Nad bebravskou dolinou sa blýska, hromy budú divo biť

Pre rozličné okolnosti som noc predchádzajúcu dňu kedy som varil pivo, nedokázal dlho zotrvať v spánku a okolo pol druhej nad ránom som sa už z neho úplne prebudil. Nezostávalo mi veľa na rozmýšľanie. Obliekol som sa a vydal na cestu do pivovaru.

To, čo ma fascinovalo a zarážalo zároveň, bola skutočnosť, že pri vychádzaní z domu v Čiernej Lehote mi teplomer ráno o pol tretej ukazoval šestnásť stupňov Celzia. Pred vstupom do Bánoviec nad Bebravou mi ten istý teplomer ukazoval len dvanásť stupňov. Poviete si, no a čo? Lenže ja si to nemyslím.

Ide o odraz dlhodobého a pretrvávajúceho obdobia sucha a letných horúčav, ktoré obce na Podhorí, už viac rokov po sebe sužuje. Dedinky sú učupené v kotline obkolesenou vápencovým pohorím, ktoré sa neúmerne prehrieva. Cítite sa, akoby ste boli v grile. Z dvoch strán a v Čiernej Lehote až z troch strán na Vás sála teplo z naakumulovaných kopcov. Tento sálavý efekt sa tu intenzívnejšie prejavuje, ako na rovinách.

Kľúčovým javom na zachytávanie a pozvoľné uvoľnovanie tepla je množstvo vody prítomné v krajine. Či už vo forme jazier, potokov, riek, ale aj v množstve nasýtenom v pôde, či už vo forme mokradí, slatín, rašelinísk, ale aj v menšej forme v poľnohospodárskej pôde. Ako jeden z mála prvkov na tejto planéte má najlepšie tepelné akumulačné vlastnosti práve voda. Dvojnásobne väčšie ako horniny, teda aj vápence.

Tým, že za posledné polstoročie nám neustále klesá hladina spodných vôd na Podhorí, ubúda pravidelná zrážková činnosť rozložená naprieč rokom a takmer sa vytratila niekoľko mesiacov súvislá snehová pokrývka, tak sa umocňuje efekt intenzívnejšieho odparovania zostávajúcej vody v krajine. V konečnom dôsledku tak dochádza k prehrievaniu. Trend je viac ako jasný a až minimálne do druhej polovice 21. storočia sa očakáva nárast teplôt, pokles pravidelnosti = predvídatelnosti zrážok a nárast výkyvov počasia v jeho extrémnych podobách.

Suma sumárum, obce v podhorských oblastiach, akou je tá naša na Podhorí, sa s najvyššou pravdepodobnosťou stanú pre značnú časť roka nevhodnými pre trvalé bývanie. Táto skutočnosť sa bude o to výraznejšie dotýkať tých obcí, ktoré nemajú prístup k diaľkovodom, teda k vode prepravovanej z odľahlejších a na vodu výdatnejších lokalít.

Čo s týmto poznaním? Spoliehať sa na štát, spoločnosť, či nebodaj občianskych aktivistov :-) ? Ani jedna možnosť nie je správna. Štát a spoločnosť – to sme predsa my, každý jeden z nás. Len nie vždy sme si toho vedomí, že sme súčasťou tohto systému, aj keď bohužiaľ skôr v jeho pasívnej podobe. Poviete si, že by sa mali viacej starať poľovníci, lesníci, vodári, vodohospodári, domáce obyvateľstvo, či nebodaj návštevníci? Tu je len časť pravdy schovaná, ak vychádzame z predošlého výroku, že aj týmito vybranými záujmovými skupinami sú len a len ľudia a tí tvora časť celku, teda spoločnosti, ktorej sme aj my členmi.

Riešenie? To je už dávno na stole a je všeobecne známe. Podstata spočíva v aktívnej správe, moderne povedané v manažmente krajiny, ktorej cieľom má byť podpora biodiverzity, rozumej rozmanitosti v prírode nielen medzi rastlinami, či živočíchmi. Jednou z ciest je aj cez systém citlivo budovaných vodozádržných opatrení v krajine, ktoré by mali byť v adekvátnej miere podporené príslušnými protipovodňovými opatreniami. Nie naopak…

Nie je však cesta k riešeniu neustále poukazovať na druhých, ale v prvom rade sa pozrieť na seba. Čo som ja ako jednotlivec a čo sme my ako rodina aktívne urobili pre zmiernenie dôsledkov, v preukázateľnej miere človekom spôsobenej, klimatickej zmeny?

Uvedomujú si bratia a sestry poľovníci, že s predlžujúcim obdobím sucha sa bude napríklad vysoká zver presúvať k dostupnejším zdrojom pitnej vody, ktoré sú bližšie k ľudským obydliam ako kedykoľvek doposiaľ? Ako to asi môže dopadnúť, keď značná časť biokoridorov, rozumej mapa inštinktívne vo zvieratách zabudovaná, ktorá im určuje, kde sa môže napiť čerstvej vody a nasýtiť? Konkrétne mám na mysli ohraničené a oplotené pozemky až priamo k brehom potokov, neprekonateľné prekážky pre živočíchy vo forme ciest s plotmi, zvodidlami a pod.?

Uvedomujú si bratia a sestry vodári vo vedení vodárenskej spoločnosti, že je síce pekné odoberať milióny litrov pitnej vody z podzemia takpovediac za „lacno“, ale že existuje preukázateľný pokles hladiny spodných vôd vo vyššie položených miestach v krajine na Podhorí? Že by bolo napríklad potrebné mimo správu vlastných trás vodovodov a prameňov zvýšiť pozornosť a financie aj mimo pásmo I. stupňa ochrany vodných zdrojov, teda prameňov?

Uvedomujú si bratia a sestry vodohospodári, že hasenie dôsledkov extrémnych prejavov počasia formou betónových protipovodňových opatrení a presúvaní povodňovej vlny mimo zastavaného územia obce a zvýhodňovanie práve týchto betonárskych vodohospodárskych riešení, nie je univerzálny patent na riešenie terajšej situácie? Že doterajšie hospodárenie s vodou akou takou je nesprávne? Že je hlavne potrebné aktivizovať  občanov a odstraňovať nevhodné zásahy človeka do vodného toku?

Uvedomujú si napokon bratia a sestry chatári, domáci, ale aj návštevníci, že dosť bolo zahľadenia sa do seba, vlastných dvorov a záujmov? Že sme súčasťou väčšieho celku, kde každé s každým a každý s každým súvisí? Že príroda bez nás prežije, ale my bez nej nie?“

Čo ešte potrebujeme k precitnutiu? Aby sa naozaj nad bebravskou dolinou začalo blýskať? Keď už budú pomyselné ľudské hromy divo biť… bude asi neskoro.

Poznámka: autor zároveň uverejňuje príspevky na stránke OZ K prameňom Bebravy, kde by aj tento text mal mať svoje miesto. Keďže ide o apolitickú organizáciu a tento text je ladený skôr nad rámec činnosti tejto organizácie, našiel si svoje miesto práve na blogu autora. Dotýka sa teda tejto organizácie nepriamo.