Denník N

Štát môže s občanmi komunikovať aj strategickejšie

Komunikácii sa v našom prostredí vo všeobecnosti neprikladá extra veľký význam. Žiadne z našich médií nemá ani len vzdialene podobne podrobné štylistické manuály ako niektoré západné. Podobné je to vo verejnej sfére.

Napríklad ministerstvá nezvyknú mať manuály pre vnútornú komunikáciu (napr. memorandá) alebo vonkajšiu komunikáciu.

Podobne v čisto politickej komunikácii nemáme tradíciu výrazných prejavov. Asi nikto nebude hovoriť o „pamätihodnej reči Vladimíra Mečiara 17. 7. 1996“ alebo o „prelomovom prejave Roberta Fica z 8. 2. 2016“.

Nemáme žiaden zapamätateľný. A to buď emóciou, vybrúsenou štylistikou alebo obsahom. A teda naša novodobá história nemá veľa klasických prejavov známych podľa dátumu, miesta, alebo príležitosti. (Hádam s výnimkou „parného valca zo Zlatej Idky“, ani ten ale nie je zapamätateľný pre nejakú konkrétnosť.)

V štátnicko-politických formách komunikácie sa potom praktikuje bud podávanie nejakých údajov alebo podávanie klišé. Alebo kombinácia.

Obraz dopľňa to, že na štátnej úrovni je komunikácia veľmi voľná. V zásade u nás nemáme nič podobné komunikačnej kontrole z centra (napr. z Downing Street, ale aj z úradu rakúskeho kancelára – čo platilo zvlášť za Kurza).

Ak by sa v budúcnosti dostala k moci sila ochotná pretvoriť Slovenskú republiku, súčasťou toho musí byť aj nová komunikačná prax.

Základom komunikáce štátu by mali byť tri oblasti:

  • Dôležitosť, sila a sebavedomie štátu.
  • Napredovanie v jednotlivých politikách
  • Propagácia hodnôt: ašpirácií, pracovitosti, intelektuálneho výkonu.

Každá z týchto oblastí musí mať konkrétny obsah ale aj nejakú odporúčanú štylistiku. Silu štátu treba nielen zdôrazňovať verbálne, primerane častým dôrazom na výrazy ako „štát“ či „Slovenská republika“ ale aj tým, že sa štát bude prezentovať tu novo otvorenou architektonicky príťažlivou stavbou, tam nejakým extrémne efektívnym či smelým alebo nezvyčajným riešením alebo štedrou politikou.

Dôraz na „štát“ či „Slovenskú republiku“ je dôležitý ako súčasť príklonu k určitému „republikánstvu“ v domácej politickej praxi. Jeho súčasťou má byť zdôrazňovanie štruktúr, nestrannosti, nadstraníckosti, výkonnosti, stability.

Druhá kategória hovorí o tom, že vláda, ako zástupca štátu, má konzistentne a jednotným jazykom zdôrazňovať pokrok v rôznych oblastiach tak, aby sa s ním občan stotožnil. A tak, aby si napríklad pri výraze „zdravie“ ľahko vybavil ako obraz efektívnych nemocníc a prívetivých lekárov, tak všetko to, čo mu štát dlhodobo chce komunikovať (napr. dôraz na zdravší životný štýl a vôbec zodpovednosť jednotlivca za svoje zdravie).

Veľmi dôležitá je tretia kategória. Podobne ako doteraz politici namiesto „štátnosti“ zdôrazňovali „domáckosť“ (naši hokejisti, my Slováci, naše jedlo) čím ľudia nevnímali nutnosť budovať svoj život prispievaním do spoločnej, nastrannej štruktúry, tak sa aj politickou komunikáciou podporoval nezdravý, pre spoločnosť zničujúci duch letargie, vyhovárania na druhých, zdôrazňovania práv a nie povinností, a podobne.

V samotnej stranícko-politickej komunikácii sa to sotva výraznejšie zmení, z pragmatických dôvodov. Ale na úrovni štátu treba ako aktivitami tak jazykom zdôrazňovať pestovanie konkrétnych hodnôt.

Štát musí zdôrazňovať hodnotu ambícií. Vyzdvihovať tých, ktorí za svojimi ambíciami idú. Tých, ktorí majú ašpirácie. Mladých, ktorí sa dostali na dobré univerzity a tam niečo konkrétne dosiahli. Umelcov či inžinierov, ktorí cez neľahké roky vytvorili niečo výnimočné. (Samozrejme, to predpokladá aj naozaj vyzdvihovať naplnenie neľahkých ambícií, nie niečoho v skutočnosti priemerného alebo nejakého klišé, napr. výkonu v populárnom a dobre platenom športe.)

Takisto zdôrazňovať pracovitosť a jej hodnotu. Nie všeobecne, cez konkrétne príklady.

A v neposlednom rade hodnotu intelektu a intelektuálneho výkonu. Nestačí potriasť rukou fyzikovi za to, že sa dostal do CERN-u, treba ukázať konkrétny výkon v konkrétnom prostredí. Zdôrazňovať neľahkosť práce a význam dosiahnutého. A najmä, stále a znovu, v rôznych formách, tvrdo poukazovať na nutnosť rešpektu voči logike, kvalitnej argumentácii, analytickým schopnostiam.

„Blood, toil, tears and sweat…“, „So much owed by so many to so few“, „I have a dream“, „Ich bin ein Berliner“, „Vive la France!“.

Slávne prejavy, alebo slávne formulácie, sú slávne aj preto, že pomáhajú v kolektívnej obrazotvornosti cementovať určité obrazy, ktoré slúžia ako indikátory hodnôt.

Aj desiatky rokov po Churchillovi jeho prejavy prinášali ďalším a ďalším generáciám hodnotu neústupčivosti voči nepriazni (ak ste si istí vo svojich hodnotách) a ocenenie hrdinskosti, zvlášť voči presile.

Martin Luther King hovoril ako o svojom sne o rovnoprávnejšej spoločnosti, tak o tom, že treba tvoriť a nasledovať šľachetné sny.

Kennedy vedel vyjadriť hodnotu spojeneckej spolupatričnosti, spolupráce a, opäť, neústupčivosti pri obrane hodnôt, rovnako ako každé de Gaullovo vive la France dodávalo Francúzom do krvi hodnotu Francúzska.

A my potrebujeme ekvivalenty.

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ, aj ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Dnes okrem iného vediem Centrum pre verejnú politiku.