Denník N

Keď je ticho v rodine

Hovorí sa, že ticho lieči. Keď je žena ticho, nevie čo má povedať. Keď je však ticho v rodine, to už neveští nič dobré. Ticho totiž občas aj zabíja – šťastie, nádej, lásku, neraz i život.

Uplynulo tomu už päť okrúhlych rôčkov, čo sa dožíva moja dcérka. Okrúhle číslo, ktoré stojí za pripomenutie si a dôstojnú oslavu. Lenže v tomto duchu sa v mojom okruhu nič nechystá a ani nedeje. Zostáva len všadeprítomné ticho. Je tomu naozaj v skutočnosti aj tak? Čo to ticho môže asi znamenať? Aký dopad na život a osud dieťaťa má, keď svojho otca ešte stále nepozná a ani on o nej nič nevie?

Je to zmes zvláštnych pocitov a udalostí dokopy, ktoré predchádzali dcériným piatim rôčkom.  Predchádzala tomu žiadosť matky o môj spolupodpis na súhlas s predškolskou prípravou od jesene tohto roku v miestnej škôlke, nečakaná ponuka na opätovnú mediáciu zo sociálky, blahoprajná sms-ka rodine v súvislosti s jej narodeninami a oslava, ktorá ani neviem, kedy, kde a ako sa uskutoční.

Budú tomu čoskoro dva roky, kedy som dcérku pri vstupe do areálu miestnej materskej škôlky prišiel povzbudiť na jej prvý škôlkarský deň. Doniesol som aj pekné maľovanky na tému kvapiek vody (Tim und Trixi Tropf), čo by jej mohlo urobiť radosť… Potom som sa na dlhší čas odmlčal a sústredil na spracovanie vlastného žiaľu, traumy, hnevu, beznádeje i zúfalstva. Zmesi emócii a pocitov, ktorých spojenie s tým, čo to vyvoláva, by sa rovnalo výbuchu neriadenej nálože.

Nasledoval nečakaný email od matky s jasným a stručným posolstvom – podpísať a vrátiť rýchlo naspäť. Išlo o súhlas rodičov s predškolskou prípravou dieťaťa, opätovne v miestnej škôlke. Ani obraz, ani zvuk, či črepinka z jej života…

Napokon som sa odhodlal a poprosil riaditeľku tejto inštitúcie, aby mi popísala čo to z dcérkinho života v škôlke. Neosobná a strohá citácia z odpovede na moju žiadosť vystihne podstatu celej situácie viac, ako môj emočný vklad: „Dieťa XYZ nenavštevuje našu Materskú školu. Na žiadosť zákonného zástupcu dieťaťa bola prijatá žiadosť o individuálne predprimárne vzdelávanie.

Príjemné sa stáva šokujúcim. Naše dieťa takmer dva roky niekde inde? Nebolo tam treba súhlasu otca? Individuálna predškolská príprava? Čo sa to preboha vlastne s nami deje?, sa mi vkráda do úst.

Takmer dva roky ticha nielen zo strany matky nášho dieťaťa, ale aj bohumilej a vždy profesionálnej sociálky. Neviem už ani akým pričinením, ale prišiel nám email s ponukou na opätovnú mediáciu. O pár dní na to prichádza odpoveď, ktorá si taktiež zaslúži len citáciu bez zbytočného emočného pátosu: „Touto cestou Vám oznamujeme, že bude pre Vás poskytovaná pomoc prostredníctvom mediácie, s ktorou ste obaja rodičia zhodne súhlasili v záujme Vašej maloletej dcéry„.  Vydržte so mnou ešte chvíľku, to najlepšie ešte len príde a ponúkne Vám snáď vysvetlenie.

Preto v deň narodenia našej dcérky som rozoslal do jadra našich rodín správu v tomto znení: „Ahojte rodina, dnes má XYZ krásnych päť rokov. Aj vďaka Vám na jej oslave nebude jej tatino, ktorý vlastné dieťa nepozná. Má (otec, pozn. autora) pre náš prístup detstvo bez otca a jeho lásky. Ako rodina musíme byť na seba hrdí. Zabudnutý otec Paľo„.

Čo myslíte, čo sa asi stalo? Asi istotne tušíte tí z Vás, ktorý túto smutnú tragikomédiu sledujete, že nič. Zostalo len ticho bez akejkoľvek odpovede. Preto si vôbec neviem predstaviť, aký asi môže mať dcérkina oslava priebeh, aký má zmysel mediačný pokus zo strany sociálky a aj moje trápenie srdca, duše a tela, keď matka a celá jej časť rodiny zotrváva v podporovaní matkinho pôvodného rozhodnutia z rokov minulých: „chcem, aby si nechal mňa a moje dieťa na pokoji.“.

Keď matka nášho dieťaťa v našom vzťahu zostávala ticho, neveštilo to nič dobré. Bolo jej zle, smutno, do plaču i hnevu zároveň. Keď ešte na to aj mykla plecom, vedel som, že je už naozaj zle. Keď je však celá rodina ticho a pomyselne mykne len plecom na „chorého“ a „psychicky narušeného“ človeka, to značí len tragédiu… Lenže v tomto prípade princíp kolektívnej viny a heslo v duchu ruka ruku myje, môže smerovať snáď už len do pekla.

Môj príbeh totiž nie je ojedinelým… Dieťa nemôže predsa pykať za svojich rodičov…

 

 

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.