Prečo sa § 363 musí zmeniť
Opäť sa hovorí o tom, ako generálny prokurátor Žilinka využíva svoje oprávnenie podľa paragrafov 363 a nasledujúcich trestného poriadku. Debatu vyvolávajúce rozhodnutia, predtým aj teraz, sú tie, ktoré generálny prokurátor zdôvodňuje podobne, ako to robia v prospech svojich klientov obhajcovia.
Dokonca aj tí, ktorí snahy o otvorenie predmetnej legislatívy predtým kritizovali, sú dnes, v takmer politickom ťažení, proti 363-ke. To, čo 363-ka generálnemu prokurátorovi umožňuje dnes, má však naďalej mocných (a tiež zorientovaných) zástancov a k doterajším sa pridávajú noví, ako by sa chceli aspoň počtom, a inou argumentáciou, vyrovnať svojim oponentom.
Skúsme si preto povedať niečo práve k argumentácii, ktorá sa používa na odmietnutie zmeny 363-ky, s cieľom poukázať na to, v čom je takáto argumentácia nesprávna. Je tomu tak preto, že je založená na opomínaní podstatných faktov.
363-ka a zásada rovnakého prístupu k okolnostiam v prospech aj proti obvinenému
Jedna z prvých línií obrany 363-ky bol útok na fakt, že sa niekto pokúša tému vôbec otvoriť. Okrem iných sa na tento účel používal aj argument, že by sa takou navrhovanou úpravou porušila jedna zo zásad trestného poriadku, a to tá, že orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Tohto z kontextu vytrhnutého tvrdenia (že by sa zrušením oprávnenia generálneho prokurátora konať v prospech obvineného podľa 363-ky) sa následne chytilo celé (politické a iné) spektrum obhajovateľov statu quo 363-ky. Trestný poriadok však stanovuje aj iné základné zásady. A tieto iné zásady nie sú k zásade uvádzanej v takej argumentácii nijako podriadené.
Naopak, policajti a prokurátori majú povinnosť konať tak, aby všetky zásady trestného konania boli dodržiavané. Práve skĺbením všetkých zásad stanovených trestným poriadkom či iných zákonných zásad sa dosahuje efektivita a čistota trestného konania. A, ak ich vezmeme v úvahu, môžeme dospieť k celkom iným záverom o tom, či je správne oprávnenia generálneho prokurátora podľa 363-ky obmedziť tak, aby nesmel konať v prospech obvineného.
Takými inými zásadami, ktoré do veľmi iného svetla stavajú argumentáciu o nevyhnutnosti dnešnej 363-ky kvôli povinnosti policajta a prokurátora objasňovať okolnosti svedčiace ako proti, tak aj v prospech obvineného sú viaceré a nemusia plynúť výslovne s trestného poriadku. Niektoré, najmä tie, ktoré plynú priamo z trestného poriadku, tu spomeniem.
Rýchlosť trestného konania – bezvýznamná? Ako kedy!
Trestný poriadok ako základnú zásadu uvádza: Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Je treba sa pýtať, ako je v súlade s uvedenou zásadou to, keď sa na základe rozhodnutia generálneho prokurátora vec obvineného vracia na začiatok prípravného konania, pretože podľa rozhodnutia generálneho prokurátora je v ňom treba opraviť nedostatky, ktoré urobili vo veci konajúci policajti a podriadení prokurátori.
No, nie je. Ktorá zo základných zásad trestného konania sa v jednotlivom prípade uprednostní, je ale okolnosťou, ktorá môže ľahko byť pri koreni toho, aký je stav vnímania právneho štátu na Slovensku.
Tu je vhodné upriamiť pozornosť na logiku argumentácie, často používanej obhajovateľmi súčasného stavu okolo 363-ky, že rozhodnutím podľa 363-ky nedochádza k žiadnemu „oslobodzovaniu obvineného“ (o tom by sa iste dalo polemizovať – niečo k tomu je nižšie), ale že, naopak, trestné konanie pokračuje, len sa v ňom musia odstrániť chyby v rozhodnutí vytknuté.
Z hľadiska obvineného a záujmu štátu na riadnom stíhaní trestnej činnosti sa však priority vzájomne si konkurujúcich názorov, či je také rozhodnutie generálneho prokurátora namieste alebo nie, delia podľa toho, či sa jedná o obvineného, ktorý je (nie v zmysle trestného práva, ale v zmysle skutočnosti) naozaj vinný, alebo takého, ktorý vinný nie je.
Ak totiž je daný obvinený naozaj páchateľom stíhaného skutku, potom, samozrejme, také rozhodnutie podľa 363-ky víta, pretože toto posiluje jeho obranu a, naopak, oslabuje pozíciu konajúceho prokurátora, ktorý chce vec dostať pred súd (obžalovať). Skutočný páchateľ trestného činu nemá čo stratiť tým, že sa jeho vec odďaľuje od rozhodnutia súdu; jeho cieľom je vec naťahovať, lebo, ako vieme, dokiaľ nie je uznaný za vinného na základe právoplatného rozhodnutia súdu, hľadí sa naňho ako na nevinného.
Ak však sa jedná o osobu, ktorá je zo stíhaného skutku nevinná, jej postavenie sa rozhodnutím podľa 363-ky zhorší. To preto, že cieľom takej osoby, ak už nevie dosiahnuť zastavenie trestného stíhania, je, aby o jej nevine finálne rozhodol súd čo najskôr. Tu stojí za osobitnú zmienku to, ako generálna prokuratúra dokáže konaním (či nekonaním), ktoré je v príkrom rozpore s uvedenou povinnosťou v primeranej dobe vec predložiť súdu, ovplyvniť oprávnené záujmy obvineného (na skorom ukončení jeho trestnej veci) a štátu na uplatňovaní spravodlivosti, teda na právnom štáte.
Hovoríme tu o pretrvávajúcej schopnosti a pripravenosti generálneho prokurátora trestnú vec „hedvigizovať“, teda s ňou nakladať tak, aby sa ani nedostala pred súd (alebo, ak aj na súde kvôli návrhu na väzbu bola, súdne rozhodnutie ignorovať v najväčšej možnej miere), ani v nej nebolo stíhanie zastavené.
A opäť, tým, ktorí skutok (naozaj) spáchali, toto môže vyhovovať. Tým ale, ktorí sa skutku nedopustili, takýto postup generálneho prokurátora ničí život (aj keď netrvá vyše 10 rokov ako v prípade pani Hedvigy). O tom, že táto schopnosť generálnej prokuratúry (odďaľovať do extrému rozhodnutie o zrušení obvinenia) je stále živá, svedčí jej počínanie si v prípade policajtov, v ktorom sa súd v právoplatnom rozhodnutí vyjadril, že nie je dôvod na ich stíhanie, ale generálna prokuratúra trvá na tom, že ich trestné stíhanie nezrušuje.
Z uvedeného sa dá urobiť záver, že súčasný stav 363-ky obhajujú tí, ktorí majú záujem na tom, aby sa skutoční páchatelia trestných činov nedostali pred súd. Na druhej strane, riešiť konanie generálneho prokurátora v neprospech obvineného aj tam, kde o jeho nevine už rozhodol súd, sa priamo riešiť legislatívne nedá ľahko, ak chceme zachovať možnosť mimoriadneho opravného prostriedku tam, kde kde konajúci policajt alebo prokurátor chce vec zamiesť pod koberec.
Tam musíme ísť ďalej, teda zreálniť zodpovednosť generálneho prokurátora za výkon funkcie, a teda zrušiť praktickú neodvolateľnosť generálneho prokurátora.
Prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát
Ďalšou takou inou základnou zásadou trestného je tá o tom, že prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát. Slovo „zastupovať“ má v právnom kontexte význam „konať za niekoho, za svojho klienta“, teda tak, ako by to chcel sám klient a v jeho záujme. Ak má ale prokurátor zastupovať klienta, ktorým je štát (pripomínam, že text tejto základnej zásady neuvádza žiadnu inú možnosť, teda nejaký rozdelený mandát či lojalitu voči „klientovi“ inému ako štát), nemôže popri tom hájiť záujmy aj osoby, o ktorej policajt a podriadený prokurátor tvrdia, že konal proti záujmom štátu (dopúšťal sa trestnej činnosti). Na obhajobu takej osoby je tu predsa niekto celkom iný – obhajca. Ak sa ale obhajca aj generálny prokurátor spoja a obaja konajú v záujme takej osoby, kto potom zastupuje záujmy štátu?
Podľa zástancov terajšej 363-ky zrejme nikto. Niet sa potom čo diviť, že si až donedávna, a od istého času opäť čím ďalej, tým viac, „naši ľudia“ myslia, že smú všetko. Táto mentalita súvisí s inou zásadou trestného stíhania, ktorej podstatou je, že obžalobu na súd smie podať, a túto pred súdom viesť, len prokurátor, teda podriadený generálneho prokurátora.
Práve z absencie alternatívy, teda možnosti, že za istých okolností a podmienok, by mohli trestnú obžalobu podať a viesť aj iní (napr. poškodení), a tým istým spôsobom limitovať bezhraničnosť rozhodovania generálneho prokurátora, ktorá je zvýraznená jeho praktickou neodvolateľnosťou (rozumej: za súčasného stavu legislatívy), plynú právne (a treba povedať, že aj politické) excesy súčasného generálneho prokurátora.
Uplatnenie práv poškodených (obetí)
Ďalšia základná zásada trestného konania hovorí o tom, že orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné v priebehu celého trestného konania umožniť poškodenému plné uplatnenie jeho práv.
Práva poškodeného v trestnom konaní je oblasť, ktorá do veľkej miery zostáva len na papieri. Naťahovanie trestného procesu využitím 363-ky je priamym poprením zásady ochrany práv poškodených, lebo o ich nárokoch môže rozhodovať len súd. A tým, že sa trestná vec pre súd nemôže dostať včas, nároky poškodeného vyhasínajú aj tam, kde by nádej na ich priznanie trestným súdom existovala.
363-ka a štatistiky jej využitia
Vo vyjadreniach generálneho prokurátora (a iných) sa často používajú štatistiky využitia 363-ky na tvrdenie, že generálny prokurátor tento inštitút nevyužíva viac ako tomu bolo v minulosti. Kto toto hovorí, musí vedieť, že minimálne zavádza a pravdepodobne klame, najmä pokiaľ ide o zahmlievanie počtov rozhodnutí, ktoré sú v prospech obvineného.
O schopnosti a pripravenosti terajšieho generálneho prokurátora klamať všade tam, kde to považuje za potrebné na podporu svojich neudržateľných stanovísk, sme sa mali možnosť presvedčiť opakovane. Neprekvapí teda, že pri hlbšom pohľade zistíme, že také tvrdenia okolo štatistiky využitia 363-ky neberú v úvahu niektoré informácie, ktoré sú dôležité pre posúdenie relevantnosti takých štatistík.
Tiež radšej pomlčím o výslovne protizákonnom rozhodovaní podľa 363-ky v štádiu, kde ešte obvineného niet, teda kde sa koná len vo veci. Tieto prípady sa síce stali, ale problematičnosť takého rozhodovania generálny prokurátor vyriešil tým, že (v súlade s tým, čo je uvedené vyššie) jeho existenciu poprel.
Kriminálnik špeciálnym prokurátorom
Azda najdôležitejšou informáciou, ktorá robí bezvýznamnými štatistické porovnania využívania 363-ky s tým z pred roka 2020, je opomínaná skutočnosť, že sme tu po mnoho rokov mali systém, kde to, z čoho mnohí podozrievajú generálneho prokurátora, robil v rámci svojej právomoci dnes právoplatne odsúdený zločinec vo funkcii špeciálneho prokurátora.
Predchodca generálneho prokurátora nemusel svoje 363-kové rozhodnutia krkolomne zdôvodňovať (ani utekať pred novinármi). Musel len aplikovať onú známu štandardnú zručnosť vedúceho prokurátora, teda riadne, drzo (alebo aj sofistikovane) klamať každému, kto sa pýta. To podstatné zaňho, a pre „našich ľudí“, robil špeciálny prokurátor.
363-ka sa nadužíva pre „našich ľudí“, nie štatisticky významne
Podstatou toho, prečo „naši ľudia“ potrebujú svojho generálneho prokurátora s „jeho“ 363-kou teda nie je to, že by sa táto mala využívať pre dobro nejakého chudáka, ktorý sa dostal do osídiel ambiciózneho prokurátora, ktorý ho chce dostať pred súd aj za porušenia zákonných a ústavných práv obvineného. Ak chce niekto štatisticky o použití 363-ky spracovať spôsobom, ktorý má relevantnú výpovednú hodnotu, mal by sa zaujímať napríklad o
- to, či sa jedná o rozhodnutie v prospech alebo neprospech obvineného,
- trestné činy, ktorých sa rozhodnutie týka,
- (otvorenú alebo skrytú) angažovanosť predmetného obvineného v politike alebo jeho prepojenosť na také politické figúry („naši ľudia“) a
- profil obhajcov predmetného obvineného (či jedná o advokátov výhradne pre bohatých, najmä takých, ktorí majú preukázateľnú úspešnosť v 363-kových podaniach v prospech obvinených).
Popieranie nadradenosti súdu a klamstvo o nezávislosti prokuratúry
Generálna prokuratúra dlhodobo vo svojich vyjadreniach aj rozhodnutiach polemizuje s rozhodnutiami súdov, dokonca aj Najvyššieho súdu. Dokonca niekedy i popiera nadradenosť súdnych rozhodnutí nad rozhodnutiami generálnej prokuratúry, a to nielen v prípadoch, kedy je na prokuratúre, aby zrušila obvinenie tam, kde sa súd právoplatne vyjadril, že naň nie je dôvod. Takéto chovanie láme zbytky právneho štátu, a preto je potrebné mu urobiť prietrž príslušnou zákonnou úpravou, ktorá by takéto chovanie prokuratúry vylúčila.
Zástupcovia prokuratúry sa niekedy odvolávajú na to, že prokuratúra je nezávislá, a preto jej rozhodnutia by mali byť rešpektované. Nie je to pravda, pretože nezávislé u nás sú len súdy (a Najvyšší kontrolný úrad). Preto sa prokuratúra, aj tá generálna, musí bez akýchkoľvek pochybností podriadiť právoplatným rozhodnutiam súdov.
A tam, kde k tomu prokuratúra potrebuje pomoc, je potrebné upraviť legislatívu tak, aby sa právny štát budoval, nie rozkladal.
