Denník N

Človek sa zločincom nerodí, no ideológovia slovenského klérofašizmu si to však nemysleli

Každá spoločnosť vkladá svoje nádeje do detí a mládeže. Tie zdravé sa snažia nastupujúcim generáciám vštepovať prosociálne hodnoty, tie patologické, veriace vo vlastné utopické ideály, sa pokúšajú o úplnú indoktrináciu mládeže. V obidvoch prípadoch je samozrejme deklarované verejné blaho, v prospech ktorého je štát povinný uskutočňovať aj resocializačné aktivity, ak sa v konkrétnej vekovej kategórii objavujú prípady zanedbanej výchovy alebo prejavy rôznych sociálno-patologických javov.

Tieto javy a rozpory s celospoločenskom morálkou sú samozrejme pre ľudské society úplne prirodzené. Majú na ne vplyv mnohé faktory, pričom nezanedbateľným vplyvom sú aj svetové udalosti, spoločenské, politické a ekonomické zmeny a krízy. Na území bývalej rakúsko-uhorskej monarchie sa otvorené štátom preferované reedukačné tendencie objavili už na konci 19. storočia a prvá polepšovňa na dnešnom území Slovenska vznikla už v roku 1902 v Košiciach.

Na rodinnú výchovu začali mať totižto viditeľný vplyv celosvetové spoločenské udalosti. Nástupom industrializácie sa tradičná rodina dostávala do krízy, ktorá sa prehĺbila 1. svetovou vojnou. Jej negatívne sociálno-ekonomické i morálne dopady vytvorili pomerne širokú skupinu detí a mládeže, ktoré potrebovali sociálnu starostlivosť (verejnoprávnu či súkromnoprávnu).

Vo svojom historickom výskume sa práve na takúto problémovú mládež zamerala mladá historička Viktória Rigová. Výsledkom jej bádania je veľmi zaujímavá a podnetná kniha Mládež nad priepasťou, v ktorej prezentuje výsledky svojho výskumu, doteraz pomerne zanedbávanej oblasti sociálnych dejín Slovenska. Sleduje v nej sociálnu starostlivosť o deti a mládež v období medzivojnového Československa a Slovenského štátu, teda vo výseku rokov 1918-1945. V užšom zaostrení sa zameriava na deti a mládež, označované ako „problémová mládež“.

Dobové termíny, ktoré tieto deti klasifikovali, znejú dnes pejoratívne. Problémová mládež bola označovaná ako úchylná, abnormálna, zanedbaná či mravne chybná. Konkrétne išlo o deti nemanželské, súdom prehlásené za opustené, siroty, polosiroty, deti žijúce v patologických, nevhodných sociálno-zdravotných pomeroch (deti alkoholikov, tulákov, nemravných a kriminálnych rodičov), deti potulných Rómov, pouličných umelcov a vojnových invalidov, ale aj deti zdravotne znevýhodnené.

Podľa Rigovej sa do týchto kategórií zahŕňalo aj mnoho detí a dospievajúcich z populácie medzivojnovej mládeže. Podpísali sa pod to svetové hospodárske krízy a žiaľ aj vojna. Počas 1. svetovej vojny sa deťom nedostávalo dostatočnej starostlivosti a výchovy v rodinách. Otcovia plnili vojenskú službu, matky v mnohých oblastiach suplovali absenciu mužov, a tak nemohli svojim deťom venovať dostatočnú pozornosť – dbať o ich zdravý telesný, duševný a mravný vývoj. Bežné bolo aj využívanie detskej práce, čím sa v mnohých prípadoch zanedbávala aj povinná školská dochádzka.

Štát zákonov pre všetkých

Po vzniku Československej republiky bol zvlášť kritizovaný stav sociálnej starostlivosti o deti a mládež na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Problém bol najmä v jej koreňoch, ktoré tkveli v už prežitých zastaraných názoroch 19. storočia, a tiež v tom, že uhorské úrady mnohé problémy neriešili a ignorovali. Podľa českého historika Jana Rychlíka bola v mnohých regiónoch Slovenska a zvlášť na Podkarpatskej Rusi masová negramotnosť. V roku 1919 bolo na Podkarpatskej Rusi takmer 80 percent obyvateľov negramotných, no do roku 1939 poklesla negramotnosť na polovicu.

Aj za Uhorska bola síce povinná školská dochádzka, no uhorské úrady sa o to príliš nestarali. Škôl bolo málo, deti na vidieku tvorili pracovnú silu a nikoho to netrápilo. Rokom 1918 však prišiel nový československý poriadok, ktorý napríklad v otázkach školstva vychádzal spočiatku najmä z rakúskych predpisov, kde sa na povinnú dochádzku dbalo a s tým sa aj v zanedbaných regiónoch nastolilo vymáhanie rodičovských povinností a plnenie školskej dochádzky.

Podľa Rigovej za prvý prijatý zákon týkajúci sa ochrany detí a mládeže možno označiť zákon č. 91/1918 Zb. z., ktorý spolu s nariadením o 8-hodinovej pracovnej dobe, výrazne zvýšil právnu ochranu mladistvých. Nová právna úprava stanovila, že zamestnávanie mladistvých osôb do 16 (v prípade dievčat) alebo 18 rokov (v prípade chlapcov) bolo možné len pre vykonávanie ľahších prác, ktoré neškodili zdraviu či telesnému vývoju. Zároveň zakazoval prácu osobám mladším ako 14 rokov, ktoré neskončili povinnú školskú dochádzku.

Rodičia resp. poručníci boli v podstate po prvýkrát vystavený tlaku zo strany štátu. Podľa Rigovej však štát samozrejme nemal nahrádzať primárnu rodinnú starostlivosť. Jeho úlohou bolo vstúpiť do tohto procesu až sekundárne, teda v prípade, ak si rodič (prípadne poručník či opatrovník) neplnil alebo nemohol plniť rodičovské povinnosti. Na druhej strane mal štát právomoc dohliadať na rodiny, či svoje povinnosti vykonávajú – či deti nenechávajú bez dohľadu, či ich nenavádzajú na žobranie, prostitúciu a pod.

Starostlivosť o mládež bola v medzivojnovom období rozdeľovaná na starostlivosť o mládež normálnu, mravne vadnú, telesne a duševne abnormálnu a zdravotnú starostlivosť. Starostlivosť o normálnu (zdravú) mládež bola ďalej členená na: ochranu matiek a dojčiat, starostlivosť o batoľatá, o deti v školskom veku, o opustené, osirelé alebo ohrozené deti a starostlivosť o dorast.

V prípade starostlivosti o mravne vadnú, zanedbanú mládež, ktorá bola predmetom Rigovej bádania, zohrávali dôležitú úlohu jednak súdy pre mladistvých, ale najmä prevýchovné zariadenia ako napríklad výchovne a polepšovne. Dobová literatúra členila zanedbanú mládež na dve základné skupiny: 1. mravne vadné (ohrozené); 2. spustnuté.

Teda v zmysle dobovej klasifikácie predstavovala mládež mravne vadná podskupinu zanedbanej mládeže. Problém spustnutia bol individuálny. Prejavoval sa zlým, neslušným správaním, hrubosťou, ale aj nerešpektovaním školského poriadku (zanedbávanie školskej dochádzky, túlanie) či policajných predpisov (páchanie deliktov, krádeže, žobranie).

Boli to deti často s neutešenou životnou situáciou. Mravné poklesky povojnovej mládeže sa dávali do  spojitosti so skutočnosťou, že tieto osoby, prežili svoje útle detstvo počas vojny – v ťažkých životných pomeroch, ktoré nezostali bez vplyvu na ich mravný vývoj. Vojna bola doslova označovaná ako škola zločinu, ktorá nakoniec viedla mládež nielen k túlaniu a žobraniu, ale aj k ďalším sociálno-patologickým javom ako krádeže (ale aj iné trestné činy), alkoholizmus a dievčatá predovšetkým k prostitúcii.

V prípade delikvencie mládeže v 30. rokoch 20. storočia bola ako príčina zdôrazňovaná najmä hospodárska kríza spojená s nezamestnanosťou. Došlo k znižovaniu životnej úrovne, pričom práve bieda bola (nie však výlučne) považovaná za faktor narušujúci mravnú odolnosť mládeže, ktorý následne viedol k asociálnemu, teda aj k delikventnému správaniu. Nevyhovujúce až katastrofálne životné a bytové podmienky sa zase negatívne odrazili aj na zdravotnom stave mladistvých. Popri alkoholizme totiž narastala aj chorobnosť a mortalita.

Mravne vadná mládež sa mala v prvom rade vychovávať – priviesť k mravnej citlivosti, prebúdzať v nej zmysel a pochopenie pre sociálne hodnoty, vyvracať jej zvrátené mravné a sociálne predstavy. Týmto zásadám mali byť podriadené všetky výchovné prostriedky. Výchova sa mala opierať jednak o pedagogiku určenú normálnym deťom, no zároveň sa mala približovať aj tej psychiatrickej. Prevládal však názor, že človek sa zločincom nerodí, ale stáva sa ním pod vplyvom mnohých príčin rôznej intenzity. Cieľom starostlivosti o túto mládež bolo zachrániť ju z pomyselnej „šikmej plochy“, aby neklesla úplne na dno.

Štát kresťanskej lásky pre vyvolených

Pre vymedzenie a pochopenie smerovania sociálnej politiky a starostlivosti na Slovensku v rokoch 1939 až 1945 treba poznať jej ideologické východiská. Sociálna doktrína štátu  bola v podstate produkt vládnucej straníckej ideológie – teda pravicovej, konzervatívnej HSĽS. Predsedom strany, prezidentom štátu bol katolícky kňaz Jozef Tiso, ktorý mal medzi veriacim obyvateľstvom dôveru a úctu. Katolícki kňazi obsadili aj časť poslaneckých kresiel, časť Štátnej rady, tvorili zhruba polovicu politických funkcionárov HSĽS – najmä na miestnej úrovni a rovnako sa angažovali aj vo vzdelávacích a výchovných akciách.

Preto neprekvapí, že základy sociálnej doktríny a samotná sociálna náuka slovenského štátu boli konzervatívne a kresťanské. Podľa Rigovej sociálne, resp. sociálno-ideologické smerovanie prvej Slovenskej republiky bolo založené na kresťanských hodnotách, socializme a nacionalizme, pričom vo svojej knihe tiež dodáva, že často proklamovaná sociálna láska a spravodlivosť sa netýkala všetkých ľudí žijúcich na území okliešteného Slovenska.

Existovali skupiny ľudí, ktoré možno označiť ako programovo vylúčené. Išlo predovšetkým o židovské a rómske obyvateľstvo. Prístup k sociálnemu zabezpečeniu bol ohraničený, a to práve nacionalizmom, príslušnosťou k slovenskému národu. Proklamovaná kresťanská láska sa nedotýkala ani tzv. abnormálnych detí a mladistvých. Abnormálnym – predovšetkým mentálne znevýhodneným,  bolo vyčítané, že stoja mimo pracovného procesu. Boli považovaní za „ťarchu ľudskej spoločnosti“. Veľkým problémom bola aj skutočnosť, že si nemohli plniť vojenskú povinnosť, ktorá bola považovaná za jeden z dôležitých pilierov slovenského štátu.

Osoby či už telesne, duševne hendikepované, hluchonemé či nevidiace prosto nemali byť na očiach ľudí. Rigová v tejto súvislosti cituje aj vyjadrenia poslanca slovenského snemu a duchovného správcu HG Karola Körpera, ktorý bol toho názoru, že treba izolovať „mrzákov, kreténov, nevyliečiteľných (…), aby neboli na ťarchu obecenstva“. Ústavy pre osoby rôznym spôsobom abnormálne boli v období slovenského štátu v podstate považované za zariadenia slúžiace na odbremenenie spoločnosti od jej neproduktívnej a nebezpečnej zložky. Autorka však zároveň dodáva, že štát ovládaný HSĽS, ktorá mala blízko k eugenike i rasovej hygiene, našťastie nepristúpil na tak drastické opatrenia ako jej „ochranca“ – nacistické Nemecko.

Sociálna politika slovenského štátu si zakladala predovšetkým na rodine a rodinnej politike. Písalo sa a hovorilo o slovenskej rodine. Ideálna slovenská rodina bývala označovaná aj ako „nová rodina“ (podobne ako „nové Slovensko“), pričom popri mravnosti a charakternosti mala byť aj cnostná, statočná a bohabojná.

Autorka predmetnú tému spracovala veľmi precízne a objektívne. Pod toto konštatovanie sa podpísal aj fakt, že text sa opiera o širokú paletu historických prameňov, pričom ho dopĺňa aj bohatý poznámkový aparát. Objektivitu práce podčiarkuje tiež skutočnosť, že ani k jednej štátnej koncepcii prevýchovy a sociálnej kurately, autorka nevyslovuje žiadne subjektívne hodnotiace súdy. Čitateľ by mal k objektivizujúcemu názoru dospieť sám, pričom vzhľadom na súčasnosť a platný katalóg občianskych práv, by nemal mať problém prikloniť sa k demokratickejšiemu prístupu a už vôbec by sa nemal oháňať trstenicou.

 

Viktória Rigová: Mládež nad priepasťou (Sociálna starostlivosť o (nielen) problémovú mládež na Slovensku v rokoch 1918 1945), Paradigma Publishing, 2022

Teraz najčítanejšie