Len na dva kroky k duši hudby – Two Steps From Hell Live – Viedeň 30.06.2022

Budem troška osobný. Vianoce 2019. V práci fičíme ako naspeedované veverky. Snažíme sa dosiahnuť nemožné méty. Prestrih do januára, kedy mi na účte pristáva vianočná výplata.

Na nete som náhodou zazrel, že Two Steps From Hell má mať turné a dokonca v dostupnej vzdialenosti aka vo Viedni. Okamžite kupujem lístok a začínam sa tešiť. Korona ešte stále nebudí paniku.

O pár mesiacov neskôr sa prvý termín dočasne presúva. Časom strácam nádej, že si tento koncert pozriem. Lístok si ale držím. Kdyby něco.

Čakanie bolo dlhé, ale vyplatilo sa. Hala plná ľudí, svetlá dole.

Od prvých tónov, záberov sláčikov, následnej gradácie, vládla v hale D viedenskej Stadthalle uvoľnená, energiou nabitá atmosféra.

Počas vyše troch hodín (vrátane cca 20 min. prestávky) zahrali naozaj vkusný, dobre pokope držiaci set.

Znakom skvelého koncertu je, ak vás prenesie akoby do inej dimenzie, zasnívate sa a zrazu je o hodinu-dve neskôr. Až mi bolo miestami ľúto, že z niektorých pasáží mám tak trocha „okno“. Mnohé skladby vyvolali momenty či spomienky živé aj dávno (skoro) zabudnuté.

Individuálne musím vypichnúť viacero výkonov, miestami som mal problém, kam skôr pozerať :)

Najväčším dynamitom energie bol jednoznačne bubeník/perkusionista, tipoval by som, ze v niektorom zo svojich projektov hrá metal :D

Zdarne mu sekundoval hráč na rôzne píšťaly, flauty a príbuzné dychové nástroje, ktorý popri hre stíhal aj hopsať hore-dole po pódiu a burcovať divákov.

Sólo (operné) speváčky spievali naozaj nádherne, obzvlášť Uyanga Bold, majsterka mnohých hlasov, od čisto operných polôh až po zvuky ako z divokej prírody a zároveň živý energetický nápoj. Kedykoľvek nasledoval jej part, bolo ju nielen počuť, ale aj vidieť :)

Jedným z najemotívnejších momentov celého koncertu bol preslov Thomasa Bergersena (tých mal spolu s Nickom Phoenixom viacero a neboli len prázdnym tliachaním) pred kúskom Wings for Ukraine, kedy spomenul aj fakt, že orchester na turné je časť Odesského symfonického orchestra.

Každý jeden potlesk si zaslúžili svojimi výkonmi. Mal som však pocit, že aj vo svetle momentálnych udalostí publikum reagovalo ešte výraznejšie. Standing ovation sa počas večera udialo viackrát :)

Two Steps From Hell zahrali novšie aj staršie kúsky. Osobne som sa potešil, že až na jednu (None shall live / Children of the sun nedali, aj keď ide o jednu z ich najznámejších melódií) mi podali všetky moje obľúbené skladby, ešte aj s polevou navyše.

Vrcholné číslo Impossible opäť postavilo celé publikum a počas záverečnej pasáže som vypustil heavy metalové zviera – paroháče nahor a k tomu plnokrvný headbanging. Že som bol asi jediný „metlák“, ktorý sa tam takto odviazal, mi absolútne neprekážalo.

Sám Bergersen (polovica kreatívneho dua s Nickom Phoenixom) skoro na začiatku vyjadril svoju nechuť k niektorým formálnym aspektom koncertov klasickej hudby – až prílišná vážnosť, formálnosť – a zdôraznil, že hudbu tvorí aj preto, aby si ju ľudia užili podľa svojho uváženia a gusta. Ak to má byť v tričku a rifliach a chcete si pri tom zahopsať, nič a nikto vám v tom nebráni, hudbu má človek precítiť, užiť si ju a mať z nej radosť :)

Celý setlist som si vravel, že ak by koncerty, na ktoré som sa ako dieťa dostal (nie vždy úplne dobrovoľne, často som sa na nich nudil), vyzerali takto, nemusel som si k symfonickej hudbe hľadať tak dlhú a zložitú cestu. Takto vyzerajú klasické nástroje prezentované štýlovo a cool, nielen ako sprievod pre smútočný obrad :D

Prežil som asi najhoršie obdobie (a to som tie roky počas koronových obmedzení zostal zdravý), aby som si mohol užiť tento koncert, jednu z mnohých malých iskierok nádeje v stále dosť temných časoch.

Svet potrebuje hudbu, zázračné chvenie vzduchu, ktoré ľudia skrotili dosť nato, aby malo silu prekopať sa k najhlbším emóciám a liečiť rany tam, kde sa nič iné nedostane.

A ja zas potrebujem viac takýchto koncertov, to se ví :)))))

Bonusová galéria