Denník N

Slovensko – krízu varím, varíš, varíme

Čo sa stane, keď zmiešate nízku dôveru obyvateľstva v inštitúcie štátu s ešte nižšou vymožiteľnosťou práva, rodiacou sa stagfláciou? Čo ak tam pridáte štipku krízy identity jednotlivca, rodiny a hodnôt západnej európskej civilizácie? A aby toho nebolo málo, pridáte do toho aj dôsledky vyplývajúce z vojenského konfliktu na Ukrajine vylepšené primiešaním korenia značky COVID-19??? A… Skoro by som bol zabudol na neustále zabúdaný environmentálny neduh na tejto planéte ako posledná nevyhnutná ingrediencia nášho varenia.

V časoch, keď som dokončieval vysokoškolské štúdium na Katedre politológie UK v Bratislave, sa mi zdal svet akosi krásnym, priam ideálnym miestom pre život. Netrpeli sme biedou, strádaním vo vojne. Viezli sme sa na vlne ekonomického rastu a plne využívali výhody členstva v prestížnych kluboch ako sú EÚ, NATO, WHO, OSN a iných inštitúcií. Bohužiaľ táto eufória vo mne pretrvala len krátko. Teraz si už myslím, že to bolo akosi až príliš dokonalá predstava o svete. Blahobyt, v najširšom význame slova, sme si užívali neprimerane dlho. Začal som mať nepríjemný, neurčitý a bližšie nešpecifikovateľný pocit rodiacej sa zlej predtuchy.

Vedel som, že nám potrvá ešte desiatky rokov, kým dosiahneme stav, keď začnú plynulo fungovať demokratické inštitúcie (vláda, parlament, štátne organizácie, verejná správa, súdnictvo, polícia, armáda a pod.). Nemôže človek predsa čakať po krátkej skúsenosti z ich výhodami z čias prvej masarykovskej republiky, že členstvá vo vyššie zmenených prestížnych kluboch akoby zázračným šibnutím prútika odstránia neduhy totalitných režimov trvajúcich v regióne strednej Európy bezmála zvyšok 20. storočia.

Okrem toho mi v hlave neustále vŕtalo, ako je možné stavať ekonomické a teda aj finančné hospodárenie, akejkoľvek inštitúcie, či firmy, na vlne politiky neustáleho rastu a rozvoja. Akosi mi to nerezalo a stále nereže s reálnym, cyklicky opakujúcim sa, trendom rozvoja, poklesu a stagnácie, ktorý je tak príznačný pre život človeka. O to viac mi to nedávalo spávať, keď som si uvedomil, že dlhodobé riešenie akéhokoľvek druhu problémov vychádzajúce z politiky liečenia dôsledkov našich problémov a nie ich príčin, je cestou do pekla. Stagflácia ako vyšitá. (kombinácia inflácie a stagnácie, pozn. autora)

To, čo som trochu podcenil, pre vlastné starosti a problémy, s ktorými som sa boril, je skutočnosť, ako môže na jednotlivca, človeka obyčajného, jednoduchého, pracujúceho a milujúceho, vplývať toto všetko. Akým spôsobom to poznačí jeho identitu, teda kto je, odkiaľ pochádza a kam kráča. To, aký to bude mať dopad na jeho rodinu a v konečnom dôsledku na celú našu spoločnosť. To, akým spôsobom sa bude dariť naďalej rozvíjať západorímske a starogrécke antické cnosti, ktoré sa stali podkladom západnej európskej civilizácie, ktorej sme hrdými členmi.

Všetko toto mi akosi začalo dávať lepší význam a širšie obrysy rodiaceho sa reálneho obrazu stavu našej spoločnosti. Naplno sa vyššie načrtnuté neduhy obnažili plne vo svojej “ nahej kráse“ až počas globálnej pandémie COVID-19. To, akým spôsobom sme sa začali správať jeden voči druhému, nemá obdoby v modernej histórii spoločnosti. (história sa zvyčajne opakuje, takže nám chýbajú úplne údaje k porovnávaniu, pozn. autora) Nemá význam to tu viac rozpitvávať. Za seba hovorí bezprecedentný nárast neurotických, psychických a psychiatrických porúch vrátane dlhého a rôznorodého zoznamu druhov závislostí človeka, ktorými si kompenzujeme svoju malosť, prípadne bolesť tela a duše.

To, čo mi ešte akosi neberie žalúdok je ostatný klinec do rakvy našej civilizácie, ktorá si dlhodobo užívala svoj status primus inter pares (prvá medzi rovnými) s ďalšími civilizáciami žijúcimi na tomto svete. Tým aktuálny klincom do rakvy je vojenská intervencia na Ukrajine. Bez ohľadu na to, čo do nás tlačí propaganda, každý rozumný človek predsa vie, že vojna nemá víťazov, len porazených. Lebo vojna je len výhodná forma zvrátenej podoby podnikateľskej činnosti vybraných záujmových skupín. Na pozadí vlny solidarity s trpiacim obyčajným ukrajinským ľudom však pretrvávajú zištné záujmy vybranej skupiny ľudí…

A do tohto celkového marazmu už len treba pripočítať momentálne opomínaný katastrofálny stav životného prostredia na tejto planéte. Neraz ste to určite už počuli, že príroda bez nás prežije, my však bez nej nie. Obtreli sa určite aj o Vás výrazy ako stav klimatickej núdze, extrémne výkyvy počasia, hladomor a masový presun obyvateľstva v dôsledku sucha. To je však asi všetko, nič viac…

Tento stav akurát napomáha len a len jednému – k ešte výraznejšiemu roztvoreniu pomyselných nožníc medzi bohatými a chudobnými vrstvami v spoločnosti. Inak povedané, plody ovocia stromu nedozrejú do svojej plnej jedlej krásy bez zdravej koruny, ktorou je už dnes prakticky neexistujúca stredná trieda spoločnosti a bez kmeňa ovocného stromu, ktorým je neustále sa rozširujúca chudoba.

Plody ovocia stromu, jeho koruna, či aj jeho kmeň, by zostali len mŕtvym stromom uprostred púšte, keby nemali zdravú koreňovú sústavu. Tá je odrazom veľkosti toho, čo sa z toho nášho stromu nachádza nad zemou. Tento „podzemný“ život stromu v koreňoch nie je ničím iným len našou matkou prírodou a jej živou časťou. Tieto korene čerpajú energiu pre svoj rast, rozvoj a cyklicky sa opakujúci sa život počas štyroch ročných období v našich zemepisných šírkach z neživej časti prírody.

Ak sa výraznejšie naruší táto krehká rovnováha, ceste do pekla už veľa nestojí. Jediným riešením rodiacej sa bezprecedentnej krízy je zásadná zmena paradigmy jednotlivca (vzorec myslenia a správania, pozn. autora). Ľudovo povedané je potrebné začať s trvalo udržateľnou a radikálnou zmenou samého seba. Držím Vám všetkým, teda nám palce!

 

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.