Denník N

Na sledovanie porúch u detí potrebujeme konečne kvalitný výskum

V ostatných rokoch si rodičia aj odborná verejnosť zvykli na výrazy ako ADHD alebo dyslexia. Dodnes ale nemáme nielen funkčný systém intervencií pre tieto a mnohé ďalšie poruchy, chýba najmä výskum toho, čo sa presne deje.

Začať pritom treba už v predškolskom veku. Prvotný výskum u veľmi mladej detskej populácie by mal pokrývať:

  • rodinné režimy a rutiny, spôsoby „narábania“ s dieťatom, štýl výchovy. Sem spadá celý rad faktorov: prístup k televízii a k mobilu (frekvencia, obsah, spôsoby regulácie prístupu), výchovné modely a praktiky, klíma rodiny, rutina dňa (frekvencia fyzických aktivít, aké typy interakcií s akými ľuďmi, pomôcky (používanie hračiek, akých druhov, akého množstva), prístup ku knihám a k čítaniu, atď.
  • „externé“ faktory: výživa (cukry, pomer vysoko spracovaných potravín vo výžive, pomer niektorých špecifických ingriediencií), bývanie (napr. rozloženie bytu, materiály obklopujúce dieťa), vystavenie rôznym environmentálnym faktorom (znečistenie ovzdušia, hluk, svetelné režimy, atď.), biologický základ (metabolizmus, sklon k niektorým chorobám, atď.).

Navrhovaný obsah naznačuje, že výskum by mal byť multidisciplinárny a zahŕňať mininálne špecialistov na detskú psychológiu a lekárov a ďalších špecialistov na zdravie.

Aj medzinárodná prax ukazuje, že mnohé zo skupín porúch majú málo jasné pozadie a skúmajú sa zložito. Výskum preto musí byť pomerne komplexný, s dobrou konceptualizáciou a teoretickým zázemím, a mali by ho robiť tímy schopné interagovať s medzinárodným prostredím pri riešení koncepčných otázok, dizajnovaní výskumu či porovnávaní dát.

Na to, aby sa takýto výskum dal realizovať dostatočne efektívne musí existovať sieť ústavov verejného zdravia so silným mandátom a odborným zázemím na realizáciu plošných výskumných aktivít, aj sieť terénnych spolupracujúcich inštitúcií (napr. psychologické poradne).

Dizajnovanie takýchto sietí predpokladá aj vízia CVP pre rozvoj SR (časti zdravotníctvo a školstvo).

Zrkadlovým obrazom tohto základného zisťovacieho výskumu potom má byť výskum v rámci inštitúcií: jaslí, detských škôl a škôl. Takýto výskum má opisovať správanie detí, vrátane poruchových prvkov a dávať mu kontext:

  • Opis porúch: aké druhy porúch, ako sa prejavujú v rôznych formách a situáciách, aké sú reakcie na korekcie, atď.
  • Opis kontextu: rodinné zázemie, socioekonomické faktory, lokalita, ale aj: typ zariadenia, spôsob výchovy či výučby a podobne.

Takýto výskum si žiada, opäť, odborníkov, ktorí môžu informovane hádať, aké faktory môžu byť relevantné. Príklad: s čím súvisí „rozvoj“ dyslexie v ostatných dvoch desaťročiach? Len s presnejšou diagnostikou? Hrá nejakú rolu písanie tlačeným vs. písaným písmom (indície na tento vplyv sú silné v anglofónnom prostredí). Ak dominujú (alebo prítomnosť poruchy úplne determinujú) biologické faktory, ktoré to môžu byť?

Toľko k základnému „zisťovaciemu“ výskumu. Potom ale potrebujeme výskum toho, aké intervencie sú účinné:

  • Didaktické a pedagogické intervencie
  • Korekcie správania, výchovné intervencie
  • Štruktúra prostredia (inklúzia vs izolácia porúch, štruktúra kolektívov, atď.).

Bohužiaľ, doteraz bola pri podobných javoch zreteľná úplná rezignácia hľadania účinných riešení z centrálnej úrovne, úrovne štátu.

Prostredie škôl a rodičov si, naopak, zvyklo, že univerzálnym liekom na rôzne poruchové javy má byť stále viac asistentov. Pritom nevieme, do akej miery sú tí naozaj účinní aj vzhľadom na vývoj samotného dieťaťa, aké má ich pôsobenie dopady na kolektív žiakov, aké sú rozdiely v kvalitách samotných asistentov, ako ich účinne školiť a riadiť a podobne. (Bizarné je už to, že sa všeobecne hovorí o „asistentoch“ pritom tí majú mať rôzne funkcie, je niečo iné pomáhať telesne postihnutému žiakovi a iné žiakovi s psychickou poruchou.)

Najmä ale potrebujeme vedieť, čo sa vlastne deje a aké formy intervencií majú zmysel.

Nie je to jednoduché, ani táto krátka poznámka, ktorá hovorí iba veľmi všeobecne o „poruchách“, nie je k téme úplne spravodlivá. Rozhodne ale niekde treba začať.

Ide pritom o príklad výskumu, kde aj Slovensko môže výrazne „zabodovať“ a prispieť do kolektívneho vedenia Európy a nielen tej. Každá krajina sa totiž pri týchto témach potýka okrem finančných aj s rôznymi politickými bariérami pre efektívny výskum. Niekde, v niektorých detailoch, možno budeme vedieť byť my účinnejší ako sú zatiaľ inde.

Na to, ešte raz, treba tvoriť vhodné prostredie. Máme síce Výskumný ústav detskej psychologie a patopsychológie, ale dlhoročne podfinancovaný a s rôznymi problémami z hľadiska riadenia. Máme sieť Centier pedagogicko-psychologického poradenstva, ale vieme, že často nemajú ani dosť dotazníkov na úplne základnú diagnostiku, niektoré fungujú veľmi neuspokojivo (pri diagnostike až korupčne) a podobne.

Ide pritom celkovo len o jeden z mnohých druhov výskumu, ktorý treba v školstve realizovať. Okrem vyslovene didaktického výskumu, ktorý sa u nás robí extrémne slabo, potrebujeme vedieť, aké majú deti hodnoty a motivácie (a skúmať to efektívnym spôsobom), aké sú ich režimy dňa, ale aj, čo vlastne zvládajú mimo oblastí testoaných v škole (napr. psychomotorické schopnosti) a podobne.

V neposlednom rade na výskum školskom prostredí potrebujeme dostatok kvalifikovaných pedagógov. Dnešný systém atestácií s ich pseudo projektami to nerobí. Potrebujeme kategóriu jednak reálnych školských „lídrov“ (učiteľov s vyššou kvalifikačnou triedou) schopných koordinovať podobné komplexné aktivty, jednak sieť reálnych „výskumných“ pedagógov pravidelne spolupracujúcich s akademickými a inými výskumnými centrami.

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ, aj ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Dnes okrem iného vediem Centrum pre verejnú politiku.