Viac než len postoje voči migrantom: ako vojna mení názory na migračnú politiku
Keď sa pri sledovaní všeobecných postojov ľudí pýtame na ich pocit ohrozenia z migrantov, nevieme koho si predstavujú. No vďaka nášmu výskumu vieme, že keď myslia na reálnych ľudí v ohrození, s ktorými zdieľajú spoločnú históriu, geografický priestor a hodnoty, sú o mnoho viac súcitní a ochotní otvárať hranice.
Keď sme na jeseň roku 2021 merali postoje Slovákov voči migrantom po vypuknutí migračnej krízy na vonkajšej hranici EU, prišli sme na dve hlavné zistenia. Po prvé, utečenci a migranti u nás vo všeobecnosti nie sú veľmi vítaní a po druhé, odpor voči nim je spojený predovšetkým s politickými postojmi. So zvyšujúcim sa konzervativizmom a extrémizmom rástol u ľudí odpor voči migrantom a zároveň stúpala podpora striktne exkluzívnej migračnej politiky. To znamená, že ľudia s vysokou mierou konzervativizmu a pocitmi nadradenosti by napríklad podporili deportáciu migrantov a utečencov, a to aj v prípade, že by vo svojej krajine boli reálne ohrození.
Medzi konzervativizmom a extrémizmom sme však zistili výrazný rozdiel. Zatiaľ čo u konzervatívcov sa negatívne postoje voči migrantom dajú mierniť vďaka dôvere v štátne inštitúcie, u extrémisticky orientovaných ľudí to neplatí. Ich odpor voči migrantom a utečencom sa zdá byť tak pevný, že ani zvyšovanie dôvery nemá potenciál vyvrátiť ich obraz sveta, v ktorom má Slovensko navždy ostať uzavretá (a homogénna) pevnosť.
Náhly začiatok vojny na Ukrajine, ktorá napriek dlhodobo napätej situácii na rusko-ukrajinskej hranici stále mnohých zaskočila, nás podnietil k tomu, aby sme sa opäť pozreli na tému migrácie a utečeneckej krízy. V deň, keď Rusko vyhlásilo zvýšenie pohotovosti jadrových zbraní, sme sa pýtali ľudí na postoje voči utečencom a podporu migračných politík. Ukrajinskí utečenci totiž nie sú vzdialení a abstraktní. Sú to „naši susedia“ a mnohí z nás sa neváhali zapojiť do širokej humanitárnej a finančnej podpory Ukrajinským utečencom.
Preto sme boli presvedčení, že desivé obrazy vojny a strach pred jej možným rozšírením ovplyvnili aj postoje Slovákov voči migrantom. Na druhej strane, výskumy našich kolegov jasne poukazujú, že mnohí ľudia na Slovensku podliehajú konšpiráciám a kremeľskej propagande. Naša myšlienka bola teda jasná a jednoduchá. Chceli sme zistiť, či pocity ohrozenia a úzkosti z vojny zmiernia podporu exkluzívnej migračnej politiky a aj negatívne postoje voči migrantom.
Nie všetky naše predpoklady sa však potvrdili. Prekvapujúce bolo, že postoje voči migrantom a utečencom sa skoro vôbec nezmenili. Zistili sme rovnakú mieru xenofóbnych a protimigračných názorov ako na jeseň 2021. Keď sme sa však pozreli na výsledky bližšie, ukázala sa nám jedna podstatná zmena oproti minulému roku. V literatúre sa predpokladá, a naše dáta z jesene 2021 to aj potvrdili, že podpora exkluzívnej migračnej politiky silne súvisí s negatívnymi postojmi voči migrantom. Teda čím boli silnejšie negatívne postoje voči migrantom, tým nižšia bola ochota ich prijímať. V čase vojny však už tento vzťah taký silný nebol. Hoci všeobecné negatívne postoje voči migrantom ako takým u Slovákov stále pretrvávajú, ich názory na migračnú a azylovú politiku sa zmiernili a stali sa o niečo liberálnejšie.
Naše zistenia sú doležíte najmä v dvoch aspektoch. Predovšetkým sa zdá, že všeobecné postoje voči migrantom nemusia dostatočne dobre vysvetľovať to, aké majú ľudia názory na migračnú politiku, a to najmä v situáciách emočného napätia a osobného pocitu ohrozenia. Psychologické teórie to vysvetľujú tým, že je o mnoho ťažšie morálne sa odpútať od kritickej situácie, ak sa nás bezprostredne dotýka (napr. vojnoví utečenci zo susednej krajiny). Ukrajinci sú nám predsa podobní, mnohí pred vojnou na Slovensku študovali, pracovali alebo chodievali na nákupy do pohraničných oblastí. Naša mentálna reprezentácia ukrajinského utečenca je výrazne iná, menej nejasná a neznáma, v porovnaní s utečencami a migrantmi vo všeobecnosti. A práve preto je ľahšie s nimi súcitiť. Obrazne povedané, keď má nešťastie a utrpenie známu tvár, ťažšie sa mu otáča chrbtom. Zdá sa teda, že vyvodzovať závery o podpore špecifickej migračnej politiky iba na základe všeobecných postojov voči migrantom môže byt skreslené a nedostatočné.
Druhé dôležité zistenie je, že vojna zmiernila postoje ľudí, ktorí mali ešte pred nedávnom veľmi silné exkluzívne názory na migračnú politiku. Hoci stále pociťujú nepokoj či strach z migrantov ako takých, sú ochotní prekonať ho a aj za cenu vlastného nepohodlia súhlasiť s tým, aby sa Slovensko stalo aspoň dočasne novým domovom pre Ukrajincov. V konečnom dôsledku sa zdá, že subjektívne pocity ohrozenia vojnou napomáhajú ľuďom lepšie si predstaviť, čo prežívajú samotní utečenci. A možno práve toto uvedomenie vedie Slovákov k tomu, aby ponúkli útočisko pre tých, ktorých doma ohrozuje vojnový teror.
Magdalena Adamus & Matúš Grežo
