Denník N

Rezignovali sme na svoju dôstojnosť

Pár myšlienok k blogu Nicole Nevolníkovej z 19.7.2022 “ Prečo politici riešia neexistujúci problém ?“

Prešli sme rodinnou tragédiou, zomrel nám otecko. Do nemocnice ho poslala lekárka len na pár dní, aby mu urobili nejaké vyšetrenia, nepáčili sa jej výsledky pečeňových testov. Do nemocnice prišiel sám.

Po 2 dňoch v nemocnici sa mu vážne zhoršil stav. Údajne na izbe aj spadol. Od toho času už nechodil. Po piatich dňoch sme sa  dozvedeli, že otec má metastázy na pečeni a slezine, odkiaľ sa rozšírili nevieme. Primár nám povedal, že mu zostávajú hodiny, možno pár dní života. Nakoniec to bolo necelých 15 dní.

Keďže sme už nemali nádej na to, že otec sa z nemocnice vráti domov, primár nám udelil výnimku a mohli sme s ním v nemocničnej izbe stráviť každý deň od 14.00 do 18.00.

Otec bol na internom oddelení, ležiaci, úplne odkázaný na opateru personálu. Teploty vonku dosahovali 35 stupňov.

Súčasne s ním tam bolo viacero ťažkých  stavov, ležiaci, ktorí potrebovali pomoc s jedením, hygienou a so všetkým.

Infúzie a liečba, ktorú otec dostával mu predlžovala život. V horúčavách síce nebol dehydrovaný, lebo dostával infúzie, ale piť dostával málo, sám sa napiť nevedel, a personál evidentne nemal dostatok času v tých teplotách dávať dostatočne piť všetkým pacientom. Kým sme boli pri ňom, pomáhali sme ako sme vedeli. Začali sa mu už tvoriť aj preležaniny.

Hoci s nami už veľa nehovoril, vnímal, že sme pri ňom. Ale.. na izbe nebol sám. Pacientov vedľa a určite aj personál (podľa ich niektorých reakcií) naša sústavná prítomnosť, ešte aj nad rámec návštevných hodín, občas vyrušovala.

Videli sme, koľko práce je s jedným nevládnym pacientom a aké sú v nemocnici podmienky, nielen pre chorých, ale aj pre zdravotníkov. Sami by sme si  v takom vážnom stave s otcom nevedeli rady, nešlo len o starostlivosť, ale aj o liečbu.

Otec bol hrdý človek, keď tam ležal bezvládny, s plienkou, napojený na infúziu, s rukami s podliatinami, pergamenovou kožou, neskôr dostával infúziu do priehlavku na nohách, bol to náročný pohľad. Zvlášť, keď naň nie ste  zvyknutý.

Otec nebol v „Penťáckej“ nemocnici, Svet zdravia. Najbližšia od nás je cca 30 km. A ľuďmi je hodnotená, ako najlepšia v okolí. Predtým, bola nemocnica  v meste, kde žijem, hodnotená ako najlepšia v blízkom okolí a tá, ktorá je teraz prevádzkovaná Pentou, bola tá „horšia“.

Obaja rodičia  robili v nemocnici, kde otec zomrel. Ako dieťa som zo školy pár krát išla za nimi do práce, kde som ich počkala.

Za negatívne hodnoteného bývalého režimu tam rozhodne boli iné podmienky. Neporovnateľne lepšie.

A pre pacientov boli služby bezplatne. V dnešnej dobe  sme museli doniesť vlhčené utierky a iné potrebné veci. Prinesiete, veď chcete pre svojich blízkych to najlepšie.

Zdravotníctvo je jeden z rezortov, ktoré podľa môjho názoru po roku 1989,  upadli. A s ním upadla aj naša ľudská dôstojnosť. Pritom bolo na skvelej úrovni a to, čo v ňom bolo dobré, sme mali zachovať a zveľaďovať ho.

Zdravotníctvo sme ale nechali napospas osudu, ako niečo úplne zbytočné. Slúži len ako predvolebná mantra, zaklínadlo, ktoré má politikov vyniesť do ministerských kresiel a poslaneckých lavíc. A potom pokračujú rétorické cvičenia a okázalé ignorovanie  problémov zdravotníkov kombinované s nezmyslenými opatreniami ( za mňa jedno z  nich je potreba vysokoškolského vzdelania zdravotných sestier).

Zanedbané zdravotníctvo znamená nedôstojné podmienky nielen pre pacientov, ale aj pre zdravotníkov a lekárov. A riziko zbytočného utrpenia, osobných a rodinných tragédií pre nás všetkých.

Jediné nemocnice, kde skutočne vidíte  posun vpred, rekonštrukcie a modernejšie služby pre pacienta sú nemocnice v sieti Svet zdravia. Hovoria to mnohí, lebo je to fakt. A ako sa píše v blogu Nicole Nevolníkovej, nezadlžujú sa, ale dosahujú zisk. Takže sa to asi dá, len treba vedieť ako.

Lenže podnikatelia, ktorí tieto výsledky dosahujú sú významným politickým kapitálom. Kritika Penty, útoky na Pentu, Jaroslava Haščáka, boli dlhé roky hlavnou politickou agendou, zlatým vajcom politika Daniela Lipšica. Jeho vystúpenie v národnej rade namierené proti pánovi Haščákovi boli aj predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu.

Ak by bola jeho kritika myslená vážne, nečakala by som, že bude pre túto spoločnosť robiť a nechá si za svoje služby zaplatiť 7000,-€ mesačne. Veď zo sústavnej kritiky sme si mohli odvodiť aj to, že sa snažil vyvolať pochybnosti o čestnosti nadobudnutia finančných prostriedkov spoločnosťou Penta. Lenže ako sa dá s profilom poctivého politika a kritika zladiť to, že sa sám nechá kráľovsky zaplatiť z takto nadobudnutých prostriedkov a poskytuje svoje advokátske služby, teda napomáha úspechu podnikateľov, na kritizovaní ktorých roky vytĺkal politický kapitál.

Prácou pre nich dal najavo, že nie s ich nepoctivosťou bude zásadný problém, v opačnom prípade by musel mať výhrady pre nich poskytovať služby. Lenže nemal, a z poslaneckých lavíc, kde kritizoval Haščáka, zamieril rovno do advokátskej kancelárie, ktorá pre neho pracovala.

Ono to potom vyzerá aj tak, že politickou agresivitou donútite niekoho, aby vám platil za to, aby ste ho už ďalej nenakopávali. Alebo sa snažil proti Pente zabojovať „zvnútra“ a odčerpať jej kapitál.

Dlhodobá kritika Penty mi pripomenula  kapitolu z knihy Dalea Carnegieho “ Ako sa zbaviť starostí a začať žiť“, v jej  šiestej časti s podnadpisom “ Pamätajte, že keď vás kopú zozadu, znamená to, že ste vpredu.“ Dale Carnegie píše “ čím ďalej vpredu ste, tým väčšiu radosť  ľudia majú, keď si môžu do vás kopnúť. Princ Waleský, ktorý sa neskôr stal kráľom Edwardom VIII., si to dobre uvedomil prostredníctvom zadnej časti svojho vlastného tela.  V tej dobe keď  chodil do Dartmouth College v Devonshiru – do školy, ktorá
patrí k Námornej  akadémii v Annapolise. Princ mal  asi tak štrnásť rokov. Jedného  dňa  ho námorní dôstojníci pristihli, ako plače, a pýtali sa ho, čo sa stalo. Najprv im to nechcel povedať, ale napokon priznal pravdu : námorní kadeti ho nakopali do zadku. Riaditeľ  školy zhromaždil žiakov  a vysvetlil im,
že princ sa nesťažoval, ale napriek tomu by rád vedel, prečo ho vystavili takému hrubému zaobchádzaniu.
Po mnohých  odkašlávaniach, vzdychaniach a šúchaniach  nohami sa kadeti nakoniec priznali, že až sa stanú v kráľovskom loďstve kapitánmi, chceli  sa pochváliť, že nakopali kráľa!“

Len ma mrzí, že kvôli tak prízemným pohnútkam politici vytĺkajú lacné body z kritiky tých, ktorí sa snažia pre naše zdravotníctvo urobiť aspoň niečo ( odvykli sme si u nás očakávať veľa).

A podľa mňa, by aj tých 7000,-€ mesačne našlo lepšie využitie v zdravotníctve.

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..