Od stigmy k senzácii: 3. časť – „Duševná porucha nie je trend“, ale pomoc si zaslúžime všetci

Autorka tohto článku je študentkou psychológie.

Pri zaoberaní sa komplexnými psychosociálnymi javmi je vždy potrebné zaujať chronologickú stratégiu a skúmať, kde môžu mať dané fenomény svoje korene. V predchádzajúcich dvoch článkoch tejto trilógie sme si predstavili historické podhubia a umelecké náchylnosti romantizovania duševných porúch, rovnako ako mýty a symboly populárnej kultúry či filmu. Živná pôda pre utváranie diskurzov sa však vždy mení vzhľadom na dobu a jej dominantné komunikačné kanály. Nie je preto nijakým prekvapením, ak posledný diel našej série venujeme aktuálnej problematike ponímania duševných porúch v prostredí, ktoré je – najmä pre mladých, „digitálnych domorodcov“ – najprirodzenejšie: na sociálnych sieťach. Článok bude zároveň akousi predĺženou rukou mojej záverečnej bakalárskej práce, pričom okrem iného prinesie i zaujímavé výstupy jej psychologického výskumu. Tieto nám môžu poslúžiť ako náhľad do širších súvislostí tendencie glorifikovať alebo bagatelizovať psychické defekty, nepriaznivé životné obdobia či samotné duševné diagnózy.

Ak sa zamyslíme nad pôdorysom načrtnutého javu, súčasne eskalujúceho najmä v kohorte dospievajúcich ľudí v online priestore, musíme spytovať všetky jeho relevantné okolnosti. Ako vieme, adolescencia predstavuje vývinové obdobie čeliace špecifickým výzvam v biologickej, psychologickej i sociálnej rovine. Takisto je význačná snahou hľadať a ustanoviť vlastnú identitu, pričom adolescenti sú vo veku digitálneho a technologického pokroku považovaní za generáciu, ktorá vníma, spracúva a chápe informácie a svet okolo seba diametrálne odlišnou optikou než jej predchodkyne. Potreba experimentovania sprevádzaná rôznymi cestami, ako dospieť k vlastnej integrite a osobnostnému vymedzeniu, sa uskutočňuje v sociálnych skupinách, do ktorých chce jednotlivec patriť a ktoré majú značný podiel na utváraní jeho osobnosti. Sociálna realita je konštruovaná vo virtuálnom svete, pričom samotné sociálne médiá zohrávajú rôznorodú škálu vplyvov na životy ich používateľov. Neraz sa môžeme stretnúť s paradoxami, v ktorých vzťah adolescent-sociálne siete charakterizuje na jednej strane možnosť zbližovania sa a vzájomnej identifikácie, avšak na strane druhej i element odcudzenia, úzkosti či strachu z neschopnosti zapadnúť do komunity.

Spôsobom vysporiadania sa s daným stavom je mnohokrát snaha o vytvorenie internetovo-podmienenej online identity. Tá môže dospievajúcemu človeku slúžiť jednak na investigatívne spoznávanie samého seba. Takisto môže slúžiť ako prostriedok, ktorý mu môže pomôcť v interakciách s ostatnými i napriek tomu, že nemusí autenticky reprezentovať jeho nositeľa. Virtuálny priestor totiž adolescentom ponúka široké spektrum možností sebavyjadrenia v rôznych rovinách, či už skutočných alebo vymyslených, a teda prispieť k vytváraniu rôznych identít či životných príbehov.

Vzhľadom na krehkosť obdobia dospievania je pochopiteľné, že sú mladí – obzvlášť v dnešnej namáhavej, hodnotovo roztrieštenej a technologicky odľudštenej spoločnosti – mimoriadne náchylní na krízy vlastnej individuality a duševnú chorobnosť. Mohla by mať preto problematika skresľujúceho chápania duševných porúch popisovaná v našej sérii negatívny vplyv na predstavené skutočnosti? Určite áno. V istom bode sa dokonca stáva ich dôsledkom.

Sociálne siete sú mienkotvorným sprostredkovateľom mnohých tém – jednou z nich je i stigma duševného zdravia, kvôli ktorej vzniklo hnutie jeho osvety. Intervencie, kampane a snaha o recipročný dialóg medzi odbornou a verejnou obcou spôsobili, že otvorené doznanie našich duševných stavov a potreby pomoci sa čoraz väčšmi stáva scitlivenejším pásmom medziľudskej komunikácie. Aj napriek tomu, že sú podobné ašpirácie šľachetným a potrebným prostriedkom progresu, disponujú i istým rizikom vychýlenia sa z dráhy inklúzie a zabočenia do rovín, ktoré priamo súvisia so skresľujúcimi a toxickými interpretáciami. Tým sa veľmi plynule preklápame do kontextu našej problematiky.

Fenomén romantizovania duševných porúch na sociálnych sieťach existuje už niekoľko rokov a vzhľadom na jednotlivé časové obdobia mení dominantné platformy svojej pôsobnosti. Prvé roky minulej dekády patrili najmä poruchám príjmu potravy. Online hnutia, ktoré fetišizovali a oslavovali diagnózy z tohto spektra, sa usídľovali najmä na sociálnej sieti Tumblr, kde pod rúškom anonymity zdieľali a podporovali nebezpečný obsah podnecujúci hladovanie, seba-poškodzovanie či túžbu po extrémnej štíhlosti. Neskôr sa daný trend stiahol do úzadia a stal sa minoritným oproti obsahom, ktoré vznikli pre potreby jeho eliminovania. I napriek tomu však okrem škodlivého vyobrazenia závažných problémov mnohokrát prispel ku vzniku porúch samotných, vybudovaniu deštruktívnych zvykov v jedení či celkovému zhoršeniu kvality života daných jednotlivcov. Naskytá sa otázka, ako kedysi populárny prúd v online svete nárazovo zoslabol a dokonca podľahol prísnejšej kontrole a zákazu. Rolu mohol hrať faktor dočasnosti prítomný pri mnohých subkultúrach či zvýšená snaha o korektnosť a bezpečie na internete. Významne zavážila skutočnosť explicitného nebezpečenstva, ktorému boli mladí užívatelia vystavení. Expresívny audiovizuálny obsah predávajúci seba-deštrukciu, samovraždu, utrpenie či smrť bol ľahko demaskovateľný a s narastajúcim počtom jeho obetí začal čeliť enormnej kritike. Cenzúra do veľkej miery vyhrala svoj boj.

Ako je to dnes? Sú zlozvyky romantizovania a estetizovania duševných porúch, tak ako tomu bolo v historickom myslení, umení, popkultúre či na platforme Tumlbr, ešte stále prítomné? Áno aj nie.

Keď som sa v rámci svojej záverečnej práce zaoberala potenciálnymi príčinami romantizovania duševných porúch (pričom daný pojem považujem v súčasnej dobe za zastaraný), do diskusie vstupovali neprekvapivá potreba coping mechanizmov, zmätenosť identity, túžba po pozornosti, no i osveta. Rozviazanie tuhého lana, ktoré zväzovalo slobodu a toleranciu voči psychickým inakostiam spôsobilo, že sme zrazu začali byť oveľa odvážnejší pri vyjadrovaní toho, ako sa cítime. Na prvý pohľad to znie ako vysnívaný cieľ každej činnosti, ktorá sa snaží dlho potláčanú tému priviesť do éteru bez ostychu a obáv. S rozmachom väčšej orientácie na duševné (ne)zdravie však došlo i k akémusi pootočeniu uhla nazerania naň.

Punc tajomnosti a temnej, romantickej príťažlivosti duševných porúch z predošlých rokov sa totiž aktualizoval na novú úroveň. V nej do istej miery opustil transcendentný nihilizmus ľudského utrpenia a presunul sa do trendov ironizovania, zľahčovania, kolektívnej identifikácie či prenajímania atribútov duševných porúch ako „módnych doplnkov“ a osobnostných čŕt. Súčasná situácia je však mimoriadne komplexná a snúbi v sebe všetky faktory spomínané v tejto i predchádzajúcich častiach.

Uveďme si jej povahu na dvoch ilustratívnych príkladoch. Ak médiá prezentujú prípad jednotlivca trpiaceho duševnou poruchou bez toho, aby ho znázorňovali ako nebezpečného človeka (čo je prípad originálnej, ešte vždy prítomnej stigmy), zväčša využívajú odbornú terminológiu ako clickbait pre konzumentov senzácie. Médiá predávajú senzáciu. Na ich poli sa zároveň usídľuje trend, ktorý má v záujme narušenia negatívneho videnia duševných porúch snahu ich normalizovať. Takáto snaha môže viesť k zvýšeniu citlivosti, podpory a empatie spoločnosti voči tým, ktorí danými problémami trpia – zároveň však dochádza k tzv. informačnému a termínovému chaosu, nakoľko sa postupne stierajú hranice medzi tým, čo vlastne predstavuje pojem duševnej poruchy a s akou istotou ho vieme odlíšiť od bežných, pre každého človeka prirodzených a zväčša afektívnych prejavov jeho psychiky. Senzácia funguje ako akási umelá hyperbola, ktorá skrz zveličenie vlastnej témy súčasne spôsobuje i jej úpadok.

Je na mieste preto hovoriť o akomsi protipóle predchádzajúceho vyobrazenia, kedy už médiá nemusia nevyhnutne stotožňovať duševné ochorenie s násilím či nebezpečenstvom, ale v záujme osvety ho môžu činiť triviálnejším, než v skutočnosti je. A naopak, môžu z neho (obzvlášť v prípadoch virálnych, tragických udalostí) urobiť senzáciu.

Ak mienkotvorná osobnosť do éteru vyhlási, že trpieť depresiou je dnes úplne bežné a všetci sme v tom spolu, na jednej strane tým prispieva k čoraz menšiemu strachu podeliť sa o vlastné problémy a riešiť/liečiť ich, na strane druhej však umiestňuje klinický termín do definičného oboru celej populácie, pričom jeho pravú podstatu na vlastnej koži pozná iba časť z nej. Je veľmi dôležité zároveň poznamenať, že uvedené tvrdenia vôbec nenegujú globálnu epidémiu duševnej nepohody a rôznych osobných či kolektívnych problémov, ktorým (i) kvôli svetu, v ktorom žijeme, čelíme. Avšak – hoci sa všetci v istých obdobiach a zmysloch cítime deprimovane, je potrebné položiť si otázku, koľkí z nás skutočne trpia depresiou.

Vráťme sa teraz oblúkom k problematike súčasných skreslených vyobrazení duševných porúch na sociálnych sieťach v područí mladej generácie. Na základe doterajších vedomostí môžeme vyvodiť, že spojením chúlostivého obdobia dospievania, novodobých trendov, osvety a internetu vzniká nová „subkultúra“, ktorá o duševných poruchách vypovedá oveľa banálnejšie, ako by v skutočnosti mala. Dve najfrekventovanejšie sociálne siete mladých ľudí – Instagram s príspevkami vo forme obrázkov a TikTok s príspevkami vo forme krátkych videí – v mojej záverečnej práci zaznamenali niekoľko prístupov k duševným poruchám. Najzastúpenejšou skupinou boli obsahy, ktoré dané problémy zľahčovali a bagatelizovali – z príčin, o ktorých môžeme diskutovať, ale ktorých pozadia sme si do veľkej miery predstavili. Obsahy, ktoré mnohokrát nemusia mať vzťah k tomu, čo popisujú a rovnako tak tí, ktorí sa s nimi identifikujú, tak nemusia činiť z autentických dôvodov.

V skratke ide o jav, kedy dochádza k masovej re-definícií duševných porúch v hovorovom jazyku, pričom primárnym prostredím sa stávajú populárne sociálne médiá. Pod záštitou „mental health awareness“ v nich cirkulujú reprezentácie využívajúce psychologickú a psychiatrickú terminológiu pre rôzne prejavy či ťažkosti súvisiace s duševnou sférou každého človeka. „Nálepky“ a definície vážnych duševných diagnóz mnohokrát slúžia ako odpovede na rôzne problémy mladistvých, ktoré nutne nemusia mať nijakú spojitosť s klinickou patológiou ani diagnózami samotnými. Prečo je tomu tak?

Jednak preto, že nové „definície“ duševných porúch znejú prinajmenšom „lákavo“: anorexia o človeku vypovedá, že je schopný obdivuhodnej sebakontroly, úzkostné poruchy činia z ich nositeľov rozkošných a hanblivých jedincov, depresia zas so sebou prináša vysoký stupeň osobnostnej hĺbky a intelektu.

Zároveň je prítomná i prehnaná identifikácia dospievajúcich s diagnostickými kritériami, ktorá samozrejme nemusí mať nič spoločné s túžbou „osvojenia si chorej identity“. Vplyvom masového rozšírenia spomínaných trendov môže dochádzať k presvedčeniam, že i zdraví jednotlivci by eventuálne mohli duševnou poruchou trpieť a takýto záver verejne prezentovať, pričom do rámca „diagnostických kritérií“ vkladajú svoje situačné alebo obdobné pocity/psychické stavy.

Rozšírený je i fenomén tzv. seba–diagnostiky, ktorá sa mnohokrát stáva v očiach mladých ľudí viac relevantnou než oficiálna diagnostika. Vôbec mu nepomáhajú ani webové stránky (i tie, ktoré sa priamo zaoberajú psychológiou) ponúkajúce online kvízy na zistenie porúch osobnosti, miery úzkostlivosti či iných diagnóz – prípadne „diagnostické kvízy“ v podobe pár minútového dotazníku, ktorého výsledky odporúčajú ten ktorý liečebný program vzhľadom na typ výslednej poruchy. A hoci je jasné, že kvízy a dotazníky nedokážu nikomu stanoviť žiaden odborný verdikt, je to práve komunita mladých ľudí, ktorá môže na margo nich ľahko skĺznuť k chybným predstavám či presvedčeniam.

Bagatelizovanie duševných porúch je nepríjemný vedľajší jav osvetového hnutia, ktorý v boji proti starej stigme vytvoril novú. Pretože – zatiaľ čo niektorí mladí ľudia využívajú tie ktoré poruchy vo forme prívlastkov či atribútov napr. pre skóre vo svojich sociálnych kruhoch – tí, ktorí skutočne danými problémami trpia, môžu rezignovať na vyhľadanie odbornej pomoci i preto, že ich porucha sa stáva znecitlivenou v širšom slova zmysle, lebo „tým dnes trpí každý“. Zároveň je citeľné trenie v strete so staršou generáciou, ktorá starú stigmu ešte nezlomila, no kvôli novej má tendenciu byť skeptická a nedôverčivá voči duševne chorým mladistvým.

A tí postupne vracajú úder. V rámci môjho výskumu som okrem zvyšných prístupov k tematike duševných porúch identifikovala kategóriu, ktorú som pomenovala „Duševná porucha nie je trend“, paralelne s názvom tohto článku. Ide o skupinový výrok ľudí, ktorí na sociálnych sieťach registrujú vyššie popísané fenomény a apelujú na to, aby boli – tak ako romantizovanie porúch príjmu potravy kedysi – vystavené reflexii a kritike. Zdôrazňujú, že sa ich bytostne dotýkajú dezinterpretácie ich ťažkostí plynúce z fetišizmu, nedbalosti alebo nevedomosti iných a hoci chápu, kde sa mohli obdobné pohľady zrodiť, dávajú najavo svoj diskomfort a krivdu. Prekážky, s ktorými dennodenne bojujú, by totiž za žiadnych okolností nemali byť vnímané a chápané inak, než ako životné nepriazne, ktorých nositelia síce prácou na sebe môžu žiť kvalitnejší život, no samé o sebe sú vo svojej podstate tým najväčším zlodejom jeho kvalít.

I preto by malo byť v širšom záujme demaskovať všetky škodlivé trendy negatívne ovplyvňujúce de facto každého z nás a uvedomiť si, že duševné poruchy sú veľmi vážne životné výzvy, ktoré majú dopad na bežné činnosti, interakcie či zážitky, a priam drasticky narúšajú vzťahové i fyziologické sféry človeka.

Ak chceme raz a navždy zrovnoprávniť fyzické zdravie s duševným, nestačí len dbať a zasluhovať sa o to, aby mali v spoločnosti obe slobodný komunikačný kanál, ale ustriehnuť i to, aby sa jedno z nich nestalo podprahovo „žiadanejším“. Nik by totiž určite z vlastnej vôle nestál o hemeroidy alebo zlomenú ruku a určite by z takých problémov nečinil nijaké výsady či osobnostné atribúty – a rovnako by to malo byť aj v prípade duševných porúch. I napriek dlhej histórií dôkazov, prečo to tak práve pri nich nebolo.

S o nič menšou dôležitosťou by som na záver tejto série rada napísala nasledovné: bez ohľadu na to, či trpíme vážnou duševnou poruchou alebo len máme zlé obdobia, či nám naše problémy znemožňujú plnohodnotne žiť, alebo sú len niečím, čo nás v konkrétnej oblasti vyrušuje, či sme dostatočne silní na to, aby sme prekonali svoje osobné peklá alebo len sklamaní z toho, že je pre nás náročné vysporiadať sa s každodennými starosťami – vďaka správnej osvete by sme mali dospieť k tomu, aby bolo úplne a absolútne v poriadku vyhľadať pomoc pre každého z nás.

Každý si predsa zaslúži niekoho, komu sa môže vyrozprávať; kto mu vie poradiť a poskytnúť podporné rameno; kto ho vie chytiť za ruku a povedať, že vždy sa nájde riešenie pre jeho bolesti.

I keď má občas pocit, že je tým najosamelejším a najstratenejším človekom na svete.

Text: Janka Gavurová

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Tento blog je súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku, Instagrame a YouTube. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!