Na Pohode sa protestovalo proti biskupovi Haľkovi ako z manuálu

Zdroj foto: Facebook profil – Róbert Bearmaid Furiel

EDIT: Úsmevné preklepy a gramatika.

Ako informuje denníky Postoj a Štandard, podľa videa na sociálnej sieti Instagram sa skupina protestujúcich zhromaždila pred spovednicou, kde sa biskup nachádzal, a začali ho vyzývať, aby festival opustil. Muž na videu kričí na spovednicu nasledovné: „Na festivale slobody nie ste vítaný, pretože ste homofób, dve bozkávajúce sa ženy v televízii nerozbíjajú tradičné hodnoty, vy rozbíjate tradičné hodnoty vašimi stredovekými postojmi. Za toto Vám odpúšťam, lebo nie ste tu vítaný. Prosím, zbaľte si saky-paky, a odíďte, dávam vám rozhrešenie a von!“

Ako z manuálu

Jedno sa však protestu nedá uprieť – je ako podľa manuálu. Teda, aspoň z časti. A to podľa manuálu v podobe knihy After the Ball: How America Will Conquer its Fear and Hatred of Gays. Jedná sa o knihu z 90-tych rokov od Marshalla Kirka a Huntera Madsena. Cieľom knihy bolo zmeniť pohľad spoločnosti na LGBT hnutie pomocou taktík z marketingu, v ktorom obaja autori predtým pôsobili. Ako knihu v Los Angeles Time opísal Jonathan Kirch: „Ale After the Ball nie je volaním na barikády. Je to skôr kuriózne volanie po storyboardoch a 30-sekundových spotov na Madison Avenue, akýsi dezinfekčný radikalizmus luxusných médií, ktorý považuje masové demonštrácie za príšerné šialené predstavenia a uprednostňuje diaľničné billboardy, ktoré predpokladajú seriózne príťažlivé tvrdenia, ktoré sú čím bezpečnejšie a otrepanejšie, tým lepšie. Autori ochotne priznávajú, že hovoríme o propagande.“

V knihe rozdeľujú Kirk a Madsen ľudí do troch kategórii: neústupných, ambivalentných skeptikov a priateľov. Priatelia sú ľudia, ktorí s nimi súhlasia. Ambivalentní skeptici sú tí, ktorí sú nemastní/neslaní – ani jedno, ani druhé. Na nich odporúčajú na strane 177 túto taktiku – „Aspoň na začiatku hľadáme desenzibilizáciu a nič viac. Môžete zabudnúť na to, že sa budete hneď snažiť presvedčiť ľudí na to, že homosexualita je dobrá vec, ale ak ich dokážete primäť, aby si mysleli, že je to len ďalšia vec, ktorá si nezaslúži viac ako pokrčenie plecami, potom je váš boj za zákonné a sociálne práva prakticky vyhral.“ Ako pokračujú: „…A keď hovoríme o homosexualite, myslíme práve to. V počiatočných fázach kampane by verejnosť nemala byť šokovaná a odpudzovaná predčasným vystavením sa samotnému homosexuálnemu správaniu. Namiesto toho by sa sex ako taký mal bagatelizovať a otázka práv homosexuálov by sa mala čo najviac zredukovať na abstraktnú sociálnu otázku.“

Pri neústupných, tých, ktorí najviac odporujú LGBT ideológii, Kirk a Madsen odporúčajú toto: „Nestrácajte na nich čas. Ignorujte ​​ich. Nekomunikujte s nimi. Jediná interakcia, ktorú by ste mali mať s neprispôsobivými, je snaha ich umlčať a nájsť spôsoby, ako prinútiť komunitu, aby sa zhromaždila za ich umlčanie.“ Ďalej vyzývajú na vybratie si najhoršieho člena tejto skupiny za reprezentáciu celku, ktorý by mal byť verejnosti stále na očiach ako hlavné zlo. Ako píšu v knihe: „Cieľom je, aby presvedčenia a činy, ktoré nenávidia homosexualitu, vyzerali tak škaredo, že priemerní Američania sa od nich budú chcieť dištancovať. Toto je variant procesu zaseknutia. Touto taktikou máme v úmysle urobiť samotný prejav nesúhlasu s LGBT tak zdiskreditovateľným, že dokonca aj tí neprispôsobiví, hlasne odporujúci, budú na verejnosti umlčaní, ako sú dnes rasisti či antisemiti. Najlepší spôsob, ako urobiť postoj voči homosexuálom zlom, je hanobiť tých, ktorí sa stávajú obeťami gayov. Verejnosti by sa mali ukazovať obrázky chvastajúcich sa homofóbov, ktorých črty a postoje sú desivé a hnevajú Ameriku.“

V knihe sa toho píše oveľa viac, no hlavným cieľom je poukázať na rozdelenie ľudí. Treba myslieť na to, že kniha bola písaná úmyselne za cieľom jednostrannej propagácie názoru tak, aby bol hocijaký iný názor na tému zdiskreditovaný a dá sa potencionálne aplikovať na hocijaký svetonázor. Bez ohľadu na to je kniha naozaj dobre napísaná a je až šokujúce, s akým taktikami dokázali Kirk a Madsen prísť (poklona autorom za ich um v marketingu). Práve toto posledné rozdelenie ľudí a spôsob ovplyvňovania je štýl, akým protest proti Haľkovi prebiehal. Umlčanie a vylúčenie z verejnej debaty a priestoru tak, aby každý, kto zastáva podobný názor bol automaticky vylúčený či vyradený nie je dobrou cestou ďalej pre žiadne hnutie či spoločnosť ako takú. Nehovoríme potom o hľadaní pravdy, ale o pretláčaní ideológie.

Nakoľko sa jedná o korektné jednanie v prípade protestu už vo výsledku nechám na čitateľovi. Verím, že sa v našej spoločnosti dá diskutovať slušne aj o polarizujúcich problémoch, bez pokrikovania po sebe, nadávaniu si a s toleranciou. O problémoch treba vedieť diskutovať a konfrontovať sa s nimi konštruktívne, nie umlčovať jeden druhého. Pretože aj inkluzívna totalita by bola stále len totalitou.