Denník N

Volanie suroviny

Vygenerovala umelá inteligencia DALL·E (writer howling at the moon made of meat digital art)
Vygenerovala umelá inteligencia DALL·E (writer howling at the moon made of meat digital art)

Viem, že o literatúre dokopy nič neviem.

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden rozprávkový úvod… takto nádejne sa to začínalo, mal som pripravený rozprávkový citát od Waltera Benjamina, ale dlho som s tým nevedel pohnúť, až kým som si neuvedomil, že mám rád, keď text robí presne to, čo hovorí.

A tak sa rozpadol.

Na čo? Na fragmenty.

Jedným z priľahlých fragmentov je celistvosť ako predpoklad rozpadu. Na druhej strane, jedným z odľahlých fragmentov je napríklad arytmický pôdorys. Ten nás ako neviditeľný bumerang vracia k rozprávke, ktorá býva celistvá, ukutá vekmi ako samurajský meč. Od rozprávky zas nie je ďaleko k príbehu, od ktorého tiež očakávame aké-také usporiadanie, nebodaj kompozíciu. Keď píšem tieto vety, navliekam ich ako korálky na niť (výroky na logickú reťaz), aby jedno plynulo k druhému. To je však omyl.

To, že je to omyl, je myšlienkový experiment.

Čo sa stane, ak pretrhneme niť?

Ešte neviem, ale spolu sa to dozvieme. Mohli by sme napríklad bez prípravy skočiť na ďalší fragment. Aj autor je len človek – píše nejaký príbeh a zrazu sa mu text vymkne spod kontroly ako Ukrajina Putinovi.

To je lacné!

Naozaj?

Autor totiž k svojmu textu zvyčajne pristupuje autoritársky (t. j. neudržateľne). Tak ako Michelangelo kusu mramoru, aj autor chce textu vnútiť určitý tvar. To je čudná veta, prebleslo mi konvenčne mysľou, bolo by ju treba upraviť a nie okomentovať. A to sa mi dosť hodí – požadovaný tvar určujú najmä konvencie.

Včera sme pozerali prírodopisný film. Mal veľmi dobrú kameru.

Ďalším kúskom skladačky je autor, ktorý píše esej a zrazu zistí, že je mŕtvy. To už neurobí nič. Ani autoritatívne, ani revizionistické. Ale nemusíme to takto priťahovať za vlasy. Nechajme radšej autora písať jeho textík, ktorý sa pohybuje niekde medzi rozprávkou a jej opakom, realitou, a namáča nás do dobrodružstva myslenia. Zhodou okolností, ktorej sa dá len ťažko uveriť, začne byť autor sám sebe smiešny ako arbiter vecí.

Ako si môže byť taký istý?

Prestáva si veriť.

Keď sa roztrhne niť rozprávania, korálky sa, samozrejme, rozkotúľajú. Ako vidíš, nie je to ľahké – ani mne sa to nedarí, niť ma zväzuje. Alica dostala pod stromček štrikovanie. Uštrikovali sme čiapku. Ozdobila ju farebnými korálkami. Korálky sú rozhádzané po koberci.

Stromček živorí v tieni velikána, ktorý zrazu padne.

Na výstave stromčekov sa umiestnil na peknom 68. mieste.

Zmietam sa medzi nedourčenosťou a dopovedaním.

Oscilujem medzi jednorazovosťou a opakovaním.

Myšlienky skáču.

Komunikovať priamo alebo nepriamo?

Komunikovať jasne alebo nejasne?

Aj skladačka je zradná, vlečie za sebou predlohu ako väzenskú guľu.

Rodičovstvo sa opisuje len ťažko. Väčšinou sa nič zaujímavé nedeje. Jedna banálna situácia strieda druhú, pamätáme si len otrasy mozgov a prekakané plienky. Aj v literatúre máme tendenciu donekonečna leštiť poprepájané extrémy (lexémy!), až kým výsledok nemá s realitou nič spoločné.

Ani dnes sa neudialo nič mimoriadne. Ale vlastne hej – v škole opravovali kanalizáciu a niekoľko detí grcalo.

Supermodelka Emily Ratajkowski vydala zbierku esejí Moje telo. Upozornila na nerealistické štandardy krásy. Ja by som chcel upozorniť na nerealistické štandardy krásnej literatúry. Vonnegut napísal 18 začiatkov Bitúnku č. 5. Hemingway napísal 47 koncov Zbohom zbraniam. To nie je fér ani normálne. Normálne by totiž bolo len priemerné. V modelingu a umení sa normálne rozdelenie dosť podceňuje. Normálne rozdelenie vyzerá takto:

Autor sa dal na supermodeling.

Štylistické úsilie môže viesť ku konformnosti a pádu do vzorcov. Tak sa mi zamarilo, keď som text kadejako krútil, aby pekne plynul.

Americkí vedci zistili, že keď ľudia robia veci kvôli odmene, znižuje to ich kreativitu, keď robia veci, ktoré sa budú hodnotiť, znižuje to ich kreativitu, a keď robia veci, aby niekoho potešili, znižuje to ich kreativitu.

Zaujímavé.

Surovina – surová realita – ma priťahuje takpovediac vedecky. Autor z textu vycúva a nechá zapnuté nahrávanie. Komu by sa však chcelo pozerať záznam bezpečnostnej kamery? Komu by sa chcelo čítať realitu?

Knausgaard zaznamenával autobiografickú surovinu. Zapísal tisícky banálnych bodov, z ktorých sa vynárajú vzorce. O čo je lepšia predurčená krivka? V každom prípade bola výsledkom reality šou. Myšlienka jeho série Môj boj ma fascinuje, výsledok nudí. U nás o sebe písal Sloboda. Ten až tak nenudil. Ale tiež to bola reality šou – autentickosť nemôže nebyť štylizovaná. Ani keby sme autorovi do hlavy implantovali myšlienkový záznamník a na hlavu nasadili kameru. Dopadol by ako grafoman Szentkuthy – vrhal by sa do situácií s vedomím, že sa stanú literatúrou. Z jeho najkomplexnejšieho diela Prae (1934), ktoré sa pokúša zachytiť všetko vrátane zrodu myšlienok, som prečítal 12 strán preložených do slovenčiny (z celkových 1 225) a mal som dosť.

Vrcholom realizmu je zverejnenie PIN kódu: 2536.

V kvantovej mechanike ovplyvňuje pozorovanie výsledok experimentu. Nazýva sa to efekt pozorovateľa. Pokiaľ viem, vedci si s tým nevedia dať rady. Nezainteresovaný pozorovateľ neexistuje. Dalo by sa povedať, že písanie alebo čítanie ohýba realitu. To by však bolo slabé. Hlava pozorovateľa je ako pingpongová demolačná guľa, ktorá sa rúti časopriestorom nevedno kam.

To nevedno kam sa dopísalo samo.

Koľko tvorby sa odohráva mimo vedomia?

Každý rozprávač je nespoľahlivý. Opakom vševediaceho rozprávania je ničnevediace mlčanie.

„Čo krivíš papuľu?!“

V roku 2000 vydal Kenneth Goldmith knihu Fidget (Mrvenie sa). Na 107 stranách zaznamenáva každý svoj pohyb počas trinástich hodín. Ide o konceptuálne dielo, ktoré netreba čítať, stačí vedieť, o čom je. Komu by sa už chcelo čítať šum?

Fraktál je nepravidelný, fragmentovaný geometrický tvar, ktorý môže byť rozdelený na časti, z ktorých je každá aspoň približne podobná, zmenšená kópia celého geometrického tvaru. Inými slovami, celok sa zrkadlí vo fragmente a fragment v celku.

Text vo vete, veta v texte.

Čo sa stane, keď autor začne písať? Začne sa – aspoň podvedome – triafať do vkusu domnelého čitateliatka, prinajlepšom seba samého. Okamžite sa začne obmedzovať. Vlastne už je obmedzený. Ako ja teraz. Celé je to napísané jedným štýlom. Štýl je v podstate ochudobnením.

„Nesmieme strácať zo zreteľa pravdu, že každý štýl, každý konkrétny postoj sa formuje prostredníctvom eliminácie a je v podstate ochudobnením,“ povedal Gombrowicz, neústupný bojovník proti forme. Na tomto mieste prichádza vhod jeho Kozmos (1965), detektívka o hľadaní zmyslu – a zošalení – v nediferencovanej mase potenciálnych stôp.

Čo sa stane, keď autor začne písať? Niektoré fragmenty sa opakujú. Taký je život. Určite bude – aspoň podvedome – rozmýšľať o efektivite komunikácie, inak povedané pútavosti. Už vidím, ako v ňom opice trieskajú do kalkulačiek.

Balla vraj vo svojej novej knihe Medzi ruinami kompiluje realitu. Chápem.

Ale nie dosť. Tiež chápem. Ťažko upliesť zo spoločenských sračiek bič.

Prečítal som pár strán z Hochholzerovej Táto izba sa nedá zjesť. Je to dobré, má talent, ale ďalej sa mi nechce. Chápem. Z uchopenia tejto banálnej reakcie by bola recenzia ako lusk. Rozkošne rozkošatený nezáujem. Kto je na vine? V rozhovore vraví, že si nevymýšľala od šiestej triedy.

Namiesto toho som prečítal Životom na zelenú od McConaugheyho (áno, toho herca) a Sirény z Titanu od Vonneguta.

Zvláštne.

Čím viac čítame, tým je každá ďalšia prečítaná stránka menším príspevkom k čitateľskému korpusu. S korpusom sa rýmuje napríklad vkus.

Väčšina autorov nedokáže zmeniť tón uprostred textu.

Texty zväčša skončia rovnako priemerne, ako začali.

Prepli sme vojnu na Dva a pol chlapa. Koho by to zaujímalo.

Som príliš jednoduchý. Som chodiaci kultúrny artefakt, ovešaný štrngajúcimi príveskami a inými somarinami, takmer bez slobodnej vôle. Ale tvárim sa ako stvoriteľ. Keby som sa chcel priblížiť skutočnosti, mal by som sa z textu vytrácať, kompilovať, samplovať, dokumentovať, nadhadzovať komplexný chaos. Mal by som sa vzdať svojho monopolu na zmysel a nechať ľudí a veci hovoriť za seba. Mal by som všetko nechať na čitateliatko, ktoré by sa stalo autorom.

To je všetko staré, samozrejme.

Ani mne sa nechce aktívne zapájať do textu, aj keď vraj – povedal Barthes – prichádzam o najväčšiu rozkoš. Françoise Susini-Anastopoulosová napísala knihu Fragmentárne písanie s podtitulom Definície a prínosy. Okrem iného z nej vyplýva, že aj to najkomplexnejšie dielo je len fragment, úryvok z rozsiahlejšieho cyklu. A naopak. Čo naopak?

Frantíkom sa však nedá veriť ani nos medzi očami.

Umenie je umelina. Filet mignon a nie flaksňa studeného krvavého mäsa. Cez víkend sme robili klobásy. Mleté mäso napcháš do úhľadných vačkov z tenkého čreva.

Superpozícia je schopnosť elementárnej častice nachádzať sa na viacerých miestach naraz. Ak to aplikujeme na literatúru, vyjde nám, že šťastný koniec je aj nešťastným koncom, resp. ľubovoľným koncom.

Jin-jang.

Závisí od autora.

Závisí od čitateliatka.

Realita je pravdepodobnosť, ktorá sa stala istotou. Človek nevníma realitu, ale jej skreslenú, praktickú verziu. Aj text je len jedna z možností. Neľahkou úlohou kvantového čitateliatka je vrátiť definitívne vety, odseky a knihy do pôvodného, potenciálneho stavu. Teoreticky, text zahŕňa aj všetko okrem seba.

Diela, ktoré sa vďaka hromadeniu banalít maximálne približujú skutočnosti, nám uľahčujú hľadanie krásy v surovej skutočnosti. Možno je to však naopak – otupia nás tak, že už nenájdeme umenie ani v umení. A možno je to ešte inak – vycvičia nás tak, že už nenájdeme umenie v umení.

Ešte ten citát od Benjamina z jeho eseje Rozprávač (1936), ktorá by sa pokojne mohla volať Rozprávač je mŕtvy: „Najmúdrejšie – tak rozprávka učila ľudstvo v dávnych dobách a učí deti dodnes – je popasovať sa so silami mýtického sveta s dôvtipom a s odvahou.“

(Vyšlo v Rozume.)

Teraz najčítanejšie