Ako sa starať o dušu

Bol som psychoterapeutom niekoľko desiatok rokov.

Takmer dvadsať rokov som učil psychiatrov lekárov, sociálnych pracovníkov a psychológov, ktorí prichádzali do Novoanglického vzdelávacieho inštitútu.

V mladosti som bol dvanásť rokov mníchom a do hĺbky som si osvojil spirituálne techniky.

Starostlivo som preštudoval jednotlivé evanjeliá, dielo Paula Tillicha, Pierra Teilharda de Chardina, Thomasa Mertona, C. G. Junga a Jamesa Hillmana. Mám za sebou praktický výcvik v rogersovskej terapií, ale prešiel som aj gestalt terapiou.

Okrem už spomenutých prameňov veľa čerpám aj z Tao te ťing. Čerpám tiež z bohatstva Carla Rogersa a Irvina Yaloma.

Dnes by som rád odovzdal veľa z toho, čo som sa naučil.

Návrat ku koreňom

Naučil som sa, že byť terapeutom je niečo iné, než robiť terapiu. Nie je to zamestnanie, ale spôsob života – deň čo deň sa nastaviť do „módu“ starostlivosti, pozorne načúvať a vidieť pod povrch.

V čase keď sa psychológia posúva čoraz viac k vedeckosti, by som sa rád vrátil k jej filozofickým, umeleckým a duchovným koreňom. Ak svet niekedy potreboval naozaj dobrých terapeutov a terapeutky, tak je to práve teraz.

Dobrý terapeut je z časti filozof a z časti teológ.

Počas výcviku sa terapeuti učia, že zdravý rozum nie je pri sprevádzaní vždy tou najlepšou voľbou. Ľudský život je totiž plný paradoxov a rozporov. A za zmienku stoja aj rôzne skryté vzorce, schémy, či archetypy…

Príbeh s otvoreným koncom

Dobrý terapeut dokáže uniesť istú mieru neistoty, tajomstva a pochybnosti a to bez priameho ťahu na bránku. Niekedy to trvá a niektoré veci idú bokom. Treba vedieť odolať príbehu, príbeh dokáže pohltiť a vtedy sa zatúľa aj pozorné ucho… Príbeh človeka je dôležitý, ale netreba sa ním nechať pohltiť.

Terapeut nesmie hľadať konečné riešenie – odpoveď. Skôr má mať nahrubo istú víziu a predstavu, s ktorou treba ďalej pracovať. A nakoniec do praxe ju musí uviesť samotný človek. Do svojho života. A v rámci možností, ktoré má. A tak vzniká riešenie na mieru.

Príbeh je živý. Neustále sa vyvíja a niekam sa posúva. Mení sa aj pohľad a aj samotný výklad. Ale aj postoj. Niekedy musí zaznieť veľa slov, aby sa príbeh odkryl. Musí pominúť všetok ten „balast“. Je to veľmi namáhavá a zdĺhavá práca.

Terapeut je niekedy skôr detektívom. A často musí počuť niečo, čo nebolo povedané, alebo bolo prekrútené a umlčané.

Terapeut nesmie byť naivný. Musí očakávať tieň, manipuláciu, cenzúru, zamlčovanie, prekrúcanie a popieranie. A pátrať po tajomstve, ktoré môže byť skryté aj pred človekom, ale ovplyvňuje jeho konanie.

Odstup a blízkosť

Pre terapeuta je dôležité sledovať niekoľko rovín. Mal by sedieť akoby v zadnom rade. Byť duchom prítomný. Veď má toho človeka rád a záleží mu na ňom. Ale ak mu má poradiť, potrebuje odstup. Pre bezvýhradné poklepanie po pleci a schválenie skoro čohokoľvek, na to sú iní ľudia. Nakoniec, aj skutočný priateľ Vám neschváli všetko a snaží sa o určitý odstup, pretože chce Vaše dobro.

A nielenže má sledovať viacero rovín, on má aj zohrávať aktívne svoju rolu. Okrem prenosu je problémom aj protiprenos. Nielen to, čo projektujeme, ale aj to čo cítime nás oberá o schopnosť vidieť veci také, aké sú. Deformuje to náš pohľad. Nie sú to veci, ktoré sa dajú úplne odignorovať, ale netreba im dovoliť prevziať kontrolu. Do istej miery sú na mieste. Je to vzťah. A k vzťahu patrí blízkosť.

Čím viac sa venujem terapií, tým viac sa presviedčam o tom, ako pozorné uši musím mať. A samozrejme, aj skúsenosti a intelekt. Môže ísť o letmú poznámku, ktorá radikálne zmení celý kontext.

Prinášať pokoj

Nielen to, čo človek hovorí, ale aj čo terapeut „nesie“ v sebe je dôležité. Ovplyvňuje to obsah, ale aj príbeh. Čo ďalej. Aj z bežného života máme skúsenosť, ako odlišne si dokážu vyložiť slová dve odlišné osoby.

Pre terapeuta je dôležité hľadať pokoj. Dosiahnuť takú schopnosť, aby sa vedel utiahnuť do svojej komôrky duše a načerpať silu a nenechať sa rozhodiť. Zachovať pokoj. „Svoj pokoj Vám dávam“.

Mýtus, archetyp, obrazy, vizualizácia, či predstavy… Je veľa obsahov, ktoré sa hlásia k životu a pri ktorých je dôležité mať predstavu a skúsenosť a zároveň pátrať po tom, čo je tam individuálne. V čom je to „iné“.

Psychoterapeut pomáha ľuďom prekonať ťažkosti, ktoré sa v bežnom živote objavujú. Sú mnohé a do istej miery prirodzené. Patria k životu. Na terapeuta je tu kladený dôraz, aby bol vnútorne silný a dokázal ovládať seba.

Dôležitým prvkom pri terapií človeka, je terapeut sám. On sám. Jeho vlastné skúsenosti so sprevádzaním iných, múdrosť, ale aj skúsenosť s pretváraním seba. Práve vďaka múdrosti – ktorú získal štúdiom a skúsenosťou z práce s inými ale aj so sebou, dokáže sprevádzať druhého človeka a radiť mu.

Je dôležité, aby mal čas pre seba, aby ho niečo dokázalo potešiť a aby poznal svoje hranice. Dávať môže len ten, kto sám má (z čoho).

Naozaj dôležitú úlohu zohráva oddych. Ten vyhľadávame všetci. Pre terapeuta je však vhodnejšie skôr a viac hľadať miesta, kde bude ticho, alebo nedotknutosť prírody. Niečo čo utíši hladinu mora v jeho duši. A pomôže usporiadať všetko to, čo bolo rozhádzané.

Starostlivosť o dušu

Terapiu definujem ako starostlivosť o dušu. Často terapeutom prízvukujem, aby základná dynamika ich práce sa niesla v priateľskom duchu. To neznamená, že majú z klientov robiť priateľov, ale že maju k nim pristupovať v priateľskom duchu.

Terapia nie je novou myšlienkou. Má pôvod u Platóna. Ten keď písal o duši, často hovoril o terapií a myslel tím každodennú starostlivosť o dušu. A tak psychoterapia sa vykladá ako starostlivosť o dušu.

Keď sa staráte o svoju dušu, stávate sa ľudskejším a schopným lepšie komunikovať a nachádzať svoju cestu životom a pritom objavovať svoj cieľ a povolanie. Starať sa o dušu neznamená vždy zaoberať sa problémami, ale aj objavovať seba, svoje najhlbšie ja a tak robiť svoj život krajším. Terapia je často cestou k lepšiemu porozumeniu seba.

Starostlivosť o dušu je tiež starostlivosťou o svet, o spoločnosť, pretože človek ktorý sa premieňa, premieňa aj svet okolo seba.

Duša presahuje ja

Dôležitým liekom pre život a telo je starostlivosť o dušu. Bez starostlivosti o dušu, nie je možné hovoriť o psychoterapií.

Duša môže byť zranená, je však natoľko široká a hlboká, že zranenie dokáže prekonať. Môžete ho dokonca využiť pre prospech svojej sily a porozumenia. Určité zranenia si so sebou ponesieme dlho a niektoré stále. To je fakt.

Duša je hlbokým elementom, ktorý presahuje celé naše ja a celý náš život. Duša nám pomáha hľadať zmysel.

Terapia zameraná na dušu, chce byť priamo zapojená do pulzujúceho života a viesť človeka do hĺbky. Aby nežil povrchne. Mnohé problémy sú snahou upútať a poukázať na to, že človek nežije podľa svojich hodnôt, nežije svoj život a prestal čerpať silu z hĺbky svojej duše.

Duša potrebuje každodennú špeciálnu výživu – priateľstvo, kreatívnu prácu, spoločenstvo, dobré jedlo, rozhovor, humor a duchovnú stravu.

Príbeh života

Terapia chce dospieť k príbehu a tak používa príbehy zo života. Pridajte k nim sny a máte dosť materiálu, aby ste začali s terapiou :).

Pre úspech v terapií je dôležité, aby som ako terapeut počúval a nenechal sa strhnúť tím, čo sa navonok zdá ako zrejmé, ale zachoval si citlivosť aj pre detaily. A neponáhľal sa s riešením.

Terapia je z veľkej časti o rozprávaní príbehu, o jeho skladaní a o načúvaní. Okrem osobných vecí je tu dôležitá schopnosť rozlíšiť to, čo je mýtické. Jungiáni by povedali archetypové. Ľudská skúsenosť ktorá tu rezonuje naprieč spoločnosťou a rodinou, ale ktorá je aj prítomná a stvárnená v literatúre a v umení.

Ak chceme, často môžeme nájsť múdrosť a inšpiráciu v nejakom príbehu, pretože náš príbeh sa podobá inému príbehu. Preto máme tak radi príbehy zo života.

Pozor na nánosy a voľnú tvorbu

Príbeh ktorý rozpráva klient, nesie so sebou veľa z iných príbehov a treba vedieť jeho rozprávanie očistiť od rôznych nánosov, aby sa ukázalo to, čo je pravé a bytostné. Môžeme hovoriť o určitých vrtvách.

Jeden z literárnych velikánov – Umberto Eco hovoril, že každý príbeh rozpráva iný príbeh, ktorý už bol rozprávaní. A tak, keď sa pozrieme na hocijaký náš príbeh, môžeme nájsť niečo podobné niekde inde. Dokonca aj vo veľkých literárnych dielach. Preto tak radi čítame.

Každý príbeh má niekoľko vrstiev, dá sa rôzne interpretovať a oslovuje rôzne oblasti nášho života.

Príbeh môže klamať. Ľudia často príbehy prifarbujú. Podávajú to tak, ako chcú aby to bolo (hoci nie je) a nie tak, ako to je. Hovoria čo chcú, aby sme počuli. A to bráni možnosti pochopiť pravdu. Príbeh tak má svoj tieň – veľa dôležitého ostáva v tieni. A je potrebná zručnosť terapeuta, aby veci z tieňa vytiahol na svetlo.

V človeku sa odohráva súboj – čo o sebe povie a čo si nechá pre seba. To všetko sťažuje prácu terapeuta.

Skryté schémy a mýty

Je dobré rozprávať príbeh znova a znova. Zakaždým si človek spomenie na niečo nové, čo predtým zabudol, alebo čo bolo ukryté hlboko. Zároveň tu a tam zaznie niečo, čo bolo skryté a čo chcel ukryť. Tie verzie sa líšia J. Ale opakovanie príbehu je dôležité aj pre poslucháča. Zakaždým sa zameria na niečo nové. Tak ako pri čítaní knihy znova a znova si môžeme všimnúť nové a nové skutočnosti.

Pre rozprávanie príbehu je dôležitá atmosféra dôvery. Vtedy sa rozpráva ľahšie. Niekedy je potrebný čas, aby klient začal rozprávať príbeh. A niekedy príbeh môže chýbať. Niečo sa stalo. A celý ten dej a divadlo je len o jednom človeku.

Dôležitú úlohu pri sprevádzaní človeka zohráva mytológia a príbehy v nej. Ale rovnako dôležitú úlohu zohrávajú aj archetypy. Príbehy, rozprávky, legendy, romány a poézia. Všetko čo hovorí o živote a dokáže priniesť inšpiráciu. Všetky tieto príbehy v rôznych podobách pomáhajú pochopiť, ale aj nájsť riešenie.

Príbeh dáva kontext

Jung kládol väčší dôraz na príbeh, než na diagnózu. Pretože diagnóza hovorí o určitých rysoch a črtách, ale príbeh hovorí o širšom kontexte. Príbeh viac zrkadlí človeka ako celok. Je viac, než len diagnóza. Diagnóza pomáha k pochopeniu problému ktorý sa opakuje, ale príbeh vedie k pochopeniu jedinca, ktorý je jedinečný. A snahou je, aby človek napriek diagnóze fungoval aj naďalej ako jedinec a individuálna osoba (ak je to možné).

Príbehy z detstva sú dôležité. Často hovoria o niečom, čo pretrváva celý život, alebo pomerne dlho. Je dobré pri týchto problémoch neskĺznuť do obviňovania, pretože to problém nevyrieši.

Problém spojený s príbehmi je, že sa líšia. Aj keď nemáme zlý úmysel, dokážeme zakaždým vyrozprávať odlišný príbeh, alebo výrazne pozmenený. Nie všetko si pamätáme a radi si vymýšľame.

Terapeutický rozhovor

Samotný terapeutický rozhovor je jednoduchý. Dvaja ľudia hovoria o niečom, čo je dôležité. Jeden rozpráva, druhý počúva. Potom si pozície vymenia. A do toho zaznievajú otázky…

Terapeutický rozhovor prirovnávam k nádobe. Je to prostredie, v ktorom všetko je tvárne a získava tvar. Základom je dôvera. Prostredie kde človek môže byť sám sebou. Povedať aj to, čo inokedy ostáva skryté. Ale pomáha, aj keď je terapeut sám sebou. Ten druhý ho vníma ako človeka z mäsa a z kostí.

Počúvať a načúvať

Počúvať a načúvať nie je to isté. Môžeme niečo počuť, ale ostane to bez pozornosti. Načúvať znamená byť duchom prítomný. Počúvať a vedieť položiť otázku, alebo zopakovať povedané. Pre terapiu je dôležitá schopnosť načúvať.

Ale načúvať treba aj samému sebe. Terapeut musí načúvať sebe, aby sa v sebe vyznal a aby dokázal poradiť, pretože sám zápasí aj s chybami a bolesťami. V niečom sa mu darí a v niečom nie. Je o niečo ďalej na tej ceste a poznanie seba mu pomáha sprevádzať iných.

Toto je čisto praktické usmernenie, ale je lepšie počúvať príbeh s množstvom nánosov, cez ktoré sa nakoniec dá dostať, hoci to nejaký čas potrvá, ako dostať už „vycenzurovanú“ verziu, v ktorej dôležité úlomky chýbajú.

Archetypy, komplexy a sny

Pri archetypoch sa kladie dôraz na symptómy. Symptómy odkazujú na archetypy. Pomáhajú ich identifikovať. Ale aj tu je možné, že skutočnosť je iná. Aj symptóm môže klamať.

Čo sa týka snov, je dobré sen „nezabiť“ výkladom. Nechať mu priestor. A pre výklad používať viac snov. Rozprávanie totiž často prichádza vo vlnách. Ani Jung sa jedným snom nezaoberal. Čakal na ďalšie a tie usmerňovali výklad toho prvého.  V jednotlivých snoch sa môže opakovať motív, ale zakaždým je prerozprávaný inak. Sen hovorí niečo o prítomnosti – o tom čím žijeme teraz.

Komplex je časť z nás, ktorá zatiaľ nebola integrovaná. Sú to „veci“ v tieni. S tým sa dá žiť. Ale život je o všetko to pekné ochudobnený. Preto je lepšie komplex integrovať – prijať to čo prináša a komplex pominie. Komplex však môže mať hlboké korene. A preto je možné, že sa ho nepodarí naplno integrovať a z časti ostane pri živote. Bude neustále pripomínať niečo dôležité. Z čoho môžeme paradoxne aj veľa čerpať. Po integrácií totiž môžeme zabudnúť aj na to, čo sme prijali. Necháme sa pohltiť či zaujať niečím iným.

Otvorená myseľ

Dajte si pozor, aby ste sa nenechali strhnúť emóciami. To nie je o nezáujme. Ale emócia dokáže zahmliť pozornosť. Cennosť terapie je v sprevádzaní a k tomu je potrebný určitý odstup. Ak odstup chýba, potom sa stráca plnosť a rada môže byť zlá. To isté platí aj pre prenos. Treba tu pripomenúť Jungovu knihu o prenose :).

Aby ste robili terapiu dobre, potrebujete dobré myšlienky a otvorené srdce.  Nikdy sa nesmiete prestať učiť, kto je človek, ako funguje a kým ste vy. Terapeutom sa totiž stávate, až keď objavíte samých seba a až potom teoretickým poznaním, ktoré následne skombinujete s praxou.

Niečo prijať, niečo zanechať

Niekedy sa terapia dostane do bodu, kedy ostanete stáť na mieste. Zdá sa, že pokračovať nemá zmysel. A niekedy to tak naozaj je. Z nejakého dôvodu, je potrebný nový impulz. Ale niekedy je v tom dynamika terapie. Je to okamih očakávania. Niečo sa rodí. Ešte to nie je úplne zrejmé. A preto, aj čakanie má zmysel. Nie je to mechanický proces – niečo vhodíte a niečo vypadne. Niektoré veci potrebujú čas.

Posunúť sa ďalej – je niekedy výzvou niečo staré zanechať. Až potom sa ukáže riešenie. A niekedy je potrebné otvoriť sa všetkým a to aj nečakaným možnostiam. Riešenie môže naozaj zatriasť svetom a postaviť ho naruby.

Mnohí prichádzajú do terapie kvôli problému. Ale často sa ako problém ukáže niečo iné. A možno problém nie je skutočným problémom a je skôr pozvaním k prijatiu pravdy o sebe.

Umenie sprevádzať

Kniha Thomasa Moora je cenným sprievodcom pre každého, kto chce sprevádzať. Treba sa k nej vracať znova a znova a zakaždým Vás niečím prekvapí a dozviete sa niečo nové.

Je tu pomerne bohaté množstvo úlomkov, ktoré sa dotýkajú samotnej terapie, osoby terapeuta, ale aj archetypov, komplexov, či samotného rozhovoru.

Thomas sa stavia do pozície majstra, ktorý akoby sa snažil odovzdať životné skúsenosti. A tie sú cenné, pretože v sebe integruje poznatky rôznych vied a smerov.

Nie je to štúdia jedného problému, je to dôraz na rôzne problémy a pokus vnímať terapiu v širšom kontexte.

Jeho kniha nás učí pokore. Pripomína nám mnohé, na ktoré sme zabudli a odhaľuje úlomky, ktoré doteraz boli skryté. Sme otvorení ich prijať?

.

Psychoterapia sa primárne dotýka duše a má záujem o celého človeka. A predsa nemôže opomínať veci ducha. Duch je potravou duše. A tak starostlivosť o dušu požaduje, aby sme sa venovali a nezanedbávali ducha. Duša vedie človeka do hĺbky. A odpoveď prináša duch. Preto ľudia hľadajú odpovede po rôznych smeroch, ktoré idú poza mnohé vedy a racionálne poznanie. Hľadajú niečo hlbšie – zmysel.

Nespomínam si už na knihu a autora, ale čítal som, že najlepšou prevenciou pred mnohými duševnými problémami je dobré priateľstvo a pekný vzťah. Ak máme okolo seba ľudí, ktorí nás prijímajú a dokážu nás vypočuť, je to dobrá prevencia pred mnohými ťažkosťami. A schopnosť načúvať, tej sme schopní všetci.

Tomáš Hupka

Thomas Moore. Všetko o ňom už bolo povedané J. Je autorom mnohých bestsellerov. My sme si dnes priblížili úlomky z knihy Terapie duše.

Zdroj fotografie:

www. unsplash. com