Denník N

Sucho a bobrie hrádze

Sucho ako fenomén je čím ďalej citeľnejší a aktuálnejší problém nielen u nás, ale prakticky na celom svete. To, prečo sa tak deje, aké sú jeho prejavy a čím to je spôsobené je téma na samostatný článok. Zaujala ma však iná odborná debata, ktorú som zachytil v tejto súvislosti. Nedajte sa však zmiasť, nezachytil som tú debatu u nás. U nás, ak sa takáto debata náhodne pritrafí, je skôr v rovine  nejasných polo-konšpirácií.

Ale aby som nekrivdil, samotná naša legislatíva je v tomto smere v silno neaktuálnom stave. K tomu sa ale ešte dostaneme.

Najprv všeobecne k bobrovi, svoje hrádze si zvykne stavať trojakého typu, nebudem ich bližšie špecifikovať, o to mi teraz nejde. Zaujímavosťou je, že bobry sú monogamné tvory a páry spolu ostávajú celý život. U bobrov je hlavný inžinier a teda staviteľ vždy samička. Samec je iba podávač a nositeľ materiálu potrebného na výstavbu.

Bobor si vždy stavia svoju hrádzu tak, aby zavzdul hladinu minimálne na výšku 50cm, ideálne ale viac. Dostatočne, aby mu hĺbka voda nevyschla a v zime nepremrzla až na dno.

Bobrie hrádze sú vždy prietočné, ak ju spraví neprietočnou, je to len do času, kým si zavzduje dostatočné množstvo. Inak vždy pretekajú, a častokrát dokážu odolať aj voči povodniam.

Bobor vie na prichádzajúcu povodeň včas zareagovať, otvoriť svoju hrádzu a nechať povodeň voľne prejsť cez jeho územie. Vie si ju otvoriť aj dole, aj hore, v dne ma vybudované uzávery, ktoré v prípade potreby vie promptne pootvárať. Problémom by mohli byt náhle prívalové povodne, hlavne preto, že tieto sa spravidla hýbu v dvoch hlavných vlnách. Problémom je prvá vlna, ktorá predchádza samotnej vlne vody, ktorá spravidla už taký problém nespôsobuje. Máme s tým dostatočné skúsenosti aj na Slovensku. Prvá vlna takejto povodne nesie so sebou totižto všetok materiál, ktorý pozbiera po ceste. Z tohto hľadiska sa akékoľvek hrádzky postavené človekom zdajú byť viac na škodu ako osoh. Ako by sa ale v takomto prípade chovala bobria hrádza ja osobne neviem, respektíve nepoznám žiaden zaznamenaný prípad, kde by to spôsobovalo problém.

Počas sucha, teda pri nižších prietokoch v tokoch pôsobí bobria hrádza priam blahodarne pre oblasť nad ňou, ale čiastočne aj pod ňou. Totižto pôsobí ako faktor zadržiavania vody v krajine, čo práve                v časoch sucha je veľmi dôležitý jav. Častokrát sa stáva, že pod bobrou hrádzou sa načas môže znížiť prietok až na minimum, ale vždy je to len do času, kým si bobor naakumuluje dostatočné množstvo vody pre chod svojej rodiny a následne skôr či neskôr túto vodu distribuuje do nižšieho povodia aj            v časoch, kedy by daným územím nemuselo tiecť už nič. Zdôrazňujem fakt, že žiadna bobria hrádza nemá za následok vyschnutie potoka ako takého – za vyschnutie môže sucho všeobecne, teda nižšie prítoky do daného vodného útvaru.

Existujú tendencie a skupiny, ktorým bobrie hrádze prekážajú a majú potenciálnu chuť ich búrať. Sú to spravidla rybári a potom správcovia tokov, ktorí vidia v bobrovi istého nepriateľa.

Čiastočne to môže byť spôsobené aj tým, že na našom území sa bobor len postupne vracia a predtým ho tu 150 rokov nikto nevidel. Zabudli sme, aké to je žiť s ním. K správcom tokov, čo je hlavne SVP sa ešte dostanem. No rybárska komunita podlieha často dezinformáciám a mýtom. Napríklad rozšírený naratív v tejto komunite je, že u nás vlastne ani nie je náš bobor európsky, ale bobor kanadský a my chránime v podstate invázny druh. Samozrejme je to absolútny nezmysel, ktorý sa dá veľmi ľahko vyvrátiť, stačilo by, keby si dotyčný zistil relevantné informácie napríklad aj zo Štátnej ochrany prírody.  No k podobným nezmyslom patrí aj tvrdenie, že bobria hrádza môže za nízky stav na toku pod ním          a preto ju treba zbúrať. Tento typ argumentácie na búranie existuje len u nás. V zahraničí tiež občas dochádza k čiastočnému alebo úplnému odstráneniu bobrej hrádze a býva to práve na podnet rybárov, ale je to legislatívne ošetrené. Napríklad v štáte Wisconsin majú takýto zákon od roku 1990, ale striktne určuje kedy, v akom rozsahu a po akú dobu môže k niečomu takému dôjsť. Rieši sa to hlavne v súvislosti s migráciou pstruhovitých rýb.

Je nutné podotknúť dve poznámky. Za prvé bobor si vždy svoju prehrádzku obnoví (poťažmo sa presťahuje aj s rodinou kúsok ďalej) a obnoví si ju relatívne veľmi rýchlo. A za druhé, aj túto skutočnosť už prehodnocujú, zvlášť v nadväznosti na najnovšie vedecké poznatky v tejto oblasti.

Napríklad výskumníci z University of Minnesota robili rozsiahlejší výskum na túto tému a mimo iné zistili, že práve naopak v niektorých prípadoch bobrie hrádzky vôbec nemusia byť zlé pre migráciu pstruhových rýb. Podobné závery sa zistili aj vo Francúzku na rieke Duluth v roku 2019. Napríklad našlo sa množstvo sledovaných malých rybičiek práve v hornej časti nad hrádzou a dokonca tam bola nameraná chladnejšia voda ako pod ňou.

Skrátka na malých tokoch sa zdá, že bobrie hrádze skôr prospievajú v tomto smere, než škodia. Bude to chcieť ale samozrejme ďalší výskum.

Ale späť k suchu.

Už som spomenul, že bobria hrádza pôsobí pozitívne práve v suchých obdobiach lebo mimo iné zachytáva vodu v krajine a distribuuje ju akýmsi prirodzeným spôsobom. Častokrát ďaleko lepšie ako sú rôzne diletantské snahy človeka (viď projekty drvených prehrádzok budovaných pred pár rokmi na našom území, takzvané „kravčíkoviny“ a ich takmer katastrofálny dopad, to je však téma na iný článok).

No a ešte poznámka k správcovi tokov. Osobne som presvedčený, že väčšina ľudí, dokonca aj kompetentných si uvedomuje, že hospodárenie s vodou je relatívne náročný proces a že ten bobor to v zásade nerobí zle. Ich motivácia búrať mu jeho hrady nie je spojená s nevedomosťou, ale bohužiaľ      s legislatívou. Ku cti im slúži, že pokiaľ to nie je nutné, naozaj k tomu nepristupujú, aj keď ich de jure zákon k tomu zaväzuje. Totižto ako správca toku má podľa našich zákonov odstraňovať akékoľvek prekážky na toku, ktoré by mohli eventuálne brániť jeho plynulému prúdeniu, čiže v zásade aj padnutý strom by malo zo zákona SVP odstrániť. Pritom každý, kto vie čo i len trošku niečo málo o morfológií riek sa chytá za hlavu pri týchto paragrafoch.

Faktom ostáva, že naša legislatíva je v tomto smere zastaraná a reflektuje hlavne obdobie, kedy našim hlavným problémom boli povodne a odvodňovanie krajiny. No ukazuje sa, že absolútne zaostáva pokiaľ sa naše starosti transformujú na sucho a zadŕžanie vody v krajine.

Zmeny v tejto oblasti a legislatívne úpravy, aby aj SVP a iní mali rozviazané ruky bude výzva na najbližšie obdobia.

Dúfam len, že sme na to aspoň trochu pripravení.

Teraz najčítanejšie