Denník N

Ukrajinskí ľudožrúti, alebo nezbombardované more

Komentátorka The Washington Post a Kyiv Post Olena Halushka koncom mája zverejnila na sociálnej sieti opis, ako vyzerá okupovaný, ruskými vojskami úplne zničený a zbombardovaný Mariupoľ, v ktorom sa rapídne zhoršuje humanitárna situácia. Poškodenie mesta počas viac ako dvoch mesiacov ruského bombardovania je také vážne, že nefungujú dodávky elektriny a plynu a vody. Podľa poradcu starostu Mariupoľa Petra Andrušenka v meste je kritický nedostatok potravín a pitnej vody. Obyvatelia mesta sa musia zaregistrovať, aby dostávali pitnú vodu, pričom ju môžu dostať len raz za dva dni. Petro Andrušenko dokonca upozorňuje na to, že pre veľké množstvo odpadkov a množstvo tiel pochovaných po celom meste v plytkých hroboch hrozí v Mariupole epidémia.

Olena Halushka ale na sociálnej sieti priniesla iný opis situácie mesta. Autormi tohto opisu sú dvaja malí chlapci, zachránení zo zbombardovaného Mariupoľa. Odmietli sladkosti, ktoré im ponúkali ich záchrancovia, a miesto nich si vypýtali plný pohár vody.  A potom ešte jeden.

„Už nezostalo žiadne mesto,“ vraví  chlapec  po vypití pohára vody.

Jeho brat protestuje: „Ale more tam ešte stále je.“  

Sutiny divadla

Približne v rovnakom čase, ako sa odohoral tento dialóg dvoch chlapcov,  ukrajinská nezávislá informačná agentúra Unian  priniesla správu, že ruské jednotky po ovládnutí Mariupoľa  odpratali trosky mariupoľského divadla. Ukrývalo sa v ňom do tisíc dvesto  civilistov. Detí.  Napriek tomu, že po stranách divadla bolo veľkými písmenami napísané slovo: ´Deti´, aby pochopili aj ruskí letci bombardovacích lietadiel, že ide o civilný cieľ. Aj tak ho ruskí vojaci  16.marca úplne zbombardovali. Sála, hľadisko, šatne, ale aj chodby a kancelárie divadla sa stali priestorom pre tú najdesivejšiu inscenáciu, o ktorej sme si do 22.februára tohto roku, teda do začiatku ruskej okupácie Ukrajiny, mysleli,  že sa už nikdy nemôže stať.   Kultúrny divadelný stánok, kde  múzy mlčali  od začiatku brutálnej okupácie, sa stal masovým hrobom.

Zabité dve dievčatá herečky

Medzi obeťami z mariupoľského divadla boli aj dve dievčatá herečky – Jelyzaveta a Sonia, ktoré  ešte pred krvavou ruskou inváziou hrali v mariupolskom divadle postavu Lucy v inscenácii Kronika Narnie: Lev, šatník a čarodejnica.

Ďalšie telá v sutinách divadla

V sutinách divadla podľa všetkého ostalo do šesťsto tiel.   Petro Andrušenko tvrdí, že spolu so sutinami ruské vojská  odviezli aj telá mŕtvych, zabalené v plastových vreciach, a potom  ich pochovali bez mien, iba s číslami v hromadnom hrobe. Aby už nebolo možné zistiť, koľko civilistov vlastne zahynulo pri ruskom bombardovaní.

Mantas Kvedaravičius

Litovský dokumentarista Mantas Kvedaravičius dlhé roky nakrúcal dokument o Mariupole. Jeho dokumentárny film  Mariupolis premietali v roku 2016s veľkým medzinárodným ohlasom na filmovom festivale Berlinale.  Kvedaravičius v ňom predstavuje Mariupoľ ako strategický prístav v Doneckej oblasti, v ktorom od roku 2014 bojovali  ukrajinské sily proti proruským jednotkám.  Keď ruské vojská vo februári 2022 napadli Ukrajinu, Kvedaravičius sa vrátil  do Mariupoľa. Začiatkom apríla ho v Mariupole zabili. Podľa všetkého ho zajali ruskí vojaci, mučili ho,  a potom zastrelili.  Kvedaračiusova manželka napriek bombardovaniu pricestovala do Mariupoľa, našla jeho telo a previezla ho na Litvu.
 

Mŕtvych nemal kto pochovať

Zo satelitných snímkov  Mariupoľa jednoznačne vyplýva, že ruské vojská útočili okrem už spomínaného divadla na ďalšie civilné ciele – na obytné domy, nákupné centrá. Mnohé bezvládne telá počas blokády Mariupoľa ležali niekoľko dní na uliciach, preto sa Ukrajinci rozhodli uložiť ich do masových hrobov.  Bez mien.  V okolí Mariupoľa  vznikli desiatky takýchto  masových hrobov. Podľa odhadov  pochovaných je v nich najmenej 20 000 ľudí. Starosta Mariupoľa Vadym Bojčenko odhaduje počet mŕtvych v Mariupole  na 22 000.  Ale možno ich je oveľa viac.

Mnohých občanov, ktorí v záchrane o život utekali z mariupoľských trosiek, ruskí vojaci deportovali do Ruska.

Kyjev a ostatné ukrajinské mestá

Tisíce mŕtvych hlásia ďalšie a ďalšie ukrajinské mestá. Len v okolí Kyjeva sa našlo do 1 500 tiel. Niektorí z nich mali zviazané ruky za chrbtom a stopy po krutom týraní. Mnohí z nich  boli civilisti.

V Kyjeve zahynula aj redaktorka Rádia Slobodná Európa/ Rádio Sloboda Vera Hyryčová. Jej telo našli pod ruinami kyjevského bytového domu, v ktorom žila. Bytový dom zasiahla ruská raketa. Ruské letectvo podniklo útok na ciele v Kyjeve v čase, keď tam bol na návšteve generálny tajomník OSN António Guterres.

Zabitých najmenej 20 novinárov

V polovici apríla Národný zväz novinárov Ukrajiny informoval, že od začiatku ruskej invázie, teda od 24. februára bolo na Ukrajine zabitých najmenej 20 novinárov. Zväz zverejnil aj zoznam ich mien, pričom však spresnil, že ide len o tých, ktorých smrť potvrdila ukrajinská generálna prokuratúra.

Medzinárodný deň detí – spomienka na detské obete

Od začiatku vojny na Ukrajine zahynulo už 243 detí, 446 ich utrpelo zranenia a nezvestných je ďalších 139. Vyše 200.000 detí bolo násilne odvedených do Ruska. 1.júna na Medzinárodný deň detí to uviedol  ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj vo svojom príhovore.  Navyše podľa prezidenta Zelenského ruské jednotky doteraz násilne odvádzajú z Ukrajiny nielen dospelých, ale aj deti. „Je to jeden z najohavnejších vojnových zločinov Ruska. Celkovo bolo doposiaľ deportovaných viac než 200.000 ukrajinských detí. Boli to siroty zo sirotincov, deti s rodičmi, no i deti oddelené od svojich rodín,“ uviedol Zelenskyj.

Utečenecká kríza

Ukrajinské mesto Ľvov, ktoré sa nachádza v blízkosti hraníc a doteraz sa v ňom nebojuje,  je preplnené utečencami, najmä ženami a deťmi, utekajúcimi pred vojnou. UNHCR hlásil v polovici mája, že zatiaľ z Ukrajiny do bezpečného zahraničia odišlo vyše 6 miliónov ľudí.

Ukrajinci sú banderovskí ľudožrúti, tvrdia ruskí spisovatelia

Napriek týmto hrozivým číslam stovky ruských spisovateľov neodvolalo svoj podpis pod dokument, ktorý podpísali na začiatku ruskej invázie na Ukrajinu a 2.marca ho publikovala Literaturnaja gazeta pod názvom:  Kto si želá obete? (https://lgz.ru/article/-8-6822-23-02-2022/kto-khochet-zhertv).

Podpis pod tento dokument prepožičali na Slovensku nie veľmi známi spisovatelia, ale ich počet vzbudzuje rešpekt. A samotný text vyvoláva priam hrôzu. Podľa direktívneho kánonu ruskej propagandy sa v ňom pravdaže tvrdí, že na Ukrajine nejde o vojnu, ale o špeciálnu vojenskú operáciu, ktorú vyprovokoval Západ.  Vyhlásenie je ale oveľa ostrejšie, keď sa zamýšľa, čo by sa podľa nich stalo, keby sa „špeciálna vojenská operácia“ nezačala. Citujem:

Banderovci by pokračovali vo svojich  ľudožrútskych pochodoch po Kyjeve, zabíjali by ukrajinských novinárov, do väzenia by zatvárali učiteľov ruského jazyka. Ostali by nepotrestaní tí, ktorí v Odese zaživa upaľovali ľudí, preberajúc taktiku hitlerovcov, a na Rusko by vrhli špinavú banderovskú atómovú bombu.“   

 Ešte raz – banderovci by pokračovali vo svojich ľudožrútskych pochodoch.

Doteraz som nezachytila, že by sa niekto z tých, čo sa podpísali pod tento materiál dištancoval od svojho podpisu, alebo čokoľvek odvolal. A to aj napriek tomu, že civilizovaný svet v priamom prenose vidí, ako ruskí vojaci na Ukrajine bombardujú nemocnice, divadlo, obchodné centrum, obytné budovy, vraždia civilistov, nedovoľujú im utiecť do bezpečia, nechávajú ich vyhladovať na smrť. Priam so zdesením počúvame pred televíznymi obrazovkami a čítame v novinách či na internete  výpovede znásilnení ukrajinských žien.

Kto sú tí ľudožrúti?

Ťažko, ale predsa len – s prižmúrením obidvoch očí sa dá uveriť tomu,  že spisovatelia, ktorí sa podpísali pod tento pamflet, sú presvedčení, že Rusko naozaj uskutočňuje na Ukrajine špeciálnu vojenskú operáciu, pretože sa obáva Ukrajincov, ktorí sú podľa nich nacistami. Napriek všetkým obetiam, napriek bombardovaniu ukrajinských miest. Napriek všetkému. Možno predsa len ruskí priemerní a podpriemerní spisovatelia, ktorí zverejnili svoje meno pod tento pamflet, naozaj nemajú dostatok informácií. Je napokon pravdou, že v Rusku vládne totalitná propagandistická informovanosť. Že sa absolútne vylúčila možnosť slobodného prístupu k informáciám. Nevedia o sutinách mariupoľskéhi divadla, mŕtvych deťoch, či týraných a zabíjaných ukrajinských civilistov.   Ale uveriť, že Ukrajinci sú ľudožrútmi? Aj keď si pomyslíme, že vymývanie mozgov proputinovskou propagandou dosiahlo maximum, toto je už priveľa.  Jednoducho, je nad slnko jasnejšie, že ide o obyčajné nechutné klamstvo. Že na Ukrajine žiadni ľudožrúti neboli a nie sú. Ako sa teda mohli desiatky spisovateľov pod čosi podobné podpísať?! Ako môžu súhlasiť s týmto klamstvom?! Neuvedomujú si, že ospravedlňujú masové vraždenie Ukrajincov, keď sa podpísali pod takúto očividnú lož, vykresľujúcu Ukrajincov ako nehumánne figuríny, nebezpečné pre ľudí, pretože sa nimi živia?!

 Svedomie národa?

Predstava, že spisovatelia sú svedomím národa,  je zrejme veľmi naivná. Napokon už z histórie vieme, že spisovatelia sú tiež len ľudia a nájdu sa medzi nimi aj takí, ktorých nadchýnali tyrani, teroristi, fašisti. Ktorí obdivovali takého Adolfa Hitlera. Ani netreba pripomínať Knuta Hamsuna, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý  v roku 1943 priateľsky debatoval s Josephom Goebbelsom, majstrom nacistickej propagandy, spočívajúcej v masovom vymývaní mozgov. Toľkú vlnu priateľstva a obdivu pocítil voči Goebbelsovi, že mu  dokonca venoval  svoju medailu Nobelovej ceny. A na jar roku 1945 napísal chválospevný nekrológ na Hitlera, hoci v tom čase už boli všeobecne známe zverstvá Hitlera a nacistov.

 Slovo ako pracovný nástroj

Spisovatelia by  ale každopádne mali byť niekým, kto váži slovo. Aj ten najpodpriemernejší  spisovateľ predsa musí   poznať  význam slova a jeho hodnotu,  veď aj ten najpodpriemernejší spisovateľ  pracuje so slovom, spája ho do významových celkov, niekedy si slovo vytvára sám. Slovo je predsa pre spisovateľa pracovný nástroj. Ako sa teda mohli stovky ruských spisovateľov podpísať pod dokument, ktorý tvrdí, že na Ukrajine sú ľudožrúti?  To majú byť tí zabití novinári a novinárky? Zabité deti? Matky so svojimi rodinami, ktoré utekajú zo svojej krajiny? A potom sa do nej vracajú, pretože za každú cenu chcú byť doma? V blízkosti svojich manželov, bojujúcich o slobodu? O demokraciu v Európe?   Tie stovky spisovateľov sa podpísali  pod nehoráznu lož o ukrajinských ľudožrútov, lebo sa báli nepodpísať sa?   Tak ako v bývalom Československu desiatky umelcov podpísalo Antichartu, hoci text Charty, proti ktorej protestovali, si nemohli prečítať, pretože bol zakázaný?

Desivá situácia v Rusku

Ak podobný pamflet s dokázateľnou lžou podpísali stovky ruských spisovateľov, potom situácia v Rusku musí byť oveľa horšia, než si dokážeme predstaviť, Vyzerá to tak, že tie stovky spisovateľov, ktorí svojím podpisom súhlasia, že Ukrajinci sú ľudožrúti, sa premenili na zotročených ajtmatovovských mankurtov bez vlastnej vôle,  schopných zastreliť aj vlastnú mamu, ktorá ich prišla oslobodiť. A žiaľ, ich príšerné obviňovanie zabíjaných a mučených ukrajinských  ľudí z ľudožrútstva, teda z najnehumánnejšieho zločinu, nezmenšuje ani veľkorysé gesto ruského novinára Dmitrija Muratova, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý nechal vydražiť svoju Nobelovu medailu a získané peniaze – ide o 103,5 milióna dolárov, venoval na pomoc detských utečencov z Ukrajiny.

A nezmenšuje ju ani protest proti vojne spisovateľa Michaila Zygara, podpísaného Vladimirom Sorokinom, Borisom Akuninon, Ivanom Vyrypajevom,  Ľudmilou Ulickou, Michailom Šiškinom a ďalšími. Všetci títo žiadajú  urýchlene ukončiť vojnu.

„Je to naša hanba, za ktorú, bohužiaľ, budú niesť zodpovednosť ešte aj naše deti,” píše sa v proteste. „Neveríme tomu, že nezávislá Ukrajina predstavuje pre Rusko alebo akýkoľvek iný štát hrozbu. Neveríme vyhláseniam Vladimira Putina, že ukrajinský ľud ovládajú „nacisti” a potrebuje „oslobodiť”.

Tiež obete

Tie stovky ruských spisovateľských mankurtov, ktorí tvrdia, že na Ukrajine sú ľudožrúti, sú tiež obete putinovského režimu. Sú dokonca víťazstvom diktátorstva Vladimira Putina. Sú jeho otrokmi, jeho vojnovou trofejou.  A zároveň sú   aj hrozbou pre demokratický svet. Ak sa nechali natoľko zotročiť, že svoje mená prepožičali klamstvám o ľudožrútstve na Ukrajine, nechajú za zneužiť aj nabudúce. A už nemusí ísť „iba“ o vraždiace slová, ale o vraždenie reálnymi zbraňami.

Na záver

Snáď predsa len sa môžeme  dívať na situáciu v Rusku a na Ukrajine očami toho malého chlapca, ktorý neprepadol zúfalstvu, a bratovi, konštatujúcemu,  že na mieste, kde stál jeho rodný Mariupoľ, nezostalo žiadne mesto, lakonicky protirečil:

„Ale more tam ešte je.“

Napokon, predsa len sa v Rusku nachádzajú (alebo nachádzali, pretože po vypuknutí krvavej agresie na Ukrajine mnohí z Ruska emigrovali) aj takí spisovatelia a novinári  a divadelníci, ako Muratov, Ulická, Vyrypajev, Sorokin, či Jelena Kovaľská, bývalá riaditeľka štátneho divadla Mejerchoľd, ktorá pár dní po okupácii Ukrajiny rezignovala s vysvetlením:  „Nemôžem robiť pre vraha a dostávať od neho výplatu.“

Snáď predsa len aj v tých putinovských mankurtoch ostala štipôčka ľudskosti, vďaka ktorej sa im predsa len raz prinavráti to najobyčajnejšie ľudské uvažovanie a ľudská dôstojnosť  a opäť sa z otrokov premenia na ľudí.

Áno, more v Mariupole ešte ostalo. Ešte ostala nádej, že vojna sa skončí, a Mariupoľ sa znovu postaví.

Teraz najčítanejšie