Denník N

Mužský verzus ženský mozog – odlišný hardware a podobný software?

Ukazuje sa, že anatomické rozdiely neslúžia vyslovene na to, aby sa muži a ženy správali odlišne.

Vzhľadom na citlivosť témy skúmania pohlavných rozdielov v anatómii mozgu sa niektorými kruhmi už samotné toto skúmanie považuje za kontroverzné. Veda sa však nedá robiť tak, že by sa výskumníci mali pred každým výskumom zaoberať tým, ako výsledky štúdie ovplyvnia sociálny poriadok a ako všelijako zle si ich môžu ľudia vykladať či ako môže byť zneužitý[1]. Osobne považujem tieto výskumy za obrovský prínos pre samotnú tému čo znamená byť mužom a čo znamená byť ženou.

Zaujímavé a v istom zmysle aj vtipné vzhľadom na celý kontext je to, že hoci sa neustále odhaľujú nejaké rozdiely medzi mužským a ženským mozgom (korigované vzhľadom na veľkosť, pretože muži majú priemerne väčšie telo a tým pádom aj väčší mozog), ukazuje sa, že tieto anatomické rozdiely neslúžia vyslovene na to, aby sa muži a ženy správali odlišne, respektíve možno aj napriek nim konštatovať, že sa mužský a ženský mozog správa skôr podobne, než rozdielne. Je to akoby sa odlišný hardvér používal na podobné účely a umožňoval realizáciu podobného softvéru, až na určité výnimky.

Muži majú napríklad viac sivej hmoty v okcipitálnom laloku (súvisí okrem iného aj s funkciou zraku), v amygdale („mandľa“ dôležitá pre emocionalitu) a hipokampe („morský koník“, vďaka ktorému máme pamäťové schopnosti), ženy vo viacerých oblastiach prefrontálnej kôry (z evolučnej perspektívy je to oblasť, ktorá robí človeka človekom, okrem iného potrebná pre komplexné rozhodovanie alebo sebaovládanie). Tieto rozdiely však nemožno interpretovať plocho v tom zmysle, že ženy majú na základe nich lepšiu schopnosť sebaovládania a muži lepšiu priestorovú pamäť. Mozog je neuveriteľné plastický a veľkosť mnohých štruktúr sa mení na základe požiadaviek a takpovediac trénovania. Pre mňa je teda veľkou otázkou to, či môže kultúrna a spoločenská požiadavka smerom k väčšiemu sebaovládaniu ovplyvniť napríklad hustotu sivej hmoty v gyrus frontalis inferior[2]. Sám si zatiaľ odpovedám, že môže. Zaujímavé je, že pars opercularis tohto závitu v dominantnej hemisfére mozgu (zväčša ľavej) zodpovedá za rečové schopnosti, ako aj tesne susediaca pars triangularis, pričom obidve sa zúčastňujú aj spomínanej seba-regulácie. Tlak na sebaovládanie by tak teoreticky mohol viesť aj k stimulácii rečových schopností, ktoré sú u žien konštantne vyhodnocované ako lepšie.

Okrem toho, my presne nevieme dve veci, ktorých znalosť by uľahčovala interpretáciu anatomických rozdielov mozgu na základe pohlaví: a) nevieme, či je veľkosť štruktúry vždy výhodná – pretože v neurovedách sa často ukazuje, že veľkosť alebo aktivita štruktúry len kompenzuje nedostatok schopnosti alebo výpadok nejakej funkcie, a príliš veľká hustota neurónov môže byť aj na škodu (problém v prípade porúch autistického spektra), b) ba čo viac, nevieme ani, či veľkosť štruktúry je príčinou lepšej funkcie, alebo len jej štrukturálnym odzrkadlením (problém príčiny a účinku, ktorý sa obvykle prevádza na koreláciu).

Požiadavky spoločnosti sú však len súčasťou väčšieho súboru environmentálnych požiadaviek kladených na jedincov oboch pohlaví, medzi ktorými sa nachádzajú aj selekčné sily v rámci evolučného vývoja. Poviem to inak – spoločenské požiadavky môžu vlastne istým spôsobom odzrkadľovať pôsobenie evolučných tlakov z našej pradávnej minulosti. Evolučné tlaky pôsobia na jedincov rôzneho pohlavia Homo sapiens odlišne, aby u mužov a žien maximalizovali ich reprodukčný úspech. Preto je u mužov posilnené teritoriálne správanie, je u nich menšia averzia k riziku a vyššia miera impulzívneho správania, lebo práve toto malo pôvodne ochraňovať rodinný klan a potomstvo a zvýšiť jeho prežitie, a preto je u žien vysoká miera averzie k riziku a zvýšená reaktivita na hrozbu a stresové podnety, pretože zabezpečovala v podstate to isté – prežitie potomstva. Toto správanie ovplyvňované evolučnými tlakmi potom zodpovedá za odlišný vývoj neuronálnych štruktúr a z pohľadu klinickej psychiatrie aj za odlišnú senzitivitu neuronálnych systémov mužov a žien, respektíve odlišnú biologicky podmienenú náchylnosť na psychické poruchy – u žien sa to prejavuje zvýšenou zraniteľnosťou na depresiu a úzkostné poruchy, u mužov impulzívnymi poruchami a častejším agresívnym správaním i ako prejavom viacerých psychických porúch.

Štruktúry mozgu sú však pravdaže podmieňované aj pohlavnými chromozómami, pričom vedecký konsenzus je taký, že to prebieha nepriamo prostredníctvom pohlavných hormónov (estrogén, progesterón a testosterón), i keď sa objavili aj správy o tom, že v miestach s väčšou sivou hmotou u mužov sú pohlavné chromozómy aktívnejšie, čo by svedčilo pre nejaký priamy vplyv. Ono sa to deje aj tak, že u mužov a žien sa inak strihajú génové prepisy a pohlavne podmienené môže byť vôbec aj čítanie génov a ich aktivácia (pohlavne špecifická epigenetická regulácia). Ide zrejme o vplyv hormónov, ktorý nazývame ako aktivačný. V kritickom vývojovom období (napríklad puberta) vedú k zásadným zmenám vo fungovaní mozgu, ktoré sa potom v priebehu života už veľmi nemenia a nie sú závislé od hladiny v krvi cirkulujúcich pohlavných hormónov.

Ak má mať tento článok nejakú myšlienku, tak je ňou hlavne to, že to, čo nazývame biologické rozdiely v mozgu a v mysli v rámci nášho pohlavného dimorfizmu a čomu sa dnes v istých kruhoch vo zvýšenej miere venuje pozornosť, môže byť odrazom spoločenských tlakov, ktoré na nás pôsobili celé generácie, ba vlastne celé veky. Tieto spoločenské tlaky boli pravdepodobne vyjadrením selekčných tlakov, ktoré boli charakteristické pre vývoj nášho druhu v snahe adaptovať sa na určité podmienky a do značnej miery aj vyjadrením našej bezmocnosti voči nim[3].

Poznámky:

[1] I keď túto moju vetu považujem za dobré východisko, isté katastrofické scenáre ju zneplatňujú. V prípade vynájdenia ničivej zbrane, ktorá by mohla ohroziť život na našej planéte, by istý etický civilizačný imperatív mohol zabrániť jej rozvoju. Nestalo sa však tak.

[2] Dolný čelový závit, súčasť prefrontálnej kôry, ktorý sa klasický delí na očnicovú (pars orbitalis), trojuholníkovú (pars triangularis) a poklopovú časť (pars opercularis).

[3] Ide totiž o tlaky, ktoré sa skôr prispôsobujú podmienkam, nie tlaky, ktoré viedli k prispôsobeniu samotných podmienok, ako je to dnes.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.