Oči

Zapne svetlo a nadvihne nohu, jedenkrát, dvakrát, trikrát. Hm, malá či veľká násobilka. Boli časy, pomyslí si a všetky čísla hodí za hlavu. Nemá ich rád, akosi mu nikdy nešli pod kožu. Snažil sa, ale  ako by to povedal. Ešte aj učiteľka bola proti, jednoducho posadnutá matematikou. S číslami si líhala do postele a potom s nimi vstávala.

Predstava mierne pritiahnutá za vlasy, ale blízka realite. Určite, jeho presvedčenie je mimoriadne silné.  Pche, matematika, na tú on teraz myslieť nebude. Vlastne, už nikdy, nechce o nej nič počuť. Roky školských dochádzok sú za ním, dokonca pomerne úspešne.

A teraz? Matematika neexistuje. Možno  hlúpe, jemu to však vyhovuje. Nepočíta. Vlastne, úplná pravda to nebude. Tie škatule, ležia jedna vedľa druhej bez ohľadu na neho. Nestarajú sa, ani jeho trampoty s matematikou ich nezaujímajú. Prekročí jednu a už spičkou druhej nohy narazí do druhej. No nie, takto to nepôjde, prestáva sa mu to páčiť.

Počty, bŕ, nechce na ne myslieť. Namiesto toho zohne chrbát a pomaličky sa vystiera. Cesta pred ním je zablokovaná. Ako inak, škatuľami. Sú všade, akoby boli také vzácne. V kuchyni ich je, ale ani v izbe to nie je lepšie. Zohne chrbát, pozrie do jednej. No nie, plná ponožiek.

Rýchlo mení smer. Balkón, to je ono, super miesto. Žiadne škatule, len skromná drevená stolička kdesi v rohu. Stačí mu, zloží na ňu svoje unavené telo a zapáli si cigaretu. Z rozpálených panelov sála horúčava a ulicou sa ozývajú kroky. Dámske lodičky, pomyslí si, privrie oči a popustí uzdu svojej fantázii. Aj takto môže vyzerať sťahovanie slobodného chlapa.