Denník N

Strastiplná cesta z Oxfordu na Slovensko – V Budapešti nám pomáhali Ukrajinci

Pred týždňom v piatok o druhej sa mi skončila posledná skúška v Oxforde. O jedenástej večer som šla spať a o jednej som už vstávala, aby som stihla ranný let do Budapešti. Mali sme so sestrou naplánovanú jednodňovú prehliadku mesta. Náš výlet bol nakoniec dobrodružnejší ako sme očákavali. Takmer sa nám ani nepodarilo dostať sa domov.

Návštevu Budapešti sme si užili. Vyšlo nám krásne slnečné počasie. V meste nebolo až tak veľa turistov. Dokonca sme stihli aj historickú prehliadku Pešti s lokálnym sprievodcom. Táto prehliadka trvala asi tri hodiny a na konci sme mohli zaplatiť dobrovoľný príspevok. Bolo zaujímavé porovnať si slovenský a maďarský pohľad na historické udalosti, ktoré sa dotkli oboch našich krajín.

Náš sprievodca sa veľmi snažil vyhnúť sa čierno-bielemu vykresľovaniu minulosti. Pri viacerých pamiatkach nám spomínal kontroverzie, ktoré sa k nim viažu. Išlo napríklad o pamätník obetiam nacizmu, ktorí podľa mnohých Maďarov nesprávne dáva Maďarsko do pozície obete v druhej svetovej vojne, pričom v skutočnosti sa Maďarsko vzdalo Hitlerovi takmer bez boja. Zastavili sme sa ja pri pamätníku sovietskym padlým vojakom stojacim rovno oproti Americkej ambasáde, ktorí nebol naprek protestom odstránení na základe medzinárodnej dohody s Ruskom.

Bohužiaľ, akokoľvek sa náš sprievodca snažil, pár krát nám ponúkol pomerne skreslenú verziu dejín. Rozprával nám, ako Maďarsko po prvej svetovej vojne stratilo dve tretiny svojho územia. Na inom mieste nám spomínal útlak, ktorý Maďarsko po storočia zažívalo od Rakúska. Avšak o pozícií národnostných menšin v Rakúsko-Uhorsku nevravel nič. Slovensko zmienil iba keď nám vravel, že západné mocnosti po druhej svetovej vojne nemúdro stanovili hranice tak, že veľa Maďarov sa ocitlo mimo svojej vlasti. Ktovie, či by to povedal aj keby vie, že medzi turistami, ktorí ho počuvajú sú nielen Španieli, Švajčiari, Briti a Turci, ale aj dve Slovenky. Spomenula som si, ako nám učiteľka dejepisu raz vravela, že história u nás a v Maďarsku sa v niektorých dôležitých bodoch učí inak. Tak sa asi niet čomu čudovať.

Mali sme teda nad čím rozmýšlať, keď sme sa po prehliadke pomaly presúvali na vlakovú stanicu Nyugati. Zostalo nám veľa času, a tak sme sa ešte zastavili na guláši. Navštívili sme aj miestni supermarket a poobdivovali sme nízke ceny nanukov a minerálok. Keď sme konečne dorazili na stanicu, mali sme ešte asi pol hodinu na nákup lístkov. Naskytol sa nám ale nečakaný problém. Nikde sme nevedeli nájsť pokladňu. Stanica Nyugati je obrovská, ale okrem zopár obchodíkov tam nič nie je. A v obchodíkoch nám na anglické otázky na pokladňu odpovedali iba „Nem tudom.“

Už sme nevedeli, čo máme robiť. Všimli sme si, dvoch chlapcov s nákupnými taškami, ktorí tiež ako mi chodili a vypytovali sa na lístky. Tak sme sa k ním pridali a pokladňu sme hľadali spoločne. Chvíľu sme sa rozprávali po anglicky a potom nám došlo, že sme všetci zo Slovenska. Aj nám to vtipné prišlo. No smiech nás rýchlo prešiel. Pokladňu sme síce našli skrytú v malej búdke úplne mimo budovy stanice. Bol tam ale dlhý rad ľudí a nám vlak odchádzal už v najbližších minutách. Ľudia stojaci v rade k nám boli veľmi milí. Nechali nás predbehnúť sa, keď sme vysvetlili, že musíme stihnúť tento spoj, lebo ďaľší nám už pôjde až na druhý deň.

Pani pri okienku nám ale na naše veľké zdesenie oznámila, že vlak už dávno odišiel. Preložili ho výnimočne o 40 minút skôr, kvôli výlukám na trati. Zostali sme z toho ako obarení. Nevedeli sme, čo spravíme. Nakoniec z pani vyšlo, že nám ide ešte jeden vlak do Bratislavy, ale z úplne inej stanice. Tak sme si kúpili všetci štyria lístky a už sme stresovali, ako sa my tam na tú stanicu dostaneme. Nejaký pán, ktorý tam stál v rade a ktorého sme teda pri nákupe lístkov predbehli sa ponúkol, že nám pomôže. Vyhľadal nám ako sa na tú stanicu dostaneme. Prehodili sme s ním zopár viet, a vysvitlo, že je utečenec z Ukrajiny. Tak to bolo trošku absurdné, že nám Slovákom sa na maďarskej stanici dostalo pomoci od Ukrajinca, ktorý vyzeral že do Maďarska len práve dorazil.

Stanicu sa nám nakoniec podarilo nájsť. Ešte sme zmätkovali pri hľadaní trafiky, aby sme si kúpili lístky na MHD, ale nakoniec sme v poriadku nastúpili do vlaky smerujúceho do Berlína. Aby sme sa uistili, či stojíme v Bratislave, spýtali sme sa sprievodcu: „Bratislava?.“ Sprievodca sa na nás pekne usmial, prikývol hlavou na znak súhlasu a povedal: „Breclav.“ „Not Breclav, Bratislava,“ zareagovali sme hneď. A on zase iba: „Breclav.“ Ani neviem ako mi to napadlo, ale spýtala som sa ho po Maďarsky: „Pozsony?“ A hneď začal prikyvovať: „Pozsony, Pozsony.“ Doteraz nechápem, čo sa dialo v jeho hlave pri tomto rozhovore.

Tak ale dôležité je, že sme sedeli vo vlaku na Slovensko. Tým, že sme sa omeškali, nám už v ten deň z Bratislavy nič nešlo k starenke a starečkovi na Záhorie, kam sme mali namierené. Ale vedeli sme sa dostať do Trnavy, kam po nás prišiel ujo. Aj chlapci s ktorými sme cestovali dúfam stihli vlak. Strávili sme spolu pár hodín a zažili sme si teda veľa stresu. Uvedomila som si, že sme sa ani nepredstavili. Iba to sme sa dozvedeli, že chlapci majú 15 rokov a zašli si do Budapešti na nákupy. Tak mali okrem nákupov aj cestovateľský zážitok.

Keď som sa o polnoci konečne dostala u starenky do postele, tak som bola taká unavená z celého dňa, že sa mi ani spať nedalo. Mala som za sebou týždeň skúšok, počas ktorého som spala tak 5-6 hodín denne a teda noc pred odletom do Budapešti som spala iba dve hodiny. Pri ceste z Maďarska do Bratislavy som už mlela z posledného. No som rada, že sme to v poriadku zvládli a teraz máme na čo spomínať.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrej podpore Slovákov som od októbra tohto roku začala študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Som tu preto, aby som sa naučila viac o epigenetike a moderných výskumných metódach.  Snívam o tom, že po ukončení môjho štúdia sa budem podieľať na vývoji nových terapií pre chorých pacientov z rôznych kútov sveta. Cez tento blog by som chcela postupne zdokumentovať svoj študentský život v Oxforde. Možno sa mi takýmto spôsobom podarí pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).