Denník N

Knižné leto drzého študenta politológie I.

Pár poznámok o knihách, o tradičnej rodine, ale aj o potenciálnom chráme jedného ateistu.

Korona možnože spôsobila, že z extroverta introvertom stal som sa. A či to nie je len chabá výhovorka pred sebou samým a zároveň pred celý svetom alebo len podstata utuženia nezastaviteľne blížiacej sa introvertnosti? A čo ak s minulosťou znejú konzekvencie (v) súčasnosti a tobôž nemožno povedať, že normálnosti vo svete súc. A čo mám robiť s týma všetkýma obrazma, čo prenasledujú tieň vlastnej latentnej obavy zajtrajška? Pri toľkých otázkach, zvyšuje sa pocit in corpus šťastia a či význam tej samej veci, ((z)ostane) pri bodkách. Keby som dostal aspoň halier, keď môj behaviorál zdá sa drzý, ploštice stiahnu svoje krátke chvosty. A ten, čo krivdí pravdu ložou, nech mlčí, inak ho postihne osud nožov. A tak v rámci introvertnej skutočnosti môjho ja, kdežto občas ťažko nachádzať nové single činnosti, toto leto je vyslovene knižné. Aj to možno pripísať korone a možno nie, ťažko povedať. Za čo nemôže korona, môže vláda. Vinníka je ľahké nájsť, ťažké vypátrať toho, čo korene dokáže efektívne vytĺkať. Také tendencie možno zbadať i v našej na nervový systém jedinca útočiacej slovenskej politike. Možno je jednoduché písať, hodnotiť, kritizovať, nech sa na to pozriem z akéhokoľvek uhla, beztak mi to príde ako fraška.

Posledné tri roky som poväčšine čítal knihy týkajúce sa VŠ, odporúčanej literatúry z informačných listov. Trochu som sa bál, že si napožičiavam úplne shity a budem musieť ísť do Banskej Bystrice a vymeniť ich. Naša krajská knižnica má tituly môjmu srdcu blízkych menej frekventovaný počet. Je to také prirodzené podceňovanie seba samého vo svojich popudových myšlienok. Z fakultnej knižnice je proces výpožičky nasledovný: doma som si cez počítač naštudoval presne ako funguje nie celkom inteligentné rozšírené vyhľadávanie titulov v knižnici. Prečo? Aby som čo najviac minimalizoval pravdepodobnosť, že si požičiam kk*inu. Každopádne, aj keby sa takô stalo – milujem výlety do fakultnej knižnice. Je to môj oporný bod pri nekoherentnosti priebehu môjho štúdia. Som zarytý ateista, ale keby som bol veriaci, fakultná knižnica je pre mňa subjektívne posvätným chrámom. U najúžasnejších knihovníčok na tomto svete nachádzam vypočutie, pochopenie, rady plynúce z ich dlhoročnej praxe, ktorú ja nemám. Odovzdali mi v komparácii s mnohými učiteľmi viac a nik im za to, že ma správnym smerom vychovávajú, nezaplatí. Zaplatení budú mať tí, čo mi robili prieky, pretože som vyjadril som názor. Dovolil som si, čo som si nemal zo svojej pozície. Smrk. Je len málo emócií, ktoré nemožno transformovať do modálnosti, subjektívne je to môj vzťah k magistrám knihovníčkam. Či sú to hodinové rozpravy pri pulte, či sa mi vybavuje ako sa prechádzam sám v knižnici dokola a nahlas si hovorím nabiflené učivo na poslednú skúšku v opravnom termíne pred obhajobou bakalárskej práce, kým magistra knihovníčka postavila vodu na ovocný čaj, ktorý mi ponúkla. Nik ma nepresvedčí, že teplý nápoj nie je proti stresu. Presvedčila ma o tom, pretože fungujú autenticky. Otvorili sme si navzájom svoje „ja“, pretože sme boli všetci od prvej chvíle autentickí.

Moje leto som začal knihou od Åsne Seierstadovej s názvom Kníhkupec z Kábulu. Prostredie Afganistanu v mojich očiach vzrástlo nedávnymi zásadnými politickými zmenami v krajine samotnej. Knihu mi predal aj názov, keďže z predošlého odseku môže sa zdať, že som taký menší knihomoľ. Vždy ním som chcel byť, značí to intelektuálnosť, umiernenosť, erudovanosť. Žiaľ, dlhé roky bola moja myseľ zamestnaná rozuzlovaním problémom, ktoré mi nastavoval život. Vždy som vinu hádzal na rodičov, ale vlastne mi to je už jedno. Kým ma nevyhľadávajú, asi je viac-menej za týmto bezmála 10-ročným procesom vlastnej renesancie. Poznám sám seba málo? Veľmi? Accurate? Idk. Pri čítaní o spôsobe žitia rodiny Chánovcov, ktorej hlavou je hlavná postava – kníhkupec z Kábulu, som si uvedomil, že sa mi možno aj dobre žije bez rodiny. Rodina je veľmi zaujímavá sociálna bunka. Aj táto kniha mi ukázala, že každá rodina funguje podľa iných pravidiel do menšej alebo väčšej miery. Rodiny sú funkčnou jednotkou, a tak funguje na určité obdobie a s príchodom a odchodom akéhokoľvek člena, pomery či podmienky sa menia. Na základe týchto skutočností sa vo mne formuje (subjektívny) názor, že tradičná rodina neexistuje. Slovné spojenie tradičná rodina je preto vymyslená ideológia politickej štruktúry, ktorá v pejoratívnom poňatí hovorí: toto je tradičné, správne, takto žite. Druhý aspekt, ktorý sa vo mne po prečítaní vytvoril súvisí s termínom rodová rovnosť, ktorá je viac-menej v európskych podmienkach nadužívaná, pričom práve tam, kde je najnižšie presvedčenie o prínose aplikovania rodovej rovnosti do sociálneho života, dodnes progresu niet. A možno som len nepochopil pravidlá hry tejto danej rodiny, s ktorou si prešla cez určite veľa hádok i sama spisovateľka ako píše v úvode.

Druhým titulom je kniha od doc. E. Chmelára, Rekonštrukcia slovenských dejín. Aby som sa naučil kriticky myslieť, musel som sa naučiť spochybňovať všetky svoje názory. Možno ešte pred dvomi rokmi by som si tento titul nepožičal. Možno aj preto, že bol vydaný len pred rokom, ale aj keby nebol, nebol som navyknutý spochybňovať svoje pudové opovrhnutie kvôli menu autora. Ani dnes nemôžem súhlasiť s mnohými jeho subjektívnymi názormi, ale čo to má spoločné s jeho odbornou rekonštrukciou slovenských dejín? Euroskepticizmus je zo slovenskej pozície či ekonomickej alebo politickej šialene kontraproduktívnou ideológiou pre celý (aj tých doma, aj tých vonku podotýkam) slovenský národ, doma mi veje európska vlajka a nehanbím sa za to. Rozumiem, že v takom Francúzsku silnejú subjekty presadzujúc danú politiku euroskepticizmu, ale na Slovensku môžeme byť za členstvo v EÚ vďační. Napriek týmto dosť zásadným nezhodám vo svetonázore, vo mne vyvolala táto kniha záujem o slovenské dejiny spred 19. storočia. Vždy som si myslel, že sme boli len utláčaní, neexist tam nejaké dôležité dejiny, zo základnej školy si vlastne nič okrem mien ako Cyril a Metod, kupec Samo, názvu Veľká Morava nič nepamätám. Tu zlyháva vzdelávací systém v oblasti národných dejín a s týmto sa zhodneme určite aj s E. Chmelárom. Občas sa mi stalo, že som v polovici vety stratil samotný význam už prečítaného a musel ju prečítať znova, avšak nemám dôkaz na to, že to nemohla byť i moja vina. Moja myseľ je šťastná, že všetky ťarchy, s ktorými roky bezmocne prehrávala, dnes je natoľko čistá, že môže čítať. Docent Chmelár ma inšpirovala i zdrojmi, ktorých dostupnosť som už medzičasom overil. Pýta sa mi výlet do knižnice. Musím, aj keď mám čo čítať, asi sa mi zažiadalo po svojom chráme.

Teraz som začal čítať knihu M. M. Šimečku – Medzi Slovákmi. Priznám sa, začal som len dnes a kým som sa rozhodol napísať tento blog, ktorý mal byť o niečom úplne inom, skončil som len na strane 33. Ide o stručné dejiny ľahostajnosti. Zatiaľ sa len niekde v mysli pýtam, nejde len o neobmedzenú túžbu národa prispôsobiť sa aktuálnym podmienkam? Nie som národom prevracajúcich či zapaľujúcich áut na protest. Represie za socializmu boli určite hrozné, ale moja starká stále spomína vo veľmi pozitívnej konotácii na socializmus, čo presne zdôvodňuje autor na strane dvadsaťdva:„Spolu s hospodárskym rastom tak v priebehu jedného desaťročia takmer celá slovenská spoločnosť vstúpila do sociálnej kategórie strednej triedy.“ Ďalšie zdôvodnenia prichádzali i na ďalších stranách. Autor vykresľuje zdravotníctvo ako pýchu režimu, čo mne subjektívne prispieva do faktorov, prečo je tá konotácia tak pozitívna, i keď sa jednalo o režim represívny.

A teraz už idem čítať ďalej medzi Slovákov.

Teraz najčítanejšie