej skupiny nad inými niečo? Nejde im o nič iné len o moc. Moc nad telami, mysľami a životmi. Moc. Neváhajú sa pritom spojiť s tými, ktorí iným ľudskú dôstojnosť upierajú – fašistami. To mi tiež nepríde v súlade s kostolným poriadkom. Ale čudujem sa? Nie. Stačí sa pozrieť do histórie.

Nechápem, prečo má toľko politikov a političiek potrebu prihovárať sa v bielych rukavičkách špeciálne veriacim. Predbiehať sa v bozkávaní rúk pápežovi, chvastať sa birmovkou, zubami nechtami brániť Simu M., lebo aj keď málokto z nás pridá hlasitosť, keď jej pesničky hrajú vďaka povinným kvótam naše rádia, bola predsa urazená jej viera. Kiežby sme organizovali koncerty vždy, keď niekto zaútočí na práva žien, LGBTQIA+ osôb alebo osočí rómsku komunitu. Svet by bol odrazu plný hudby (a snáď počúvateľnejšej). Čo my, ateisti a ateistky? A čo ľudia s iným vyznaním? Kto zastupuje nás?

Som ateistka, a chcem žiť v spoločnosti, kde bude mať táto skupina veriacich rovnaký rešpekt k mojim právam, ako ja k ich. Chcem žiť v modernej, slobodnej a rovnej krajine a nie nedobrovoľne za múrmi vášho kostola.

 

Teraz najčítanejšie

Beata Jurik

Som právnička, momentálne pôsobím ako politická poradkyňa frakcie Renew Europe v Európskom parlamente v Bruseli vo výbore Kontroly rozpočtu a vo výbore Rodovej rovnosti. Špecializujem sa na právo Európskej Únie no mojou srdcovkou sú ľudské práva. Predtým som pracovala ako odborná asistentka na Univerzite v Štrasburgu a tiež v Centre informácií pre rodiny a ženy, kde som sa venovala pomoci týraným ženám. Bola som aj dobrovoľníčkou v Rodinnom Plánovaní (Planning Familial), feministickej organizácii, ktorá takisto poskytuje informácie v oblasti sexuálnych a reprodukčných práv a rodovej rovnosti. Som členkou predsedníctva Progresívneho Slovenska a viedla som feministickú platformu PSF. Do Progresívneho Slovenska som vstúpila s presvedčením, že naša malá krajina v srdci Európy môže byť modernou a férovou krajinou pre nás všetky a všetkých bez rozdielov. Pretože práve takú si ju želám aj pre môjho syna.