Stretol som Boha na ulici

Domovom mi bol kláštor. Bol som mníchom. Františkánskym mníchom. Po dôkladných úvahách som sa rozhodol uskutočniť niečo, o čom som dlho premýšľal. A tak som začal žiť na ulici.

Roztrhané džínsy, mikina s kapucňou, stará vojenská bunda a ošúchané tenisky. Na batoh som si priviazal deku a karimatku, do vnútra som si dal zubnú kefku, pastu a zápisník.

„Oslobodil som sa… ale od niečoho, alebo som získal slobodu pustiť sa za niečím?“ Niekoľko týždňov som mal žiť bez istoty. Mal som sa spoľahnúť len na ľudské dobro.

Aké to je?

„Aké to na ulici vlastne je? Na čo bezdomovci myslia? Kde zháňajú jedlo? Dokázal by som byť bezdomovcom?“

Rozhodol som sa dobrovoľne, malo ísť o kratšie obdobie cez leto, navyše som sa vždy mal k čomu vrátiť. Mohol som si to kedykoľvek rozmyslieť. Budem nocovať vonku. Hlad bude hlad, chladno bude chladno. A peniaze niekde zoženiem. Myslel som si…

Preben Brandt – kodanský psychiater a vedúci projektu s názvom Projekt Mimo sa domnieva, že ľudia ktorým chýba bývanie sa dostávajú do začarovaného kruhu, v ktorom ich šanca čo sa týka možnosti získať a udržať si bývanie čím ďalej oslabuje. A čo potom takí, ktorí nemajú ani tú vôľu?

Je potrebné postupne budovať kontakt medzi pomocným aparátom a dotyčným človekom prostredníctvom terénnej práce.

Teória a skutočnosť

Na vysokej škole sme preberali zákon o sociálnych službách a metódu sociálneho rozhovoru. Čítal som stránku za stránkou o dejinách sociálnej práce, výskumnej metodike zdravotných a sociálnych odborov a o sociologických perspektívach. Lenže priepasť medzi školou a životom, medzi teóriou a praxou bola príliš hlboká. Stával sa zo mňa teoretik, ktorému chýbala skúsenosť.

Učili sme sa o empatií a rešpekte, ale neboli sme pripravení na temnotu, na hlboké utrpenie a do neba volajúcu bolesť. Šprtali sme paragrafy zákona o sociálnych službách, ale nepoznali sme bezprávie, anarchiu, kriminalitu a pouličnú spravodlivosť. Práve preto som sa rozhodol spoznať život na ulici z druhej strany – ako bezdomovec.

Život na ulici

„Je múdrejšie pôsobiť hladne, smutne a žalostne, alebo vystupovať prívetivo a pozitívne? Život na ulici sa točí okolo toho, či je človek vidieť. Alebo nie je vidieť.“

Nikto mi nedal almužnu. Cítil som hlad, prázdnotu a náznak paniky. Rozhodol som sa pátrať po zálohovaných fľašiach. Keď sa mi ich podarilo zopár nájsť – vznešené to slová na prehrabávanie odpadkových košov, zamenil som ich za peniaze.

Kúpil som si polovičnú krabičku cigariet a najlacnejších chlieb. Chlieb nestál za veľa, ale zasýtil ma. A ostalo mi aj na ráno.

Premýšľal som, že by som mohol noc prečkať v centre, na nejakých schodoch, alebo v podchode. Ale nepovažoval som to za bezpečné. A tak som sa schoval do parku.

Ležal som na lavičke. Začalo mi pršať do tváre. Tak som sa presťahoval pod strom.

Život na hrane

Z rozhovoru s iným bezdomovcom: „Žiť, zomrieť, žiť, zomrieť, veď ja neviem, či žijem, alebo zomieram. Čo si o tom myslíš? Má takýto život zmysel? Nie je lepšie zomrieť?“

Keď je človek na ulici, neustále sa musí vyrovnávať so smrťou. Každú chvíľu niekoho stratí pre predávkovanie, samovraždu, nehodu, chorobu, alebo vraždu. Myšlienky na samovraždu nie sú vôbec ojedinelé. Bezpočet bezdomovcov popisuje svoj život na ulici ako nežitie, ako život ktorý nestojí za to žiť. Smrť je na ulici spoločníkom.

Človek sa nemá nikdy vzdávať. Ale musím povedať, že som sa občas cítil na dne. Pomyslite na všetkých, ktorí žijú na ulici. Kde berú silu ísť ďalej?

Nemáte žiadne práva

Bola zima a ja som čakal na autobus. Čakal som tak dlho, až som nemohol pohnúť nohami. Primrzli mi k zemi.

Potreboval som na záchod. Znova. Myslíte si, že nie je nič jednoduchšie. Avšak nemáte peniaze. A toalety sú prístupné spravidla za peniaze.

V mnohých zariadeniach Vás pustia na toaletu, len ak si niečo objednáte. Ale vy nemáte za čo. Niekde by Vás aj pustili bez zaplatenia, ale nie keď ste bezdomovec. Majú také nariadenie. Spravidla Vás vnímajú ako alkoholika či závislého na drogách, ktorí im  záchod zašpiní. Alebo sa boja nejakej choroby.

A tak Vám neostáva nič iné, než to urobiť vonku – v prírode. Nechcete, musíte.

Súboj o vlastnú hodnotu

Zdvihla sa vo mne potreba povedať im, kto som. Ale nedokázal som to. Ako by som stratil silu sa postaviť a vzoprieť. Sklonil som hlavu.

Potreboval som niekoho udrieť, niečo rozbiť, okno alebo auto. Cítil som sa ponížený a potupený.

Ponižovanie môže viesť k zvýšenej spotrebe návykových látok, k vyššiemu stresu, k frustrácií, k hnevu a k násiliu.

Po niekoľkých týždňoch rozdelených do dvoch letných období, nadišiel môj posledný deň na ulici v Osle. S Oslom som skoncoval. „Vážne som to bol ja? Zmenil som sa? Čo som sa naučil?“ Nemal som tušenie. Aspoň zatiaľ.

Z Osla do Kodane

Dva roky v Osle mi k prebádaniu života na ulici nestačili. A nepreskúmal som dostatočne sám seba.

Stále ma niečo poháňalo, akási neodbytná zvedavosť na život videní zdola, na ľudí, na to ako sa o nich starajú v iných krajinách. Chcel som tiež prebývať v meste, kde by som nestretával známych. Kde by som žil vo väčšej anonymite. Podmienkou bol priestor Škandinávie a veľkomesto. A tak voľba padla na Kodaň.

Rozhodol som sa uskutočniť svoj projekt rovnakým spôsobom ako v Osle s tou výnimkou, že som si zbalil dva litre tvrdého alkoholu a dva balíčky tabaku a navrch ešte červený švajčiarsky nožík.

Praktické prípravy

V práci som viedol terénnu službu františkánskej charity v Osle, mal som na starosti streetwork v prostredí drogovo závislých a tých čo predávali svoje telo. V tom čase som už nebol mníchom.

Pred príchodom do Kodane som „uzavrel dohodu s generálnym tajomníkom organizácie Križiaci cirkvi Bjarnom Lenau Henriksenom, že sa u neho budem priebežne hlásiť. Pokiaľ by som sa neozval, podnikol by príslušné kroky. Henrikson viedol organizáciu s päťsto zamestnancami a so šiestimi tisíckami dobrovoľníkov… a viac než tridsať rokov ovplyvňoval verejnú diskusiu týkajúcu sa toho, ako dánska spoločnosť zachádza s ľuďmi, ktorí sa ocitli na jej okraji. Neúnavne trval na tom, že ku každému človeku treba pristupovať úctivo a dôstojne.

Nájsť zmysel

To najhlbšie čo mi utkvelo, sú hlboké stretnutia s ľuďmi. Mohol som zblízka pozorovať niektorých jedincov, ich boj o prežitie a to čo som videl, ako dokážu nájsť zmysel v každodennej existencií aj uprostred  naprosto zúfalej situácií.

Medzi úspechom a porážkou, medzi dobrým a nedobrým životom, medzi pocitom milovaného človeka a vyvrheľa neexistuje priepastný rozdiel. Rovnako som zažil, že ak medzi ľuďmi existuje pocit ohrozenia, zomknú sa.

Život bez intimity

Jedným z veľkých problémov človeka na ulici je odrezanie od sexuálneho styku. Nemá nádej na vzťah, partnera a deti. A dotyk a sexualita? Ich nedostatok či priam absencia prehlbuje rôzne závislosti. A už keď sa realizuje, tak v šedej zóne, s ľuďmi ktorí sa živia predajom tela, alebo dochádza k výmennému obchodu v rámci tých, ktorí sú bezdomovcami. Často k nemu dochádza pod vplyvom omamných látok.

Pocit zúfalstva

Mojim cieľom nebolo zistiť pravdu o tom, aké je to byť bezdomovcom v Osle a v Kodani. Ja som sa kedykoľvek mohol vrátiť do bežného života, hoci som sa zaviazal vydržať na ulici určitý počet dní…

Niektoré bezdomovecké skúsenosti som však pocítil na vlastnej koži, napríklad krivdu a odmietanie, obtiažnu komunikáciu medzi klientom a zamestnancom charity, únavu z večného nedostatku peňazí, asexualitu a stupňujú potrebu siahnuť po nejakej návykovej látke.

Dôstojnosť človeka

Pokus o prispôsobenie bezdomovcov normálnemu životu môže predstavovať násilný krok.

Musíme prijať, že existujú ľudia, ktorým pojem normality väčšinovej spoločnosti nevyhovuje a preto nie je potrebné vynakladať všetky sily na to, aby sme bezdomovcov do nejakého normálu zaradili.

Spoločnosť sa musí postarať o tých, ktorí z normálneho života vypadli jej vinou. Musíme však trvať na tom, že každý bezdomovec je za svoju situáciu zodpovedný. Ak by sme to netvrdili, zbavili by sme ho hodnoty, ktorú ako človek má.

Slobodné rozhodnutie nie je slobodné vždy. Ponuka pomoci musí byť uspôsobená tak, aby ju mohol využiť každý. Človek bez domova sa môže ocitnúť v tak zlom psychickom stave, že pre neho bude obtiažne sa zmysluplne rozhodnúť.

Pokiaľ sa jedinec ocitne mimo spoločnosť a už ho nejde podchytiť tradičnými podpornými prostriedkami, prestane o pomoc žiadať. V takých prípadoch nastanú skutočné problémy.

Praktické problémy

Alebo úlomky problémov, s ktorými som sa stretol…

Som zvyknutý na kontrolu a predkladanie dokladov. Ale keď ste bezdomovec, tak Vás kontrolujú pričasto. A ak potrebujete pomoc, najskôr k Vám pošlú policajta, aby preveril situáciu. Až potom Vám poskytnú pomoc.

Môžete tu prespať tri noci. Potom musíte štrnásť nocí prespať inde…

Môžete tu prespať jednu noc. Do izby Vás pustíme o polnoci. Do siedmej musíte byť preč…

Niekto sa mi počas spánku pokúsil ukradnúť batoh.

Dnes som nemal chuť na rozhovor s terénnym pracovníkom. Oni sa po čase menia a mňa už nebaví znova a znova rozprávať svoj príbeh.

Keďže som nekradol, nepredával svoje telo a ani nepredával drogy, boli zálohované fľaše jediným zdrojom môjho príjmu. Mal som túto jednoduchú ale tvrdú prácu rád. Rád som chodil, páčilo sa mi, že môžem používať nohy a získal som čas pre premýšľanie a modlitbu. Zbieranie fliaš som vnímal ako prácu. Pomáhala mi zachovať si zmysel. Môj život stále má nejaký zmysel. Dôvod prečo. Niečo robiť znamenalo pracovať. A pracovať znamenalo cítiť sa menej zbytočne a občas aj užitočne.

Návrat do sveta

Naposledy som zašiel nahlásiť sa generálnemu tajomníkovi Križiakov cirkvi. Dostal som späť svoje veci: notebook, obal s toaletnými potrebami, mobilný telefón, platobnú kartu, oblečenie a peňaženku. Ubytoval som sa v hoteli. Otvoril som dvere do izby a zavesil som na ne ceduľku s nápisom nerušiť.

Prepol som na kanál, kde vysielali prenos z futbalových majstrovstiev sveta, vyzliekol som sa a doprial si to, po čom som túžil: dlhú a horúcu sprchu, samotu v čistej kúpeľni s veľkými osuškami. Sprchoval som sa dlho, veľmi dlho, plytval som mydlom, šampónom, kondicionérom, vodou, cítil som, ako ma pália rany a popraskaná koža na chodidlách, oholil som si husté neupravené fúzy, naniesol na tvár vodu po holení, viac než bolo potrebné.

Nahý som ľahol do postele a zaspal. Prebudil som sa asi po dvoch hodinách. Obliekol som si čisté oblečenie.

„Kým som bol? Tým človekom ako kedysi?“ Nie, zmenil som sa, vedel som niečo, čo ostatní nevedeli, bol som zasvätení do akéhosi tajomstva. Mal som pocit, že naďalej budem existovať v akýchsi dvoch realitách.

Vedomosti ktoré som získal ma zaväzovali. O týždeň ma čakalo stretnutie u Prebena Branda z projektu Mimo, ktorý sa venuje terénnej práci v Kodani.

Ale teraz som sa chcel dobre najesť a napiť. Dopriať si výdatné jedlo… Chcel som si užívať. Vyrazil som do talianskej reštaurácie. Chcel som hýriť. Opitý a spokojný som reštauráciu opustil. Cestou späť do hotela som sa pristihol, ako pozerám po odpadkových košoch – či v nich nie sú fľaše.

Dve zásady

Celý projekt prebehol počas troch rokov – dvoch letných období v Oslu a jedno v Kodani. So sebou som si vzal len to najnutnejšie.

Mal som s istými ľuďmi dohovorené, že sa im dva krát týždenne ozvem. Ak by som to neurobil, podnikli by potrebné kroky, napríklad by sa obrátili na políciu. Sám som so sebou uzavrel dohodu, že dve veci robiť nebudem: nebudem kradnúť a brať drogy.

Sociálnym pracovníkom som svoj projekt neprezradil. Čo sa týka ľudí z ulice, hovoril som im kto som, ak sme spolu už niečo prežili. Bol potrebný určitý čas.

Život sa zmenil

Návrat do normálneho života po päťdesiatich dňoch na ulici, mi priniesol mnohé zážitky a ťažkosti.

Nesmierne príjemné bolo spať vo vlastnej posteli, cítiť bezpečie a predvídateľnosť obyčajného života, mať k dispozícií peniaze, telefón, počítač a pohovku. A neustále sa mi opakovali výčitky kvôli tým, ktorí na ulici zostali.

Mnohí z tých ktorých som stretol na ulici ako bezdomovec, som znovu stretol ako terénny pracovník. Väčšina z nich prejavovala nadšenie a podporu a pár z nich prejavilo názor, že študenti sociálnej práce by počas štúdia mali povinne bližšie spoznať život na ulici.

Prijať toho druhého

Čo sa týka väčšiny ľudí, ktorí bezdomovcom pomáhali, stále na nich hľadím s obdivom. Videl som veľa dobrej práce, toľko dobrovoľníkov a šikovných zamestnancov so širokým a vrelým srdcom. Skutočne človeka vnímajú a berú ho vážne takého, aký je a to je rozhodujúcim faktorom pri prijímaní pomoci a podpory.

Život na ulici ma inšpiroval k tomu, že som po dlhé roky pracoval v teréne. Ako gestalt terapeut som v rámci terapie a poradenstva viedol s ľuďmi rozhovory.

Ešte sa vrátim

Presťahujem sa zase niekedy na ulicu? Občas ma prepadne chuť zbaliť si batoh a vyraziť…

Myslím si, že vďaka skúsenosti so životom na ulici som veľkorysejší a to voči sebe a aj voči bezdomovcom. Sám som zdieľal a zažíval pocit, že to čo hovorím, je prijímané. Možnosť, že to skúsim znovu, si nechám otvorenú. Pretože tu a tam sa vo mne prebúdza nepokoj…

Príbeh ktorý bolí

Okrem života na ulici Ole Martin približuje aj prácu jednotlivých organizácií, ktorých pomoc vyhľadal, alebo ktoré vyhľadali jeho. Popisuje to pekné, ale aj ich rezervy.

Čo sa týka života na ulici, ten príbeh je „surový“. Je taký, ako život na ulici. Je tak živý, ako by ste tam boli. A je tak drsný, že doslova odzbrojuje.

Celá kniha je písaná, ako pútavý príbeh. A bolo by na škodu prezrádzať viac detailov. Treba ju prečítať. Budete prekvapení, čo všetko život na ulici obnáša. Aké ťažkosti tam človek má a rieši. Aké dilemy ho spútavajú. A aké má vlastne možnosti.

Kniha stojí na príbehu. Olej Martin píše príbeh o tom, ako sa vyrovnáva so životom na ulici a zaznamenáva čo vidí. Prináša aj príbehy iných. A pre prijatie do partie či nadviazanie priateľstva prekonáva sám seba. Musí mať tých ľudí naozaj rád, keď sa rozhodol pre túto cestu…

.

Často ten problém odoženieme presvedčením, že nám sa to nemôže stať. Kniha však ukazuje, čo všetko je ešte potrebné urobiť a čo by sa dalo zlepšiť. Ako nájsť Boha na ulici a vrátiť na ulicu viac ľudskosti.

„Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Mt 25, 35 – 40

Tomáš Hupka

Ole Martin Holte je bývalým františkánskym mníchom (v kláštore prežil 7 rokov), ktorý dlhé roky viedol terénnu pomoc na uliciach v Oslo. Je teológom, sociálnym pracovníkom a gestalt terapeutom. Pracoval napríklad ako poradca Nórskej vlády pre utečencov. Posledné trik roky žil v Afrike spolu s manželkou a s dvoma deťmi. Aktuálne pracuje v nadácií Vake, ktorá pomáha cirkvám s prevenciou voči násiliu a sexuálnemu zneužívaniu v cirkvi a pomáha tiež obetiam takéhoto zachádzania. Jeho kniha Bůh na ulici sa stala podkladom tohto článku.

Zdroj fotografie:

www. pinterest. com