Nie je to samozrejmosť
Stojím na školskom dvore a počúvam prejav riaditeľky. Za veľkými sklami slnečných okuliarov sa mi kotúľajú rovnako veľké slzy. Moja dcéra stojí v rade medzi prvákmi, vie čítať a písať. Nie je to samozrejmosť.
Pamätám si iné dni. Plazia sa mojim podvedomím, v nestráženej chvíli sa postavia a kričia na mňa minulosť.
– “… je to leukémia. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou …”
– “… liečba je veľmi náročná a môže mať fatálne následky …”
– “… takýto skorý relaps obvykle nemá dobré prognózy …”
– “… jednoznačne transplantácia kostnej drene, ukázalo sa, že chemoterapia nestačí … musí sa dostať do remisie … a musíme mať darcu…”
Medzitým sa učíme – ju učím opäť chodiť a jesť, seba dýchať, žiť… Veriť.
– “… mám výborné správy, obaja bratia sú vhodní darcovia… vybrali sme staršieho…”
– “… dostane najsilnejší prípravný režim … celotelové ožarovanie … pravdepodobne to neuleží a bude potrebovať narkózu … ráno aj večer približne hodinu … tri dni … môže to mať následky na jej kognitívne schopnosti …”
Sedím v sterilnom boxe číslo 3, pozerám sa von presklenou stenou, na Kamzík. Ten obraz už z hlavy nevyženiem. Poznám ho za ranných zore, za hmly, dažďa, slnečného počasia aj za súmraku. Za hmly je najkrajší. Sme tu, dokázali sme to. Došli sme na začiatok cesty.
– “… daroval jej krásny štep, bohatý na krvotvorné bunky…”
– “… doktorka, interleukín 320!“
– “ … urobíme všetko aj nad rámec potrebných vyšetrení, nemôžeme dopustiť, aby chlapec, ktorý prišiel pomôcť svojej sestre …”
Tu už nepočúvam, nedýcham, nežijem. Prestalo to celé dávať zmysel. Stojím. Rozprávajú. Mlčím… je mi zima.
…
Zápalové parametre klesajú. On po týždni odchádza domov. Ona ešte bojuje. Ešte niekoľko týždňov v sterilnom boxe. Ešte niekoľko mesiacov doma.
Zo susednej záhrady počujem bezstarostný smiech. Zastavím sa, opriem sa o stenu, počúvam. Zasmejem sa ja ešte takto niekedy?
O rok:
“ … môže chodiť do školy, je to zdravé dieťa…”
Tú vetu si hýčkam, nosím ju na rukách, opatrujem…
O dva roky:
Stojím na školskom dvore a počúvam prejav riaditeľky. Za veľkými sklami slnečných okuliarov sa mi kotúľajú rovnako veľké slzy. Moja dcéra stojí v rade medzi prvákmi, vie čítať a písať. Nie je to samozrejmosť.
Zuzana Vongrejová