Oxford mi poslal výsledky koncoročných skúšok: Stačia moje známky na postup do druhého ročníka?
Od posledného blogu, v ktorom som písala o mojich Oxfordských skúškach, uplynulo už pár týždňov. Nebojte sa, táto dlhá odmlka neznamená, že som skúškami neprešla. Práve naopak, moje výsledky ďaleko predčili očakávania, ktoré som mala na začiatku akademického roka.
Dva týždne po skúškach každý Oxfordský prvák obdrží jeden z troch možných výsledkov: distinction, pass alebo fail (v preklade vyznamenanie, absolvovanie alebo neúspech). Pod týmto jednoslovným výsledkom sa skrývajú stovky hodín učenia, prednášok, tutoriálov, laboratórných cvičení. Toto jedno slovo rozhoduje, s akým statusom a či vôbec študent prejde do druhého ročníka.
Aby som nebola zbytočne dramatická, väčšina študentov dostane pass (absolvovanie). Absolventi prvého ročníka automaticky pokračujú do druhého ročníka. Už ale nikdy nebudú mať príležitosť získať vyznamenanie, lebo známkovanie v druhom ročníku funguje inak. Biomedici dostanú absolvovanie, ak skúšky napíšu medzi 40-69 %. Toto výsledné percento sa počíta ako priemer známok zo všetkých skúšok. V mojom prípade sa priemer počítal zo 6 esejí a jedného kvízu (viac píšem tu).
Fail (neúspech) alebo distinction (vyznamenanie) dostane iba zopár študentov. Nepoznám presné štatistiky, ale nepočula som o žiadnom človeku, ktorý by odišiel z Oxfordu kvôli tomu, že by nespravil skúšky. Ak aj niekto na prvý krát dostane fail, môže si skúšky zopakovať v Septembri. Celkovo platí, že ak už sa niekto dostane do Oxfordu, je dostatočne motivovaný na to, aby sa posnažil a skúškami prešiel. Tútori si počas celého roka všímajú, či má niekto s učením problémy a snažia sa žiakom včas pomôcť a tak neúspešným skúškam predísť.
Vyznamenanie sa zo štatistického hľadiska získava ľahšie ako fail. Stačí získať na skúškach viac ako 70%. Za týmto percentom ale stojí neskutočne veľa práce, teda minimálne v predmetoch ako biomedicína alebo medicína, kde vyznamenanie väčšinou dostane len okolo 10% študentov. V prípade biomedicíny to znamená, že z kohorty asi 40 študentov dostáva vyznamenanie okolo 4-5 žiakov ročne.
Ja som tieto štatistiky poznala už od začiatku roka, a preto vyznamenanie nikdy nebolo mojím cieľom. Zdalo sa mi nemožné, že by som sa mohla vyrovnať v písaní esejí rodeným angličanom. Ak mám byť úprimná, známky mi ani neprišli veľmi dôležité. Ja som sa skôr snažila naučiť sa čo najviac z oblastí, ktoré ma zaujímajú, či už mi to pomôže k lepšej známke alebo nie.
Celkovo mám pocit, že na škole ako Oxford, kde sú všetci žiaci veľmi šikovní a motivovaní, známkovanie v niečom stráca význam. Študenti sa v očakávaní skúšok príliš upínajú na to, aby uspeli a nie na to, čo ich skutočne zaujíma a čo chcú skúmať. Vždy ma trochu hnevá, keď máme na prednáškach čas na otázky a niekto ho premárni tým, že sa pýta na skúšky. Mňa choroby zaujímajú preto, lebo by som rada pomohla ľuďom, ktorí nimi trpia, nie preto, že chcem dobrú známku z eseje. Možno som naivná, ale zdá sa mi, že prílišný dôraz na hodnotenie z učenia vyciciava radosť.
Napriek môjmu názoru na skúšky a známkovanie a nedokonalej angličtine sa mi podarilo skúšky napísať prekvapivo dobre. Akokoľvek nepravdepodobné sa mi to pred rokom zdalo, Oxford mi udelil vyznamenanie. Neviem koľko ďaľších biomedikov bolo tento rok vyznamenaných. Neviem ani moje celkové poradie v kohorte. Viem ale, že celý tento rok v Oxforde bol pre mňa obrovskou skúsenosťou, bez ohľadu na známku, ktorú som dostala. Získala som množstvo cenných poznatkov z genetiky a z epigenetiky. Už sa teším ako ich raz uplatním v mojom vlastnom výskume.
Všetky moje Oxfordské úspechy si dovoľujem považovať aj za úspechy Slovenska. Veď práve vďaka podpore Slovákov som v Oxforde mohla stráviť asi najlepší rok môjho doterajšieho života. Som úprimne vďačná všetkým, ktorí ma podporili a podporujú.
Zároveň som veľmi rada, že mám nielen dostatočné známky ale aj dostatok financií na postup do druhého ročníka. Stále mi ale chýbajú financie na tretí a štvrtý ročník. Budem preto veľmi vďačná všetkým, ktorí sa rozhodnú prispieť na môj transparentný účet. Potrebovala by som ešte okolo 70,000 eur. Pevne verím, že sa mi podarí získať ich pomocou zbierky, z rôznych drobných grantov, prípade z pôžičiek.
Moja tútorka bola veľmi nadšená z môjho výsledku. Podobný výsledok mal môj college vraj zatiaľ iba raz. Hneď ma navrhla na pozíciu štipendistu. Skoro všetci žiaci s vyznamenaním sa stávajú štipendistami (scholars). To znamená, že dostaneme jednorazový príspevok asi sto libier. Nejde o veľa peňazí. Ide skôr o symbolické „povýšenie“ študentov s lepšími výsledkami, kedže okrem peňazí získavame aj nárok na nosenie špeciálnej akademickej róby.
Za tých sto libier budem vďačná. Pokúsim sa ale získať od Oxfordu ešte väčšiu podporu, kedže doteraz väčšina peňazí na moje štúdium pochádzala od Slovákov. Držte mi teda v tom Oxforde palce. Ešte mám pred sebou veľa skúšok, nielen tých univerzitných, ale aj životných. Snáď ich všetky prejdem a budem tak Slovensko aj naďalej v Oxforde reprezentovať len v tom najlepšom svetle.
