Denník N

Ako Putin konsolidoval svoju moc a ako sa tomu Západ len prizeral

French President Nicolas Sarkozy, Russian President Vladimir Putin, German Chancellor Angela Merkel, U.S. President George W. Bush and British Prime Minister Tony Blair sit underneath their respective national flags in a beach chair during the G8 Summit in Heiligendamm, Germany, 07 June 2007
French President Nicolas Sarkozy, Russian President Vladimir Putin, German Chancellor Angela Merkel, U.S. President George W. Bush and British Prime Minister Tony Blair sit underneath their respective national flags in a beach chair during the G8 Summit in Heiligendamm, Germany, 07 June 2007

Krátka esej o už zabudnutej epizóde histórie, ktorá je ale dôležitá pre našu budúcnosť. Ako nastupujú autoritári k moci? Prečo je práve Putinov príbeh taký dôležitý? A ako môžeme zabrániť snahám jemu podobných, rozobrať demokratický systém?

24. február 2022 si budeme pamätať ako moment, kedy sa skončilo usporiadanie medzinárodných vzťahov nastolené po skončení studenej vojny. Ruská invázia na Ukrajinu definitívne zmenila medzinárodné vnímanie Ruska a jeho prezidenta Vladimíra Putina. Rozhodnutie začať rozsiahlu vojnu na hraniciach NATO a EÚ, ktorá porušuje medzinárodné právo a spôsobuje nepredstaviteľnú deštrukciu krajiny, kde sa dejú vojnové zločiny, zmenilo Ruskú federáciu na vyvrheľa medzinárodného spoločenstva. Rusko sa stalo súčasťou skupiny medzinárodne izolovaných štátov spolu s Venezuelou, Severnou Kóreou a Iránom. Po začatí vojny sa mnohí čudovali, ako sme to my na “západe” dopustili, alebo skôr, ako mohla demokratická časť sveta dovoliť takému despotovi, akým je Putin, dostať sa k moci a spôsobiť také extrémne ľudské utrpenie.

Ako sme mohli prehliadnuť prvé známky autoritárskych tendencií?   Kedy sa začala transformácia ruskej demokracie na kleptokratický autoritársky štát? Verím, že odpovede na tieto otázky možno nájsť na začiatku 21. storočia v ruskej volebnej reforme, ktorá drasticky ovplyvnila spôsob rozdelenia moci medzi rôzne úrovne a zložky vlády. Preto sa v tomto texte pokúsim opísať volebnú reformu z roku 2005, jej vplyv na ruský politický systém, a jej účel pri upevňovaní Putinovej moci nad Ruskom.

Putinov nástup k moci

Putin sa dostal k moci po nečakanom odstúpení vtedajšieho ruského prezidenta Borisa Jeľcina v predvečer nového milénia. To znamenalo, že Putin, vtedy predseda vlády, bol katapultovaný do úlohy úradujúceho prezidenta. Stal sa ním v búrlivom čase Druhej čečenskej vojny. Následne vyhral prezidentské voľby v roku 2000, keď získal viac ako 50 % hlasov (Bowring, 2011). Putin sa stal mocnou postavou ruskej politiky a jeho strana Jednotné Rusko sa stala hegemónnou na všetkých úrovniach vlády v Rusku. Jednotné Rusko vzniklo spojením dvoch samostatných strán, Jednotnej strany Ruska a Vlasť – Všeruskej  strany. V roku 2001 stranu viedol Boris Gryzlov, ktorého v roku 2008 nahradil Vladimir Putin (Bowring, 2011). Týmto spojením vznikol hegemón, strana, ktorá bola zastúpená vo všetkých ruských regiónoch a na všetkých úrovniach vládnutia. Aby sme pochopili zmeny, ku ktorým došlo počas prvých dvoch prezidentských období Putina, musíme najprv pochopiť systém, ktorý už existoval.

Pred volebnou reformou v roku 2005 bola polovica kresiel v dolnej komore zákonodarného zboru – Dume –  volená prostredníctvom jednočlenných obvodov a druhá polovica prostredníctvom pomerného systému (Moraski, 2007). Je dôležité poznamenať, že zmeny volebných zákonov a možná centralizácia sa začali už počas prezidentského obdobia prvého prezidenta nezávislého Ruska – Borisa Jeľcina. Neboli však také drastické a zdrvujúce  ako tie za Putina. Voľby do Dumy v roku 2003, ktoré sa uskutočnili podľa starého systému, nám môžu veľa povedať o vtedajšom stave ruských volieb.

Legacy of Putin, AFP, 2018

„Výsledky volieb do Dumy v roku 2003 naznačujú, že existujúci volebný systém už fungoval v prospech moci strany Jednotné Rusko, a teda aj prezidenta Putina. Jednotné Rusko získalo nielen 120 kresiel v rámci pomerného systému ( alebo 53 percent) s 37,6 percentami národných hlasov, ale aj 106 kresiel z  jednočlenných obvodov. Celkový počet 226 kresiel Jednotného Ruska mu dal úplnú väčšinu v parlamente“ (Moraski, 2007).

Tieto čísla ukazujú silnú podporu Putinovi a jeho strane a skutočnosť, že Jednotné Rusko nepotrebovalo vytvárať koaličnú vládu a mohlo vládnuť samostatne. To poskytlo Putinovi možnosť posilniť svoju moc, aj moc svojej strany v Rusku. Počas prvého funkčného obdobia vo funkcii prezidenta sa Putinovi podarilo vykuchať Radu federácie (horná zákonodarná komora), ako aj zasahovať proti slobodným médiám. „Putin rýchlo obmedzil slobodu existencie nezávislých televíznych médií, pričom ako ospravedlnenie použil vojnu v Čečensku. Dnes sú doslova všetky (národné) televízne siete vlastnené a kontrolované štátom alebo sú ekonomicky a politicky závislé od vlády“ (Bowring, 2011). Putinov nástup k moci bol poznačený prvým naštrbením ruskej demokracie a jeho znovuzvolenie v roku 2004 znamenalo len to, že bude svoju moc len upevňovať.

Volebná reforma a prečo k nej došlo

Volebná reforma v roku 2005 bola prekvapením  najmä preto, že Putin bol v roku 2004 opätovne zvolený 71,3 % hlasmi (Bowring, 2011). Ako hovorí Bryon Moraski:

„Mnohí vedci, ktorí skúmajú výber volebného systému, pri ich vysvetľovaní zdôrazňujú túžbu reformátorov maximalizovať kreslá v parlamente; vo všeobecnosti má tento ich dôraz intuitívny zmysel. Zatiaľ čo zákonodarcovia a strany majú rôzne politické ciele, volebné systémy priamo ovplyvňujú úroveň zastúpenia, ktoré títo aktéri dostávajú vo vláde, a víťazstvo vo voľbách sa javí ako cieľ, ktoré je potrebné dosiahnuť, ak sa majú dosiahnuť iné ciele“ (2007).

Preto bolo Putinovo rozhodnutie reformovať volebný systém prekvapením, keďže už mal jasnú väčšinu a drvivú podporu verejnosti. Voľby v roku 2003 znamenali aj totálnu prehru liberálnych strán, ktoré neprekročili vtedajšiu 5-percentnú hranicu a kreslá získali len prostredníctvom jednočlenných obvodov. Druhou najväčšou stranou v Dume bola komunistická strana s 52 kreslami, čo je priepastný rozdiel oproti 226 vládnucej strane Jednotné Rusko. Reforma z roku 2005 je podivuhodná, pretože kombinuje racionálne kroky na centralizáciu moci, ktorú už strana Jednotné Rusko a prezident Putin mali, a súčasne zavádza systém plne pomerného zastúpenia a transformuje Rusko na jeden volebný obvod. To je krok, ktorý by, prinajmenšom teoreticky, mal vyústiť do väčšieho počtu strán a väčšej politickej súťaže. Druhá časť reformy z roku 2005 urobila opak. Zvýšila zákonnú hranicu z 5 percent na 7 percent, a zabezpečila, že poslanci Dumy budú musieť zostať v legislatívnej frakcii strany, ktorá ich nominovala. Politickým stranám zakázala vytvárať volebné bloky a podstatne zvýšila štátne financovanie politických strán, ktoré získajú mandáty v Dume. (Moraski, 2007).

Tieto kroky sa zdajú byť nelogické, keďže aspoň na papieri vytvárajú konkurenčnejšie a dynamickejšie stranícke prostredie. Cieľom rozhodnutia posunúť hranicu z 5 % na 7 % bolo poistiť koniec liberálnych strán, ako aj zastabilizovať počet strán v Dume. Zákaz pre poslancov zmeniť svoju frakciu v Dume po zvolení je tiež nelogický: „mnohí z poslancov, ktorí súťažili ako nezávislí alebo ako kandidáti menších strán, sa, keď boli v parlamente, rýchlo pripojili k radom Jednotného Ruska“ (Moraski, 2007). Boli to práve títo nezávislí kandidáti alebo kandidáti malých strán, ktorí boli zvolení prostredníctvom jednočlenných obvodov, ktorí dali prednosť Putinovi a strane Jednotné Rusko, tak prečo ich eliminovať? Jedinou odpoveďou na tieto protichodné kroky môže byť vnútorná stabilizácia a centralizácia moci v jednej strane a jednom človeku. Odstránenie jednočlenných obvodov vo voľbách do Dumy oslabilo moc miestnych alebo nezávislých kandidátov zastupujúcich menšinové alebo regionálne záujmy. Je tiež zaujímavé sledovať, prečo boli jednočlenné obvody vôbec zavedené, čo potvrdilo hypotézu , že prechod na čisto pomerný systém bol skôr krokom k centralizácii moci ako k otvoreniu politickej súťaže.

„Jeľcin presadzoval zvýšenie počtu kresiel volených za jednočlenné obvody, pretože by to zvýšilo počet reformne orientovaných politikov v parlamente, zatiaľ čo mnoho strán v Dume preferovali status quo“ (Moraski, 2007).

Ďalším aspektom, ako poznamenal Bryon Moraski, je rozdiel medzi poslancami zvolenými cez jednočlenné obvody a poslancami zvolenými pomerným rozdelením hlasov. Tí prví sa mohli cítiť slobodnejšie alebo skôr menej lojálni k strane a viac k svojmu volebnému obvodu ( 2007). To by mohlo vytvárať menej efektívny zákonodarný zbor, pretože tí, ktorí sú zvolení za konkrétny obvod, môžu pociťovať menší tlak hlasovať podľa straníckych línií. Zmena na čisto pomerný volebný systém preto nebola zameraná na podporu politickej súťaže, ale na konsolidáciu samotnej strany Jednotné Rusko. Potvrdzuje to práca Stephena Whitea a Olgy Kryshtanovskej, ktorí robili rozhovory s vysokými ruskými predstaviteľmi:

„’Kontrolovali ich guvernéri, regionálna elita. Pracovať s nimi bolo ťažšie,’ vysvetlil vedúci oddelenia pre vnútorné záležitosti prezidentskej administratívy (opýtaný č. 5). Nový systém bol systémom, v ktorom by samotné Jednotné Rusko skutočne mohlo získať menej kresiel, ale bola to prijateľná cena za Dumu, ktorá by sa dala ľahšie riadiť, a za pomerný systém, ktorý by bol celkovo ‘transparentnejší’. Teda pre nás transparentné. Pre Centrálu. Jednoduchšie ovládateľní.“ (2011).

Tieto rozhodnutia, aj keď si zdanlivo protirečia, boli urobené s chirurgickou presnosťou tak, aby nielen obmedzili miestnych alebo nezávislých kandidátov a eliminovali menšie strany s úmyslom zakonzervovať stranícky systém, ale aj skonsolidovať samotnú vládnucu stranu a nahradiť progresívnejších alebo nezávislých členov strany  pritakávajúcimi pätolízačmi. Všetko sa to dialo pod zámienkou otvorenia politickej súťaže a vytvorenia spravodlivejšieho a transparentnejšieho volebného systému. Opak bol pravdou. Regionálnemu systému vlády sa tiež nepodarilo uniknúť Putinovým plánom na upevnenie moci. Počas svojho prvého funkčného obdobia rozdelil prezidentským dekrétom 89 administratívnych oblastí na sedem federálnych obvodov, ktoré viedli prezidentskí poverenci a priamo kopírovali existujúce vojenské obvody.  Súčasne boli právomoci udelené oblastným predstaviteľom počas Jeľcinovho prezidentovania  prevedené na týchto prezidentských poverencov (Moraski, 2007). Mnohí z týchto prvých poverencov boli samotní generáli z daných vojenských obvodov. Putin vo svojom druhom volebnom období využil rukojemnícku krízu v Beslane, podobne ako Druhú čečenskú vojnu, na obmedzenie slobody médií, aby dokončil demontáž nezávislosti ruských regionálnych zákonodarných zborov.

„Prezident Putin presadzoval nahradenie volieb predsedov exekutív v regiónoch prezidentskými kandidátmi. S podporou výrazne pro-prezidentskej väčšiny v parlamente – vďaka výsledkom volieb do Dumy v roku 2003 – bola reforma rýchlo schválená. Účinnosť nadobudla v decembri 2004“ (Moraski, 2007).

Putinove reformy zo začiatku 21. storočia možno teraz považovať za vypočítavé rozhodnutia v jeho dlhodobom pláne vládnuť Rusku ako moderný cár. Skúmanie jeho krokov vedúcich k ovládnutiu ruskej politiky teraz slúži ako mrazivá pripomienka pre demokratických lídrov, aby v ich krajinách neignorovali ambicióznych a bezohľadných politikov, pretože keď raz “dobyjú” svoju vlasť, začnú sa obzerať po ďalšej obeti.

Čo my s tým máme?

Angela Merkel with George W. Bush, José Manuel Barroso, Vladimir Putin and Tony Blair, REGIERUNGonline/Bergmann, 07.06.2007

Odvtedy, čo sa Putin dostal pred 22 rokmi k moci, dramaticky ovplyvnil nielen ruskú politiku a volebný systém či systém vládnutia v Rusku, ale aj svetovú politiku. Jeho cesta je symbolom postkomunistickej reality v Rusku a jeho politika, ktorá priviedla svet na pokraj 3. svetovej vojny, odráža jeho politickú cestu. Bolo pre mňa úžasné skúmať túto tému, skúmať už zabudnutý kúsok histórie, keď Západ ešte možno mohol zabrániť nebezpečnému mužovi upevniť úplnú kontrolu nad najväčšou krajinou sveta. Vladimír Putin pomaly, ale s veľkým odhodlaním vytvoril systém, v ktorom je on jediným zdrojom moci. Stal sa nevyhnutným pre ruskú politiku, pričom svoj politický osud spojil so všetkými členmi svojej strany a s každým, kto slúži jemu a jeho režimu. Zdá sa nemožné si predstaviť, že západní lídri neurobili nič, kým Putin demontoval ruskú demokraciu. Západ sa v tom čase obsesívne sústredil na Blízky východ alebo situáciu v Juhovýchodnej Ázii, a Putina si nevšímal a nebral vážne jeho autoritárske tendencie.

Ako sme mohli byť takí slepí? Alebo spokojní? Bola perspektíva ekonomického rastu a lacného plynu príťažlivejšia ako potreba postaviť sa za hodnoty, na ktoré sme tak vehementne hrdí? Neschopnosť konať, keď Putin len začínal svoju politickú cestu, môže byť ešte závažnejšia ako neschopnosť konať asertívnejšie v roku 2014, keď Putin prvýkrát zaútočil na Ukrajinu. Mohli sme tomu všetkému zabrániť? Utrpeniu ruskej opozície, zasahovaniu  do amerických, francúzskych alebo nemeckých volieb, vraždám Anny Politkovskej a Borisa Nemcova a vojnovým zločinom spáchaným na ukrajinských občanoch, ktorí sú v súčasnosti vystavení útokom Putinovho despotického režimu? Putinov nástup k moci a jeho metódy demontáže demokratického aparátu môžu slúžiť ako lekcia pre nás, zatiaľ ešte žijúcich v demokracii. Musíme mať oči otvorené a dávať si pozor na podobných vodcov s podobnými tendenciami na našom vlastnom dvore.

 

Referencie

 

Bowring, B. (2011, March 4). THE ELECTORAL SYSTEM OF THE RUSSIAN FEDERATION . https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/etudes/join/2011/433688/EXPO-AFET_ET(2011)433688_EN.pdf. Retrieved April 27, 2022, from https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/etudes/join/2011/433688/EXPO-AFET_ET(2011)433688_EN.pdf

 

Moraski, B. (2009). Revisiting Russia’s Electoral System Reform: The Importance of Context and Comparative Perspective. Government and Opposition, 44(2), 208–215. http://www.jstor.org/stable/44484174

 

Moraski, B. (2007). Electoral System Reform in Democracy’s Grey Zone: Lessons from Putin’s Russia. Government and Opposition, 42(4), 536–563. http://www.jstor.org/stable/44484111

 

White, S., & Kryshtanovskaya, O. (2011). Changing the Russian electoral system: Inside the black box. Europe-Asia Studies, 63(4), 557–578. https://doi.org/10.1080/09668136.2011.566424

Teraz najčítanejšie

Albert Vrzgula

Volám sa Albert Vrzgula, mám 22 rokov a som študentom Masarykovej Univerzity v Brne a študujem medzinárodný program International Relations and European Politics. Ostatný vývoj udalostí vo svete ale aj doma na Slovensku ma povzbudil v tom, založiť si blog, v ktorom budem mať možnosť vyjadrovať svoje myšlienky a pocity na aktuálne udalosti doma aj vo svete. Beriem to ako spôsob upratať si myšlienky, poukázať na udalosti, ktoré sú z môjho pohľadu zaujímavé a zároveň si precvičiť moju slovenčinu a písanie v nej. Na začiatok by som len dodal, že som ešte stále len študentom, a napriek tomu že medzinárodná, európska a slovenská politika ma zaujímajú a dlhodobo sledujem udalosti a vývoj na týchto úrovniach politiky -  nemám moje štúdium ešte dokončené a nie som (zatiaľ) odborníkom na tieto témy. Teda postrehy, myšlienky a argumenty, ktoré budem predstavovať v mojich textoch nie sú odborné alebo vedecké. Pokiaľ to bude vhodné budem prikladať aj relevantné vedecké články alebo analýzy, z ktorých väčšina mojich myšlienok plynie. Takisto musím dodať, že myšlienky a argumenty, ktoré budem zverejňovať nie sú oficiálnymi postojmi Masarykovej Univerzity.