Denník N

Liberálne hriechy dneška

("Narcissus", Caravaggio, 1597-1599, zdroj: www.wikipedia.org)
(„Narcissus“, Caravaggio, 1597-1599, zdroj: www.wikipedia.org)

Žijeme časy intenzívnej frustrácie, hnevu a sklamania zo sveta, ktorý okolo nás vyrástol. Sen o slobodnej, slušnej a demokratickej krajine akoby sa rozsypal a vyšumel pod tlakom zresuscitovaných síl totality, kryptofašistov a hlboko zakorenenej malosti „človeka slovenského“.

Tento text chce byť úvahou nad podielom viny, ktorú za súčasný stav nesieme my, ľudia úprimne túžiaci po slobodnej a otvorenej spoločnosti, teda podľa nedávneho prieskumu Globsecu tých druhých päťdesiat percent.

„Zrkadielko, zrkadielko…“

Britský režisér Adam Curtis sa vo svojich dokumentárnych filmoch snaží vysvetliť zložité procesy, ktorými sa svet dostal do súčasnej politicko-ekonomickej krízy. Jeho téza by sa dala zhrnúť takto: demokratickí politici, predstavitelia „starých foriem moci“, od druhej svetovej vojny ustupovali pred povinnosťou čeliť exponenciálne rastúcej komplikovanosti sveta a namiesto toho konštruovali nové, jednoduchšie verzie reality, len aby sa udržali pri moci. A preto sa ilúzia sveta, v ktorý chceli, aby sme verili, zrútila pod ťarchou sveta, ktorý skutočne existoval – sveta plného nerovností, neslobody, nedôstojnosti a byrokratického otroctva.

Toto podľa Curtisa darovalo anti-systémovým politikom, akými sú Trump a Putin (u nás Kotleba, Uhrík, Fico a Matovič), horúcu príležitosť dostať sa k moci.

Vo svojom filme z roku 2014, HyperNormalisation, Curtis objasňuje: „Vystavení liberálnemu pohŕdaniu si však obaja, Donald Trump v USA a Vladislav Surkov v Rusku [jeden z hlavných ideológov Kremľa, do roku 2020 Putinov osobný poradca pre Abcházsko, Južné Osetsko a Ukrajinu], uvedomili rovnakú vec; že verzia reality, ktorú politika ponúkala, viac nebola uveriteľná. Že príbehy, ktoré ľuďom o svete rozprávali politici, prestali dávať zmysel. A že v takom prípade je možné hrať sa s realitou, neustále ju prekrúcať a meniť, a tým ešte viac podkopávať a oslabovať staré formy moci.“

Curtis nám pripomína, že stav sveta a sily totality, ktorým musíme opäť čeliť, nespadli z neba. Sú výsledkom našich zlyhaní – nedostatočnej kontroly politikov, ktorých sme držali pri moci, a ľahostajného prikyvovania lži, ktorou nás kŕmili.

Prijali sme to, čomu starovekí Gréci vraveli „kalopsia“ – zdanie, že veci sú krajšie, než v skutočnosti sú. A spoza tejto pohodlnej slepoty vyliezla spoločensko-politická nočná mora, ktorú prežívame dnes – paralelný svet iracionality, rozprávok, spiatočníctva a mýtov drviacich pravdu; anti-svet.

Mind the Gap

V britskom metre možno na peróne, značke či stene zazrieť tučný nápis „Mind the Gap“, teda výzvu cestujúcim, aby dávali pozor na dieru, ktorá sa môže vytvoriť medzi okrajom nástupišťa a pristaveným vlakom a nespadli do nej.

„The Gap in Progression“ je v scenáristike jeden z princípov dramatizácie príbehu. Vo svojej knihe Story ho opisuje Robert McKee. Funguje nasledovne.

Kedykoľvek má hlavný hrdina na dosah to, po čom túži, teda cieľ svojho konania, a pokúsi sa to nejakou akciou získať, rozdráždi tým antagonistické sily, ktoré zablokujú objekt jeho túžby a vytvoria dieru/priepasť medzi tým, čo si želal a čakal, a tým, čo naozaj dostane. Naruší sa tak jeho videnie reality, zväčší sa jeho konflikt s okolitým svetom a aj cena, ktorú musí zaplatiť, aby svoj cieľ napokon naplnil.

Hoci nie sme postavami v divadelnej hre ani hercami v akčnom filme, zdá sa, akoby presne tento princíp donekonečna vládol aj nášmu svetu. Všetky kľúčové rozhodnutia, ktoré sme od pádu komunistickej totality urobili, sme vykonali až v stave najhlbšej spoločenskej krízy a priniesli nám úplne opačný efekt než ten, ktorý sme si predstavovali a želali.

Porazili sme totalitu a získali sme nový politický a ekonomický systém, ktorý nám sľúbil slobodu a dôstojnosť, ale netušili sme, ako s ním narábať. A tak rozkvitli javy, ktoré paradoxne akúkoľvek ľudskú dôstojnosť a slobodu priamo ohrozujú: bezškrupulózne indivíduá obohacujúce sa na dôvere iných, revanšizmus, chudoba, bankroty, nezamestnanosť a znásilnenie základných hodnôt demokracie antisemitmi, náckami a bigotmi.

Odtrhli sme sa od Česka pod vidinou väčšej politickej autonómie a kultúrnej suverenity, ale moc prevzal autokrat, ktorý si z našej krajiny spravil súkromné pieskovisko a jej kultúrnu identitu zhumpľoval do nechutného nacionalistického gýča.

Tí, ktorí verili v ideu supersociálneho štátu, potom tohto starého autokrata nahradili mladým perspektívnym ľavičiarom, no z toho sa vykľul autokratov klon, ktorý v štáte namiesto ducha sociálnosti živil primitívneho, nedemokratického ducha komunizmu – rodinkárstvo, klientelizmus a korupciu.

A tohto nového zlosyna sme nakoniec síce vymenili za jeho „protikorupčného“ vyzývateľa, no iba aby sme zistili, že ten takisto inklinuje k autokracii, deštruuje náš politický systém, rozkladá našu spoločnosť a navyše k moci prepašoval aj klérofašistov, spiatočníckych fanatikov a diletantov.

Naivita, netrpezlivosť a utopistické nazeranie na svet nás doviedli na pokraj rozkladu krajiny, ktorú sme pred tridsiatimi rokmi zakladali s diametrálne odlišnou víziou, než akú nám dopriali politické elity.

Iste by nám neskutočne pomohlo mať na očiach tú britskú výstrahu – „Mind the Gap“.

Budeš slobodný a bodka

Počas písania môjho predošlého blogu ku mne zo všednosti dedinského dňa a úvah o systéme moci priplávalo dôležité poznanie. Sedel som vtedy zhrbený za Wordom už piaty deň po sebe, snažiac sa vymlátiť zo seba úvahu o totalitných politikoch dneška v čo najzmysluplnejšej podobe, keď som si všimol, ako hore ulicou kráčajú dva manželské páry.

Boli to starší ľudia, vracajúci sa z piatkovej dedinskej zábavy, všetci štyria príjemne podgurážení, ženy v slušných šatách, muži v krojoch. Chládok júnového večera, sálajúci asfalt pod nohami, východniarske vtipy vo vzduchu.

Uvedomil som si, že títo ľudia nikdy nepochopia text, ktorý som v tej chvíli písal. Nikdy nepochopia naše intelektuálne snahy, naše nekonečné polemiky o politických systémoch, o fungovaní demokracie. Nie preto, že by boli hlúpi či nerozhľadení, to vôbec, ale skrátka preto, že to proste nepochopia.

Ich svet sa riadi inou, lineárnejšou logikou, zhovievavejšími pravidlami, bezprostrednejšími obrazmi. Je to kvitnúca záhrada, nepokosená tráva, futbalový zápas na ihrisku, akciové letáky v schránke, obálka bankoviek medzi šálkami na kávu, susedská debata cez plot o počasí a športe, oberanie malín, polievanie skleníka, večerný pokoj pri mrmlúcej telke, chlieb na stole, mlieko v chladničke, vyžehlená košeľa v šatníku a Boh.

Krajiny strednej Európy sú z istého hľadiska v demokratickom svete úkazom. Naše spoločnosti prešli v priebehu necelých sto rokov od drevenej lyžice a slamou zatepleného domu k najmodernejším technológiám, aké kedy ľudstvo vymyslelo. Je priam zázrak, že sme sa v tomto rapídnom vývoji nezrútili do úplného chaosu.

Neustála frustrácia, ktorú pri pokusoch budovať spoločnosť západného modelu cítime, plynie z nášho sebeckého odmietnutia uznať, že nie všetci dokázali túto nadzvukovú premenu ustáť. Ja som sa v roku 1998 možno narodil do rovnakého sveta ako ktokoľvek v USA, Nemecku či Južnej Kórei, no v roku 1948, keď sa narodil môj starý otec, sa život v týchto krajinách a našej zásadne líšil.

Nie všetci premýšľajú rovnako ako my, nie každého svet rámcujú rovnaké ideové princípy, nie každý má ten luxus alebo schopnosť klásť na prvé miesto ideály. Domnievanie sa, že to tak je, a slepá neschopnosť pripustiť si opak vždy vyústia do pocitov sklamania a beznádeje.

Poučenie z Palacha

Rozklad a apatia československej spoločnosti po auguste 1968 dohnali Jána Palacha k samovražde. To, čo sa začalo ako obrana vlasti vlastným telom, spoločné demonštrácie, grafity na stenách budov od „Russia go home!“ po preškrtnuté kosáky a kladivá, sa časom rozpadlo, rozfragmentovalo a unavené uhlo pred normalizačným valcom.

Známe Palachove slová, vyslovené vo februári 1969 na nemocničnom lôžku, vyjadrujú jeho frustráciu a sklamanie: „Člověk musí bojovat proti tomu zlu, na které právě stačí.“

Príliš neskoro a s priveľkou trpkosťou pochopil, že prehral.

Nedokážeme zo dňa na deň zmeniť svet na taký, aký si ho želáme. Opakovane nás zradí okolie, o ktorom si myslíme, že je s nami na jednej lodi.

Ale je to v prvom rade ignorovanie reálneho stavu vecí, ktoré nám bráni naplniť naše vízie o lepšom svete. A v tom tkvie poučenie z Palacha.

To zlo, ktorému môžeme efektívne a konštruktívne čeliť bez toho, aby nás odradila frustrácia a beznádej, sme my sami. A obzvlášť to platí pre nás, privilegovaných, neustále sa domnievajúcich liberálov.

David Graeber vo svojej knihe Utópia pravidiel píše: „Tá konečná, skrytá pravda o svete je, že svet je niečo, čo sami tvoríme, a s rovnakou ľahkosťou dokážeme tvoriť aj úplne inak.“

Teraz najčítanejšie

Andrej Hofer

S týmto blogom nemám žiadne ambície, skôr len tá moja frustrácia z našej spoločnosti musela niekam vykypieť a už ňou viac nechcem formou storiek otravovať mojich nevinných sledovateľov na Instagrame. Vyštudoval som filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave, za sebou mám aj Gymnázium Jána Adama Raymana v Prešove. Celkom rád čítam knihy, chodím do kina, konzumujem všetky filmy a seriály, ktoré sa mi dostanú do pozornosti a občas natočím nejaký ten krátky filmík alebo video-art, prípadne čosi odfotím. Inak len mudrujem a filozofujem o blbostiach, a niekedy, z času na čas, aj o niečom dôležitom.