Keby Bob Maxwell neexistoval, tak by sa určite sám vymyslel

Na vrchole svojej slávy a moci bol osamelým mužom, ktorý sa rád s každým zoznámil, ale v skutočnosti nikoho nepoznal. Asi už od mlada ho definovala hlboká neistota outsidera, ktorý cítil, že ho druhí zo svojho sveta vylúčili, a preto sa rozhodol, že si vybuduje vlastný svet, s vlastnými pravidlami. S veľkou pravdepodobnosťou si dokonca vymyslel aj značnú časť kapitol svojho života, alebo si ich aspoň prikrášlil, hoci sa nedá povedať, že by jeho biografia nebola bohatá na množstvo neuveriteľných eskapád.

Narodil sa 10.6. 1923 v malom meste v Podkarpatskej Rusi v chudobnej židovskej rodine. Mestečko sa volalo Solotvyno a vtedy bolo súčasťou ČSR. Dostal meno Jan Hoch, hoci jeho staršia sestra tvrdila, že jeho krstným menom bolo v skutočnosti meno Ludvík. O tejto skutočnosti však on sám pochyboval. Rodinu opustil ako 16 ročný a do svojich 23 rokov si meno zmenil až štyrikrát. Pre celý svet sa napokon stal známym ako Robert Maxwell.

Z rodného mesta ušiel aj z dôvodu nástupu nacizmu. Podarilo sa mu zmiznúť vo vojnovom opare a začiatok druhej svetovej vojny mu poskytol množstvo príležitostí, pri ktorých mohol nanovo vytvárať svoj vlastný príbeh. Keď sa potom o osemnásť mesiacov opäť objavil, mal zmenené náboženstvo, vek, národnosť a aj meno. Bol vojakom francúzskej Cudzineckej légie a neskôr aj britskej armády.

Počas svojej púte po Európe sa neuveriteľne rýchlo učil jazyky. Napokon hovoril plynule po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, česky, rumunsky a aj rodným jazykom jidiš. Na sklonku vojny si pre istotu osvojil aj ruštinu, ktorá mu po vojne otvárala cestu do sovietskej okupačnej zóny v Nemecku a neskôr aj dôležité dvere v ZSSR.

Maxwellova záľuba v zmenách identity, podvodnícky charakter a nepopierateľná odvaha z neho robili hodnotnú akvizíciu pre špionážne služby. Jeho novou a definitívnou vlasťou sa stala Veľká Británia, ktorej istý čas aj po vojne slúžil ako príslušník spravodajskej služby. Po celý život ho však budú prenasledovať chýry, že bol špiónom nielen Britov, ale aj Rusov a Izraelčanov, alebo možno agentom všetkých troch.

Isté je, že práve jeho špionážno-spravodajské aktivity mu priniesli aj prvé podnikateľské zisky. Od špekulatívneho obchodovania sa postupne prepracoval k vydavateľskej a mediálnej činnosti, aby postupne vybudoval mediálne impérium s aktívami a pasívami po celom svete. Niekedy až trucovito kupoval tlačové média, s cieľom formovať verejnú mienku, no jeho najväčšou prioritou sa stala túžba: poraziť Ruperta Murdocha.

Tento jeho cieľ sa možno stal aj jeho najväčšou životnou posadnutosťou a nezabránili mu v tom žiadne životné prekážky, podnikateľské pády a ani rodinné tragédie. V roku 1955 mu diagnostikovali rakovinu pľúc. Podľa lekárov mu zostávali iba štyri týždne života. Vtedy bol už otcom šiestich detí, dúfajúc, že raz ich bude mať toľko, ako jeho rodičia, teda deväť. Chcel stvoriť novú rodinu, ako náhradu za tú, ktorú stratil počas holokaustu. V čase konfrontácie so zákernou chorobou sa však zdalo, že všetky jeho ambície budú zmarená.

Rakovinu však predsa len porazil a s manželkou Elisabeth skutočne splodili 9 detí presne tak, ako si niekedy predsavzal. Maxwell však napriek tomu ešte nevyčerpal všetky rany nepriazne osudu. Jedna jeho dcéra zomrela na leukémiu vo veku troch rokov, zatiaľ čo jeho najstarší syn, vtedy 15 ročný, sa v roku 1961 ťažko zranil pri autonehode. Po havárií už nikdy nenadobudol vedomie a o sedem rokov neskôr zomrel.

Maxwella to napriek tomu nezlomilo, teda aspoň nie navonok. Rovnako ako Jay Gatsby, hlavná postava románu Francisa Scotta Fitzgeralda Veľký Gatsby, ktorý sa vypracoval od piky, mal aj Maxwell mániu zostavovať si zoznamy dôležitých vecí a cieľov. Tie, ako tvrdil, dávajú životu štruktúru a aj zmysel. Preto neprekvapí, že ako 41 ročný vstúpil do politiky. Odkazujúc na svoj chudobný pôvod sa postavil na stranu britskej ľavice a voličom sa predstavil ako „muž, ktorý dotiahne veci do konca“.

Samozrejme tento volebný slogan nikdy nekorešpondoval so skutočnosťou, pretože skoro nikdy nič nedotiahol do zdarného konca. Neustále otváral nové témy, opakovane menil politickú agendu a v britskom parlamente už po štyroch týždňoch pôsobenia dostal nálepku – „najotravnejší člen parlamentu“. Napokon sa však prepracoval aj k svojmu najväčšiemu cieľu. Kúpou britských novín Mirror mohol konečne rovnocenne súperiť so svojím najväčším rivalom. On a Rupert Murdoch mohli konečne rozohrať boj o to, kto sa stane najmocnejším novinovým magnátom v krajine.

Maxwell mal však zrazu ďalšiu, ešte vyššiu ambíciu: chcel byť najväčším mediálnym magnátom, akého kedy svet poznal. Táto posadnutosť z neho urobila ešte väčšieho čudáka. Ak nebolo všetko podľa neho, bol náchylný na zúrivosť. Čím bol starší, akoby bol čoraz viac detinskejší a nerozumnejší. Vrhal sa do ďalších podnikateľských plánov a hazardoval s kapitálom vlastných spoločností. Čím viac bral z jednej časti svojho impéria, aby podržal inú časť, o to viac si pílil konár pod vlastnými nohami. Napokon prišiel definitívny pád.

Na vrchole svojho života bol neuveriteľne teatrálny a závislý od drámy, v ktorej hral samozrejme vždy hlavnú úlohu. Teatrálna a dramatická bola aj jeho smrť, ktorá ešte dlho vyvolávala rôzne špekulácie. Aj preto je biografia Roberta Maxwella neuveriteľne zaujímavý príbeh. Je akoby zmesou literárnych osudov Veľkého Gatsbyho, Forresta Gumpa a Storočného starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, s tým rozdielom, že Robert Maxwell bol neskutočne skutočný.

John Preston: Pád (Záhada Roberta Maxwella), N Press 2022, Preklad: Jana Kutášová Trajtelová