Denník N

Pán doktor, nezmenia mi tie lieky osobnosť?

Osobnosť, ktorá sa obáva svojej zmeny a vztyčuje otázku z názvu článku, je už v danom čase často zmenená, len si to nemusí vedieť či chcieť priznať alebo dostatočne uvedomiť.

Toto je jedna z najčastejších otázok, ktoré sa môže spýtať pacient pri nasadení antidepresíva alebo antipsychotika. Odpovedám na ňu väčšinou veľmi jednoducho, že nezmenia, lebo to nemajú ako urobiť. Ľudia sa obávajú farmakologického zásahu do svojho mozgu, pretože sa obávajú nejakého nežiaduceho ovplyvnenia svojej mysle, podobne, ako sa v prípade iných ako psychiatrických ochorení obávajú zásahu do svojho tela. Myseľ, to je však z istého pohľadu to najvnútornejšie vnútro človeka, pretože je to akoby človek sám. Možno by bola lepšia odpoveď, že zmenia, ale v tom smere, kým naozaj sú alebo kedysi boli.

Z pohľadu psychiatra je totiž obava z farmakogénne navodenej zmeny osobnosti vyslovene paradoxom, pretože ju vyslovuje človek, ktorý už má prejavy svojej osobnosti alebo svoje seba-prežívanie natoľko zmenené, že to už nie je on (metafora používaná samotnými pacientmi) a sám si praje, aby bolo všetko tak ako predtým. Samozrejme, že to nie je také jednoduché a priamočiare, ale napriek tomu, že už má nejaké psychickou poruchou podmienené zmeny, bojí sa ďalších, často nie presne definovaných alebo definovateľných.

Psychofarmaká pravdaže nezasahujú len takzvanú myseľ, ale ako akékoľvek iné lieky pôsobia na telesné systémy. Musia sa totiž požiť, vstrebať, distribuovať do cieľového orgánu, ktorým je v tomto prípade mozog a tam vykonať príslušné akcie. Tie akcie sa týkajú – ak by som mal byť čo najvšeobecnejší – upravenia toho, čo je narušené. V takejto súvislosti sa niet čoho prílišne obávať. Ak pacient dôveruje svojmu lekárovi a on sa snaží pre neho vybrať čo najvhodnejšie liečivo v čo najvhodnejšej dávke, tak by mal cítiť nádej na zlepšenie, pretože to je cieľom liečby.

Nechcem text zatiahnuť príliš do psychofarmakológie, ale skôr priviesť k čitateľa k uvedomeniu si zmien osobnosti, ktoré môžu psychické poruchy navodzovať. Niekedy sú to pravda samotné črty osobnosti človeka, ktoré sa v istých opakujúcich sa situáciách zvýrazňujú natoľko, že to môže viesť k problémom, kde psychofarmaká nepredstavujú hlavnú líniu pomoci (poruchy osobnosti). Osobnosť je definovaná okrem iného aj tým, ako sa bráni úzkosti. Histriónska osobnosť úzkosť vytesňuje a tak sa oddáva sladkej nevedomosti (la belle indifférence) alebo má zdanlivo dobrú náladu, ktorá však čaká na ten najmenší podnet, aby ukázala svoju temnú vratkú stránku. Obsedant úzkosť izoluje, snaží sa odstrihnúť akékoľvek spojenia medzi emóciami a myšlienkami, čo mu prináša úľavu a pokoj. Paranoik sa bráni úzkosti tým, že ju v projekcii hádže na druhých. Všetky tieto stratégie môžu do istej miery fungovať, ale od istej medze môžu predstavovať obrovský problém – u hysterika sa úzkosť mení na telesný symptóm a zo zdanlivého pokoja sa stáva chaos, obsedant  sa ocitá vo vnútornom väzení, kde na neho odrazu číha úzkosť z každej strany, pretože vymazať ju úplne nie je nikdy možné, a paranoik sa cíti niekým alebo niečím prenasledovaný, z jeho niekdajšej úzkosti sa stáva strach.

Potom sú poruchy, ktoré zasahujú do osobnosti veľmi bolestne, často plazivo, ale o to zákernejšie, s následkami, ktoré nie je možné zvrátiť. Hovorím najmä o demenciách. Závislosti menia osobnosť celkom badateľne. Z človeka sa stáva otupený otrok, ktorý si potenciálny zmysel života nechal dobrovoľne ukradnúť. Činnosti, ktoré sú omnoho dôležitejšie alebo ktoré si kedysi cenil viacej, zanecháva niekde v pozadí záujmov svojej osobnosti na úkor zháňania a užívania, či zotavovania sa z účinkov svojej drogy. Na rozdiel od demencie ide o osobnostné zmeny, ktoré si jedinec navodzuje vlastnou aktivitou.

Nuž a potom sú psychické poruchy, ktoré klasici psychiatrie ako Emil Kraepelin roztriedili okolo schizofrenického pólubipolárneho pólu a ktoré môžu postupne meniť osobnosť, v prípade neliečenej schizofrénie môžu dokonca viesť k jej rozpadu. Nielen neliečenie, ale aj neadekvátna liečba, napríklad príliš nízke dávkovanie, skotomizácia istých symptómov, môže v týchto prípadoch narobiť ťažko napraviteľné až nenapraviteľné škody.

Isteže, psychofarmaká nie sú všetko, to vieme celkom určite. Vieme však aj to, že ak po nich nesiahneme vtedy, keď treba, je to obrovská chyba nielen vzhľadom na aktuálny stav človeka, ale potenciálne aj vzhľadom na jeho budúcnosť. Osobnosť, ktorá sa obáva svojej zmeny a vztyčuje otázku z názvu článku, je už totiž v danom čase často zmenená, len si to nemusí vedieť či chcieť priznať alebo dostatočne uvedomiť.

Teraz najčítanejšie