Denník N

Mali by Rusíni pomáhať Ukrajincom?

Vojna trvá už štyri mesiace a Rusko naďalej útočí na Ukrajinu. Naďalej cielene útočí na vojenské či civilné terče, rozsieva teror a prináša smrť a utrpenie na dennodennej báze. Jeden z málo medializovaných pohľadov na túto vojnu je pohlaď rusínskej menšiny. Týmto prvým vstupom by som chcel priblížiť mojim čitateľom rusínsko-ukrajinskú problematiku cez prizmu prebiehajúcej vojny.

S podobnými stanoviskami vyrukovali hneď po vypuknutí vojny rôzne rusínske organizácie na Slovensku, no realizovali sa aj organizácie v iných krajinách, kde Rusíni žijú. Razantne odsúdili ruskú agresiu proti Ukrajine, a tiež podčiarkujú základný problém ukrajinskej politiky voči Rusínom. Ukrajina totiž ako jediná krajina, kde Rusíni žijú, ich neuznáva ako osobitnú menšinu, a tým pádom nepodporuje ich snahy o zachovanie ich jazyka a svojbytnosti.

Nehľadiac na svoje bytostné záujmy sa rusínske spolky a jednotlivci zaktivizovali a nezištne pomáhali ukrajinským utečencom zbierkami, benefičnými koncertami alebo ako dobrovoľníci. Otázka či by Rusíni vôbec mali pomáhať Ukrajincom nikoho ani len nenapadla.

Tak si ju teraz odpovedzme.

Prebehli už viac než štyri mesiace a za tú dobu sme prešli z prvotného šoku cez rôzne štádia vnímania tejto invázie. Cítili sme a viacerí z nás naďalej pociťujú potrebu pomôcť ľudom zasiahnutým vojnou, ale aj potrebu pomôcť Ukrajine, vyhnať ruského agresora zo svojho územia. Cítime to aj pri pokladnici, keď energetická kríza pridáva na tempe rastúcej inflácie. Dnes vojnu, žiaľ, berieme ako dennú realitu, ktorá tú s nami bude ešte nejakú dobu.

Veľmi rýchlo sa zotavila slovenská dezinformačná scéna a vykoľajený naratív o mierumilovnom Rusku nahradila inými, ktoré fungujú na podobnom kokteile hnevu a ignorantstva. Z nich sa dozvedáme o nacistickom Azove, genocíde páchanej na Rusoch v Donbase, o migrantoch z Ukrajiny, ktorí Slovákom berú prácu. Vojna ale pokračuje.

Podobné názory preberá aj časť rusínskej verejnosti, ale tie sa zatiaľ neodzrkadľujú na názoroch organizácií a spolkov reprezentujúce rusínsku verejnosť na Slovensku. V skutočnosti rusínska verejnosť tak ako ta väčšinová na Slovensku nemá skoro žiadne vedomosti o rusínsko-ukrajinskej problematike, keďže kontakty medzi Rusínmi v iných krajinách prebiehajú na rovine niektorých organizácií, ktoré rôzne skupiny Rusinov združujú, akým je napríklad Svetový Kongres Rusinov.

Niektorí Rusíni zo Slovenska, no hlavne tí s vedomosťami o proti-rusínskej politike na Ukrajine zdieľajú obavy z toho, čo bude s nami po veľkej vlne vysťahovalectva z Ukrajiny. Napríklad Pavol Horska píše o svojich výhradách voči utečencom z Ukrajiny, ktorí údajne tu prinesú svoj nacionalizmus a „vymažú“ rusínsku kultúru na Slovensku. Píše, že treba zatvoriť hranicu pred „fake“ utečencami. Aj keď čiastočne zdieľam podobné obavy, musím nesúhlasiť s jeho odporúčaniami rovnako, ako nesúhlasím s ukrajinskými nacionalistami, ktorí naďalej tvrdia, že sme Ukrajinci. To, mimochodom, nie je periférny názor zopár zaostalých jedincov, ale štandardná politika prameniaca z Kyjeva. Rovnako ako Pavol nazval „fake“ tých utečencov, ktorí utekajú pred vojnou z Ukrajiny, tak ukrajinský politik Ivan Kruľko, člen ukrajinského parlamentu, pred dvoma rokmi nazval Rusínov „fake“ národom – ruskou propagandou proti Ukrajincom.

Je možné byť solidárny, ale zároveň otvorene kritizovať nedostatky ukrajinskej spoločnosti? A keď áno, kedy je ten správny čas? Môžeme sa o tom baviť teraz, keď prebiehajú ťažké boje a denne zomiera vyše stovka nevinných ľudí?

Ukrajina sa nedávno stala kandidátom na členstvo v EÚ. Práve tento proces nám dáva príležitosť konečne vyriešiť tieto spory. Tie sa ale nevyriešia podpismi alebo memorandami. Ukrajina je už signatárom viacerých dohovorov tykajúcich sa práva menšín, ako je napríklad Framework Convention for the Protection of National Minorities (1995) z Európskej Rady. Bude treba, aby si EÚ vymáhala aplikovanie týchto práv v praxi. Prvým krokom by bolo uznanie samostatného rusínskeho etnika a rusínskeho jazyka.

Keďže Rusíni nemajú svoj štát, bude na ústavných činiteľoch v štátoch, kde Rusíni žijú, aby sa tejto téme venovali. Taktiež treba pochopiť, že Ukrajina reálne má svoje problémy s extrémizmom. Tu môžeme skĺznuť do ačohentizmu a rozprávať o podobných problémoch na Slovensku, a tým pádom vycúvať z akejkoľvek konštruktívnej debaty. Áno. Ukrajina má problém s extrémizmom, ktorý bude treba pri vstupe do EÚ konfrontovať.

Ten problém nie je s plukom Azov, ale ide hlavne o vzťah Ukrajiny k Ukrajinskej Povstaleckej Armáde (UPA). Každý, kto mal šancu navštíviť Ukrajinu po anexii Krymu, si určite všimol čierno-červené vlajky, ktoré sú rozvešané po súkromných a verejných budovách – hlavne na západnej časti krajiny. Tieto vlajky reprezentujú masakre Poliakov, Židov, Čechov, Rusínov a ďalších etník. Tak ako je v rámci EÚ propagácia fašizmu a iných nenávistných skupín zakázaná, bude potrebné sa vysporiadať aj z touto komplikovanou kapitolou histórie Ukrajiny.

Napriek týmto problémom je dôležité ukázať ľudskú tvár oproti hrôzam, ktoré prináša ruská armáda. Pripájam sa k názoru Štefana Birova, Rusyna z Podkarpatskej Ukrajiny, ktorý ostro kritizuje ruskú propagandu a nie je  nemý voči nedostatkom ukrajinského nacionalizmu. Ako reakcia Pavlovi odpísal:

„We Rusyns must show Ukrainians that they are wrong about us, not by making them suffer, but by helping them during these hard times. We must show them that we will not place our vendetta above human lives.“

„My Rusíni musíme ukázať Ukrajincom, že sa o nás mýlia, nie tým že im budeme ubližovať, ale tým že im pomôžeme počas týchto ťažkých časov. Musíme im ukázať, že si neceníme pomstu ponad ľudské životy.“

V ďalšom diele sa pozrieme na to, ako Ukrajincom Rusíni pomáhajú.

Teraz najčítanejšie