2022: Slovenská Odysea
Dnes už je všetkým jasné, že sa z našej krajiny stal vriaci kotol totalitných síl a pružných indivíduí, ktoré sa v ceste za mocou dokážu na stranu totality postaviť. Máme ich všetkých, celé spektrum autokratických ideológii od najľavejšieho prava do najpravejšieho ľava. Zbierame ich ako Pokémonov a zdá sa, že náš album je kompletný.
A asi nie je prekvapivé ani to, že náš iracionálny slovenský mikrosvet znovu uchvátila zvláštna mytológia, ktorá nás z hľadiska politickej moci naozaj ženie do predpotopných čias.
Naša situácia vyzerá veľmi zle, tento text však chce byť úvahou nad tým, prečo sa z nej stále dá vykorčuľovať a prečo nesmieme podľahnúť toxickým mýtom, ktoré sa znovu šíria verejným priestorom.
Z Itaky do Kolchidy
Začnime príbehom.
Na samom juhu Apeninského polostrova, medzi špičkou talianskej čižmy a pobrežím Sicílie, leží Messinský prieliv. Keď sa svojho času Odyseus vracal z Trójskej vojny domov na Itaku, náhodou doň vplával. A než by stihol zvrtnúť loď, prihnal sa k nemu „obrovský príboj“ a „strašné hrmenie“. Vo vodách úžiny zúrila morská obluda Charybda a pri protiľahlých brehoch, na ktorých sa dnes rozprestiera Kalábria, strážilo prieliv šesťhlavé monštrum Skylla.
Odyseus, tak ako všetci moreplavci jeho dôb, dobre vedel, že ak sa chce vyhnúť Charybde, prepláva príliš blízko Skylle a naopak, vyvarovať sa Skylle znamenalo byť zhltnutý vírmi Charybdy. Odyseus teda v zúfalstve svojim mužom prikázal, aby veslovali rovno a neupínali zrak doprava ani doľava. Messinský prieliv zdolal, no priblížil sa Skylle a tá mu zhltla šiestich námorníkov.
Antický mýtus o Skylle a Charybde prežil dodnes ako predobraz smutného politického princípu; voľby menšieho zla.
Ak sa obzrieme do krátkych dejín našej samostatnej republiky, javí sa, že voľbu menšieho zla sme museli uplatniť pri každom zásadnejšom rozhodnutí, azda s výnimkou vstupu do Európskej únie a NATO. Dlho sme nemali pozitívne vyhliadky do budúcnosti a dnes sa môže zdať, že sme na tom rovnako.
Nájde sa celá plejáda politikov, ktorí sa nás o tom s vervou snažia presvedčiť a tí, ktorí sledujú prieskumy preferencií, prepadávajú úprimnej viere, že táto dilema je skutočná.
Diletantizmus verzus korupcia, chaos proti hodnotovej prázdnote, rodinný mafiánsky klan alebo byrokratická mafia, klérofašizmus jednej strany proti klérofašizmu druhej strany, šovinisti proti sexistom, komunisti proti nacistom, deštrukcia taká proti deštrukcii onakej.
Je to binárna politická logika, ktorú nachádzame v troch typoch politických systémov. (1.) V takých, ktoré sú založené iba na 2 stranách, napríklad USA; (2.) v takých, ktoré sú v stave hlbokej krízy, napríklad Weimarská republika; (3.) a v autoritárskych režimoch, v ktorých ste jednoducho buď na strane režimu, alebo proti nemu.
Inde nie je dôvod takto premýšľať, pretože funguje politický pluralizmus, kontinuita moci, vláda zákona. Napriek všetkému, čo sa v našej krajine deje, som presvedčený, že (zatiaľ) nie sme ani v jednej z vyššie vymenovaných kategórii. A tak ma zaráža, s akou ľahkosťou sa zmierujeme s tým, že iných možností niet.
Pritom vôbec nemusíme byť Odyseus. Môžeme byť Iáson na ceste z Kolchidy, ktorý sa ako jediný Skylle aj Charybde vyvaroval a Messinskú úžinu preplával bez ujmy. Podarilo sa mu to, pretože počúvol rady ľudí múdrejších ako on.
Politika do skaly vtesaná
„Dať sa v politike oklamať nie je ospravedlnenie,“ otvára svoju knihu O tyranii Timothy Snyder slovami poľského filozofa a historka Leszeka Kołakowskeho. Snyder v nej rozoberá možnosti, ktorými sa dokáže občan brániť proti smrti demokracie, v ktorej žije.
Naša demokracia umiera, nie je to však nezvratný proces. Vo svojej ďalšej knihe, Cesta do neslobody, Snyder opisuje „princíp nástupníctva“. Ako napovedá už názov, princíp nástupníctva je mechanizmus, ktorým sa v štáte predáva moc od jedného subjektu k druhému.
V prípade demokracie je to celospoločenská zmluva, ktorá nám zaručuje, že každé štyri roky môžeme slobodne podísť k volebným urnám a pokúsiť sa napraviť chyby alebo zopakovať úspechy volieb minulých. Podieľame sa tak na kreovaní našej reality.
Princíp nástupníctva je základným kameňom demokracie, pretože zabezpečuje striedanie vlád. Vďaka tomu sa postupne dostane k slovu každá skupina obyvateľstva, a zároveň nehrozí, že si úzky okruh ľudí sprivatizuje štátnu moc.
Ak princíp nástupníctva prestane platiť, demokracia sa rozpadne. Zmizne nádej, že zmena je možná, že budúcnosť dokáže byť lepšia, že máme vplyv na veci verejné a na životy, ktoré žijeme.
Ak sa nás politici snažia presvedčiť, že máme na výber len medzi zlým a horším, naznačujú nám, že k zmene nemôže dôjsť. Že nech si už zvolíme čokoľvek, buď budeme ďalej trpieť, to, čo už teraz trpíme a nedokážeme vystáť, alebo spravíme dva veľké kroky vzad. Stagnácia alebo regres.
V ich prevrátenej logike ide, samozrejme, o progres. Tvrdia, že demokracia zahynie, ak neakceptujeme ich pravidlá hry. Platí presný opak.
Ak sa vám to zdá pritiahnuté za vlasy, spomeňte si na voľby v roku 2012 a 2016. Kto vtedy veril, že veci možno zmeniť k lepšiemu? Pristúpili sme na pravidlá hry, v ktorej princíp nástupníctva nemá význam. Spoločnosť ovládla apatia, ľahostajnosť a sklamanie z neschopnosti demokratov a z demokracie sa tak potichu stala takmer plnohodnotná oligarchia.
„Obi-Wan Kenobi, you’re my only hope!“
Pozitívne je, že nie úplne všetci uverili tejto bájke o nevyhnutnosti menšieho zla, a že nie všetci lipnú s priam sektárskou oddanosťou na politikoch, ktorí im túto bájku rozprávajú.
Avšak záchranu hľadajú v inom iracionálnom príbehu. So značnou dávkou vzrušenia, aké vždy oplýva klebety (alebo v tomto prípade „kuloárne reči”), sa špekuluje o akejsi novej demokratickej strane a je zložité určiť, či to privádza do väčšieho vytrženia médiá alebo občanov.
Dzurinda má nadraftovať starých harcovníkov, ťažké kalibre slovenskej politiky minulých desaťročí, a konečne našej demokracii vtisnúť punc západného, moderného sveta, tak ako to svojho času aspoň zvonku dokázal vstupom Slovenska do Európskej únie a do NATO.
Ivan Korčok, o ktorom sa básni ako o jednom z možných členov tohto skľučujúceho projektu, chápe a jasne dáva najavo, že niečo také by nemalo žiadny zmysel. Ľudia mu kontrujú: „Škoda.” Václav Havel nám vo svojej eseji Moc bezmocných vysvetľuje, prečo to škoda nie je.
Píše: „A pokiaľ som si ešte v roku 1968 myslel, že sa náš problém vyrieši založením nejakej opozičnej strany, ktorej bude umožnené verejne súťažiť o moc so stranou doposiaľ vládnucou, potom už dávno viem, že to tak ľahko naozaj nepôjde a že žiadna opozičná strana sama o sebe – tak ako žiadny nový volebný zákon sám o sebe – nemôže garantovať spoločnosti, že sa čoskoro nestane obeťou nejakého nového znásilnenia.“
Nepotrebujeme resuscitovať ďalšieho politického kostlivca, nepotrebujeme pri moci ďalšieho šedivého starca. Netreba nám ani ďalší politický experiment postavený na kulte otca-zakladateľa, ani ďalšie štiepenie už beztak vzácnych demokratických hlasov, a už vôbec nie ďalšiu stranu založenú na mesiášskom étose, že práve ona bude tá, na ktorú sa čakalo, že práve ona konečne spasí našu krajinu, nastolí v nej poriadok a raz a navždy nás vyslobodí spod toxického vplyvu totalitných politikov.
A je absurdné, ak si niekto myslí, že demokraciu nám zachráni jedna strana. Kto trpí touto dezilúziou, nech si otvorí učebnicu dejín 20. storočia.
Odvaha
Naša situácia ma úprimne desí. Všetko v nej totiž praje nástupu fašizmu. Ale som si istý, že z nej vedie cesta von, a že taká definitívna, ako sa ju mnohí snažia vykresliť, bude, iba ak sa vzdáme a tomu zlu sa jednoducho podvolíme. Viem, že sme všetci unavení, znechutení, že toho máme dosť. Ten boj však za nás nikto iný nevyhrá.
A vyhrať dokážeme. Dôvod je prostý: stále máme šancu vybrať si.
Princíp nástupníctva (zatiaľ) funguje, k dvom zlým možnostiam existuje tretia alternatíva.
Sú medzi nami mladí, perspektívni a kultivovaní ľudia, ktorí rozumejú súčasnému svetu, ctia si hodnoty demokracie, majú medzinárodnú politickú skúsenosť a zároveň nie sú poznačení potom, smradom a modrinami mosh pitu, ktorým sa stala naša politická scéna.
Všetko, čo sa od nás očakáva, je, že odmietneme lož, ktorú nám vnucujú politici starého sveta, a že naberieme odvahu otvoriť sa novému svetu.
Literatúra: Cesta do neslobody (T. Snyder, 2018), O tyranii (T. Snyder, 2017), Bohovia a hrdinovia antických bájí (V. Zamarovský, 2002), Moc bezmocných (V. Havel, 1978)
