Zo života horského sprievodcu No. 1: Ako sme skoro ukradli cudziu batožinu

Nedávno som sa vrátil od jazera Garda v Taliansku a musím sa podeliť o tento výživný zážitok. Som človek, ktorý musí robiť rôzne práce inak sa začnem relatívne rýchlo nudiť (adhd) a tak jedno z mojich povolaní je i práca horského sprievodcu. Skúsim Vám opísať situáciu tak ako nastala. Na severu Gardského jazera je mestečko Riva del Garda a tam sa tento príbeh odohral. Boli sme ubytovaný v hotelu takmer v centre mesta avšak hotel mal jednu nevýhodu a to, že sa u neho nejde zaparkovať autobus, čo je celkom komplikácia pre zájazd s cestovnou kanceláriou. A keby bol problém len zo zaparkovaní ale problém je už čo i len zastavenie autobusu pred hotelom. Nachádza sa totiž u hlavnej cesty a tak vykládka batožín plného autobusu musí prebehnúť vo veľkej rýchlosti. Autobus zastaví a cca do piatich minút sa povyťahuje batožina klientov z batožinového priestoru priamo pred hotel. Klienti sú ochotný a pomáhajú. I tak však spôsobujeme dopravný kolaps na hlavnej komunikácií v tomto mestečku.

No a teraz k tej “krádeži”. Posledný deň po raňajkách sme s klientmi dohodnutý, že na deviatu hodinu prinesú batožinu na zvolené miesto u recepcie. Je to väčšia miestnosť patriaca k reštaurácií. A tak už 8:50 sa tam nachádza veľké množstvo batožiny, čo je vzhľadom na to, že máme takmer plný autobus celkom logické. Blíži sa deväť hodín a tak vynášame batožinu von pred hotelom. Popritom kontrolujem, či je moja skupinka peších turistov nachystaná na dnešnú turistiku. Autobus prichádza, otvára sa batožinový priestor a my ho postupne zaplníme kuframi či veľkými batohmi. Zároveň malé batohy a tašky dávame do vnútra autobusu. Kontrolujem miestnosť, kde bola batožina, priestor pred hotelom a akonáhle tam už nič nie je, požiadam moju skupinu peších turistov aby teda nastúpili do autobusu. Zároveň sa lúčim sa so sprievodcom cyklistov, ktorý odchádzajú na záverečnú etapu priamo od hotela. V autobuse rýchlo spočítam počet ľudí a zavelím vodičom na odjazd. Rozbehneme sa, keď v tom si vodiči spomenú, že nemajú drobné do parkovacieho automatu. Tie samozrejme má druhý sprievodca a tak operatívne obídeme pár blokov, čo u autobusu je zopár kilometrov, keďže nemôže odbočiť všade tak ako auto, a po chvíli sa vraciame späť k hotelu, kde očakávam, že zoberiem drobné od sprievodcu a budeme pokračovať podľa plánu.

Zastavujeme u hotelu a sprievodca prichádza s recepčným a nejakou seniorkou s tým, že sme im zobrali ich batožinu. Vraj sa jedná o tri kusy batožiny. Nahlas si zanadávam a z druhým vodičom otvárame batožinový priestor aby sme tú batožinu našli. Našli sme prvý kufor, keď v tom z paní vypadne že má i malý batoh a tak beru jej manžela aby sa išiel so mnou pozrieť do autobusu, či niečo nie je teda ich. Do toho začína znova vznikať šialená dopravná zápcha, ktorá od zastavenia z pred piatich minút vlastne ešte neskončila. Pán nič nenašiel, medzitým sa kolegom podarilo nájsť druhý kufor. Ja teda vleziem do kufru a vyťahujem jednu batožinu za druhou, presne tú, ktorú sme tam pred desiatimi minútami prácne skladali. Taliansky celkom rozumiem a paní stále mele niečo o červenom kufru a tak každý červený kufor či tašku jej ukazujem a keď v tom ukáže na modrý kufor a povie, že je to on. Síce som si najprv vravel, že čo to je blbku ale bol som tak rád, že sa našiel, že som jej to rovno odpustil.

„Quattro? Hai detto tre! … Cinque.“

Začali sme skladať batožinu späť a pani začne s tým, že má ešte jeden kufor. Ja na ňu a recepčného už pomerne nahnevane vyletím a vravím: “Quattro? Hai detto tre!” (Štyri? Vraveli ste, že tri!) Paní to dorazila odpoveďou: “Cinque” (päť). V tej chvíli ma skoro porazilo. Od kolegu, ktorý rozpráva plynule po taliansky som v tej chvíli započul desiatku rôznych talianskych nadávok, recepčný nevedel čo povedať a paní si mlela svoj monológ o tom ako tá batožina vypadá. Vliezla do autobusu prešla cez neho a vyšla s jedným malým batôžkom. S tým, že sa ešte musíme pozrieť dolu a nájsť ten piaty. V tej chvíli už vďaka bohu zasiahol recepčný, ktorý ju s mojim kolegom presvedčili, že tú piatu batožinu môže prísť hľadať večer po skončení povinnej pauzy vodičov. Paní, nerada ale súhlasila. My sme zas naplnili autobus našou batožinou a odobrali sa späť na pôvodnú trasu.

Po tomto incidentu som si musel dať panáka, keďže som mal tlak minimálne 200 na 150. Za moment mi volá druhý sprievodca s tým, že sa nám recepčný moc ospravedlňuje za komplikácie, a že paní za to môže sama. Prišla sa do hotelu práve ubytovať, samozrejme moc skoro. Recepčný ju upozornil,  že je príliš skoro, že teraz odchádza veľká skupina, a že za pár hodín bude jej izba pripravená a zároveň ju upozornil aby nedávala batožinu do miestnosti kde sme ju mali my. No a hádajte kam ju ona dala :) Recepčný, kolegov odmenil pivom zdarma a ja som sa odmenil vychladeným pivom z autobusu. Nakoniec celý program daného dňa to nejak extra nezasiahlo, i keď mne to na nervy teda pekne zahralo.

A myslíte, že večer v dohodnutý čas niekto prišiel? No samozrejme, že nie. Ono totiž na druhý deň ráno po vystúpení posledných klientov v Brne žiadna batožina nezostala a tak tá piata taška bola asi len v hlave tej pomätenej Talianky. Našťastie sa ani nejednalo o krádež, čo mi samozrejme v medzičasu i napadlo ale, zas svojim prevedením by to bola šialená talianska krádež.