Denník N

SCI FI IX

Sekám si tak v sobotu do obeda invazívne – premnožené – rastliny, Hútam nad tým, čo je progres, čo je pokrok. Dobro konajme z lásky k dobru, Kto sa bojí hriechu, z o strachu pred trestom, to je zlý človek. Tak nejak to vravel francúzsky filozof P. Bayle. Akú to má „pririrodzenosť“,taká rýchlorastúca rastlina? Plná vody, ťahá sa hore. Krehká, primitívne sa vyvíjajúca, s nádejou stúpa, že aspoň jedna zo šíku prerazí a semená v správny čas vyprsknú, netýkavka, do diaľky, splní svoju dejinnú úlohu… Jedna ako druhá, ako – pomyselný – metafóra „produkt doby modernej“..ako taký zdanlivý progres, rast,,,mohutnosť, bublina, balón… A teda, vrátim sa k tomu, čo mi ostalo v tej hlave zo včera…Spomínam na ten rozhovor po tridsiatych rokoch, ktorý som videl náhodou cez internet. Mečiar i Klaus.

Rúbem tu mačetou tieto kríky, spomínam na dnešné stavy, kde rôzni klauni sa tvária ako králi.

Prinášam viac svetla tam, kde by bežné rastliny boli dusené, trpeli by v tieni…

Zlu sa vyhýba spravodlivý..i tak sa niekde píše…

Myšlienky v tom dusne, v teple, mihajú sa hlavou…

Afrika fascinuje každý deň…

A tu Klaus a Mečiar, ako dvaja „spiklenci“, možno noci, bez pomoci, s heslom „zatĺkať, zatĺkať“, potvrdzujú azda i ten výrok, že históriu píšu víťazi.

Ďalšia myšlienka sa mihla.

Hľadé spojenca, premostenie…

Novinári sú podľa nich mladí, spomínam na včerajšiu show v tv… a ako sa tak tvária, ako ich „vyučujú“, je otázne, či my sme tí víťazi. Kde je škola? Kde je riadne vzdelanie? A kto učí správne vnímať kvalitu, kvantitu, celok, či časť…,

Spomínam na tú reláciu Demovnica, v rádiu progresívnom, kde vedia, čo je pravda a kde je sever, ju roky dávajú. Mladý frontmen kapely, Stano, odpovedá na tendenčnú otázku moderátora k téme konšpirácie, či ich reku podporuje. A to ma zaujme, veď konšpirácie sú – inteligent vie – sprisahania a teda Stano správne povie, že nepodporuje sprisahania. Je uvedomelý. A teda neskôr vraví, že tu v tejto oblasti slobodu treba obmedziť, aby neverili iní, hlúpi, konšpiráciam, aby si hlavu neplietli iným, ako tým, čo im tí múdri, (Stano a iní…) povedia… Ach, aký názor hodný rockera! Myslím si, kde je teda sloboda, vlasy, dlhé.. a snov plná hlava??? Kde je znalec diela S. Chalúpku, kde sú verše, o tom, že treba moriť toho, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu? Kde? Sv. Augustín mi odpovie, prihovorí sa  a vraví, že mýliť sa je ľudské a vytrvať v omyle, je diabolské. Peklo existuje, vraví iný francúzsky učenec, Aragon, vraví, že je údelom väčšiny. Tak teda počúvajme rádia, média, nechajme si masovo vštepovať obmedzenia, obmedzenú slobodu, lebo novinári a majitelia sú zodpovední, my budeme obmedzení. Progresívni, červení…hrdí, nadšení…a neskôr možno sťatí…či hnedí…bo história sa zvykne opakovať… a človek omylný zotrváva v omyle…

…potrebu prevziať zodpovednosť, rozhodovať sa tu a teraz… Áno! I  vtedy, keď nevyhráme nad zemskou príťažlivosťou… I vtedy skúšať treba… Skúšať slobodne lietať. Slobodne žiť…

Som preč z toho Slovenska. Ešte minulý týždeň, možno včera, som niekomu tu, nejakému miestnemu obyvateľovi tejto časti sveta, tu, v rovníkovej Afrike, kde som teraz viac ako doma, vravel, že ako to myslím. Mýlil som sa. Som človek…

Slobodný.

Rúbem si tie vysoké rastliny. Zľava, zprava, zaháňam sa mačetou.

V zápästí akosi intuitívne v správny okamih zvrtnem oblúk a predieram sa vpred.

Pripomína mi to dávny film Finist, jasný sokol. Keď odhodí hrdina oprate zapriahnutého koníka a s bičom sa púšťa brániť zem, „Matičku Rus“, pred „okupantom“. Tatári, Mongoli, či nejaké iné hordy v baraniciach so zahnutými rohmi alegoricky padajú k zemi. Bohatierske byliny sú šuviks…

Každá spoločnosť, ktorá tvrdí, že zabezpečí ľuďom slobodu, musí začať tým, že im zaručí existenciu. vravel francúzsky politik, predseda vlády, L. Blum. Teraz ma berie na veľké predmestie večného mesta, ktoré nie je z tohto sveta. V rámc i sci fi, je to priestor, kde sa každý pýta, čo tam má robiť. Má pocit, že sa tam narodil a že to tak má byť. Tu, v tomto podmienenom stave, mieste, systéme a situácií, ktorá sa vyvíja, ho budú súdiť a on uvarený, ako ja teraz, keď píšem, keď je vonku snáď štyridsať, ani nebude vedieť, v stave letargie, ako zavrie oči…zaspí…Pridá sa mi do slov, myšlienok, iný, nie francúzsky, ale stoický filozof, M. Antonius, a že reku, život človeka je to, čo z neho robia jeho myšlienky. Myslieť je zakázané. Sloboda obmedzená. Hadi pijú mlieko, pribúda im jedu. Dobrá rada daná hlupákovi, zvýši jeho hnev, vravieval Čanakjá…

hm…

Prvá globalizácia, ukončili ju premnožené potkany, bez protilátok, bez hygieny na Zemi..prišiel mor…

A k tomu ďalšia myšlienka, …mihla sa, pod lištou v tej diskusii, bola tá správa…

Pápež, písali,  nepriamo odsúdil Rusko. Nazval ich imperialistami…

A to ma teda zaujalo..

Predpokladám, že súvis to má s raketovým útokom na obchodné centrum v Kyjeve. Nedalo sa to nezachytiť vo vedomí..média…

Či niekde tam…

(Neviem o tom veľa, správy nepozerám vlastne, koľko je to,…No koľko. A asi s tou propagandou agresívnou, keď to začalo, s tým časom v našom temnom období dejín, to súvisí… A samozrejme, i keď úplne surreálne píšem to, čo mi tou hlavou prebehlo, a skončí to snáď nejakým objavením sa, či aspoň jeho popísaním,  piateho rozmeru, nejakej brány, niečim vedecko – fantastickým, ťažko predvídateľným, tak myšlienka v súvislosti s nenásilím, odsúdením každého zla, tu bude tiež zaznamenaná. Lebo nevieme dňa a ani hodinu. …)

Čo je celok a čo časť? Kto všetko sa podieľa na množine imperialistov? To ma zaujalo s označením niekoho za imperialistu, lebo asi nie je jediný a neviem, či sa to pokladá za zlo, lebo to tu máme na svete pár storočí. Kolónie, zotročovanie, túžba po bezbrehom obohacovaní, lúpeže,…trpela hlavne Afrika, ľud biedny prichádzal o životy i o suroviny nerastné…vieme…a nemám informáciu o tom, že by bola snaha tento systém vykorisťovania napraviť. Imperializmus, agresivitu, silové a pokrytecké konanie a slová…

O vykorisťovaní vieme z učenia K. Marxa. Z toho sa potom spravila utópia, ideológia. O kolektíve, ktorí v mene dobra a spravodlivosti zapôsobí na jedninca..hoc násilým..podobne ako v nacizme. A nácek klame, píše sa kde kade. Neverme ani propagande. Srdce rozhodne. Bo správne vidíme iba srdcom, to podstatné je očiam neviditeľné. Píše autor Malého princa. A. S. Exupéry… ovládajme telo, myseľ…ego… tak teda, kto nepozná históriu, a náhodou to tu číta, vedzte, že práve „veriacich“, aktivistov, revolucionárov…revolúcia požrala ako prvých… 14. júla oslavuje Francúzsko…kto nevie, krvavé a neprehľadné…potom napr. VOSR..brutál…a tu hľa, máme veriť v novinové heslá, zostrihy tv štábov..a nie aktérom diania, ktorí prevzali zodpovednosť, zdvihli moc, ktorú im ľud nechal na ulici…obrazne povedané…štátnikom…a my máme súdiť…bez zákona, na základe emócie a manipulácie iných mocných..skrytých …

Pamätám si, celé desaťročia sa o iných vravelo ako o imperialistoch. Vrátim sa k myšlienke, informácií o tom , čo údajne pápež…

Socialistický blok sa priamo bránil voči imperializmu.

Vtipy s raketami „peršing“ boli i v humoristickom časopise Roháč…bolo to depresívne…

A čo, ako to píše Nový zákon?

Čo zbúral  Ježiš, nehnevaný?

Mám na mysli miesto, kde chrám, premenili obchodníci na miesto s právom prevádzkovať voľný obchod, …podnikať, za účelom zisku…

Hrdinov zastúpil svet obchodníkov, tak i vo filme Vtedy na západe to prorokovali…že tak bude na svete…peniaze, moc – kontra česť a „mužná sila“…líca Ch. Bronsona ošľahané vetrom…

Taký azda paradox.

Symbol kapitalizmu, zlyhávania mravov, konzumu, obchodné centrum…

OC investori stavajú po svete snáď už dvesto rokov…

Hlavne GB, Francúzi, či tí naši priatelia z opačnej strany Atlantiku…teda slobodný svet, naše hodnoty, OC, a kostoly…kultúra…a tu iný je zrazu imperialista…

Nehovorí sa o kostoloch, hovorí sa o OC…

Nevadí.

Vrátim sa k téme.

Teda vnímam, ako sa mení môj pohľad na túto nedávnu historiu.

Ešte pred pár dňami som kolegovi hovoril, že v tom roku 1992 sme stratili dve tretiny krajiny, štátu, domoviny.

Že to nepovažujem za úspech, keď sa nejaká krajina takto oslabí.

Teraz sledujem dvoch pánov, ktorí prevzali zodpovednosť, tak to tvrdia, na základe regulérnej hry s mocou, politika…

A to, čo vravia, má i svoju logiku.

Aj keď atmoška bol vtedy iná, nie logická…emócie…

Mierové rozdelenie.

Hodnotia to ako úspech.

Pýtajú sa oni, politici, mali moc…mladých, či si to snáď nevážia: Po tisíc rokoch dostali možnosť slobodne si riadiť krajinu, slobodne môžu skúsať žit..bez pána…suverénne…

Hodnoty ako rešpekt k druhému, snaha vyhnúť sa konfliktu, zachovať si dôstojnosť….to sa snažia priblížiť….

Klausa novinárka „irituje“…

Jeden z hostí v štúdiu, v danej vile na Morave, pri Brne, už neviem kto, vysvetluje novinárke, že manipuluje už samotným „rámcovaním“ tém, na ktoré „púšťa“ ostré svetlo mediálnej „mašinérie“.

Potom, sústredený, jej vysvetľuje, že kladie napísané otázky, nemá úctu, nezaujíma ju odpoveď, skáče z témy na tému, nepodporuje hosťa v tom, aby myšlienky rozviedol. Aby mali spolu radosť z prorozumenia, z pravdy, ktorá sa ukazuje obom v rámci snahy…v rámci rozhovoru…

Ona má svoju pravdu. Ona vie.

Historicizmus, tak sa to volá. Po rokoch, keď sa veci „vyvrbia“, je každý generál.

Povedzme si príklad, niekto bude v područí matky, vychovávaný ako polositota, s nejakým, hoc podvedomím emocionálnym smerovaný k otcovi, ktorého nepozná, ako k nepriateľovi. A potom, takto znalý, kde je sever, stretne ho niekde – náhodou – ako vo filme – toho otca a ten mu povie inú verziu toho života, toho, čo bolo.

Hoc po tridsiatich rokoch si nájdu cestu k sebe.

Ako v nejakej dialektike…

Niekto z hostí tiež konštatuje, že sme mali šťastie , pri tom rozdeľovaní, že sme sa sami mohli rozhodovať.

Neboli sme v „hľadáčiku“ záujmov žiadnych dnešných priateľov, z toho slobodného sveta.

Neboli sme ešte v EÚ…

A tu snáď s kusiskom rétoriky, vyhlási, že ak by sme tam vtedy boli, asi by sme sa postrieľali…

Ako inde vo svete.

Spomínajú i tú nešťastnú Ukrajinu, ktorá dnes &rezonuje&, kde to po rokoch neriešenia, „hnitia“, začali riešiť nie dialógom, snahou riešiť problém, hľadať porozumenie, potreby, chápanie a rešpekt…ale najskôr pohŕdaním voči druhému, potom výsmechom a keď použili zbrane…tak sa svet preteká v prijímaní sankcií…lebo vidíme, konflikt trvá, mierové rokovania nevedie ani EÚ a ani nik z našich partnerov, priateľov…hm…demoracia ako vyšitá…

A tu mi prišla myšlienka, …

….prečo mi kolega ukazal ten rozhovor na mobile a tam bol ten emoji, vpravo hore, smeje sa nejaký gif súbor, animácia, …aby sme vedeli všetci, kotrí pozerá to…tí, ktorí to budú pozerať, že netreba premýšľať nad tým  ,čo hostia hovoria, treba sa smiať, kolektívne, freneticky…ako kedysi…je to jasné, obrázky nepustia, veselé animácie nas ovplyvnia správne, ukážu, kde je sever….

A teda to je ten rozdiel.

Sekám tie invazívne rastliny, spomínam na „večný boj „Rusa“ s invaziou z východu.

Vraví sa, že to bola vtedy prvá globalizácia.

Hodvábna cesta, veľký chán Džingischán. Mongoli, ktorí prišli až k Parížu…Zasiali… Drobné krajiny sa bránili. Akosi v kvalite rástli, napriek skaze. Neriešili to tak, že vytlačíme peniaze, zmnožíme domácu spotrebu, znásobíme kvantitou školy, aby mali všetci, ktorí si zaplatia i ten titul. Neznámi, mediálne povrchne osvetlení kamerou, osvetľovačom…prihovoria sa ako politici so správnymi rekvizitami, voličom.

Nezáleží na tom, kto je schopný a kto nie, …peniaze, moc,..to je signál.

Mocným sa klaňaj, mocných si zvoľ.

Inštinkt.

Pud. Nič o myslení…

Nasľubujú, na sľuby zabudnú…

Či na to má, či nie, dav voličov rozhodne…

A teda, ak sa kritizuje to Rusko, že tam ľudia sa boja, klonia hlavu, systém despotický…ako to je u nás?

Inak?

Ako je možné, že ani dvoch novinárov nevie systém vyprodukovať, aby ako osobnosti sa dôstojne zhostili úlohy – v službe verejnosti  – a zaujímali sa o pravdu?

Ak toto tu, povedzme hovorí niečo o mne, tak to, čo predviedli novinári v štúdiu, hovorí niečo o nich, o školstve, o spoločnosti..o tom, čo nám tých tridsať rokov dalo.

Že rešpekt mladí k starším neprejavia, lebo netreba..nie je „spoločenská objednávka“, či „politická…“-

Kto kedy pomenoval takto stav manipulácie, to si fakt už ani nepamätám. Ak oni hovorili o minulosti, o moci, ktorú mali, tak, že mysleli nie na občana „západu“ (Brusel, Paríž, Berlín…), ale na „našinca“,

…tak si to porovnajme s tým, na čo sa „zmôžu“, „naši“ „politici“ dnes.

Slobodu občanov &ägesto, rétorika v médiach…) vymenili za „preteky“ v tom, v prázdnych rečiach, kto dá dvadsať Eu,… kto sto..

A komu sto a komu nič, lebo nesplnil podmienky, zákon, prijatý v skrátenom, v skratovom konaní…

A komu 20% zvýšený plat..

….a snaha meniť pravidlá hry, uľahčiť to, aby sa podnikateľovi dobre podnikalo, aby platili zákony, aby sa domohol spravodlivosti, rovnosti, rešpektu…a nie šikany…to nie…

Podobne, kto má nápad, kto hľadá spôsob na to, ako niečo spraviť, zlepšiť..ten má podporu (?), či prekážky (?), závisť (?). zažíva uznanie, dôveru..(či resentiment „malých“?).

Prečo ani tí dvaja novinári nepôsobili dôstojne, slobodne, ako osobnosti?

Akoby mali strach, tak to na mňa tu, v tejto rovníkovej časti Afriky pôsobilo.

Och, zdržal som sa, slniečko zapadá….

Spomienky na prvý boj proti globalizácií to už nechám „za hlavou“, kozenky, napásli sa, idem so slniečkom spokojnespať. Dáme si kus syra, bryndze…muchy snáď nebudú štípať… klobúk dole.. hor sa k ohníku, v tej stepnej – slobodnej – chatrči….

Pozrieme večer v TV tých svetových klaunov, ktorí sa hrajú na svetových politikov…a či stačí pozrieť pri ohníku na hru tieňov? Keď slnko neosvetluje všetko, možno premýšľať i nad „tieňom“, nad tým čo je skryté v tieni…čo média neukážu priamo…na prvú signálnu..akcia – reakcia…

 

 

Teraz najčítanejšie