Po memoároch prvej dámy USA Michelle Obamovej Môj príbeh z roku 2019, ktoré sa stali knihou roku na Martinuse, vydavateľstvo Tatran prinieslo slovenským čitateľom nedávno prvý zväzok memoárov amerického prezidenta Baracka Obamu. Keďže zahraničné recenzie sa pretekali v pozitívnych hodnoteniach knihy, pozrime sa bližšie na samotnú knihu. Stanú sa aj tieto memoáre bestsellerom na Slovensku?

Príbeh

Na úvod je potrebné spomenúť, že ide o rozsiahle čítanie, kde na 680 stranách (bez odkazov a registra) Obama rozpráva svoj rozsiahly príbeh od detstva po zvolenie do úradu až po prvé funkčné obdobie. Ak aj nie ste fanúšikom jeho pôsobenia ako prezidenta USA, určite vás môže zaujať spôsob a štýl, akým Obama píše. Ide o veľmi prístupný a opisný jazyk, ktorý sa číta plynulo a vie človeka vtiahnuť do diania. S láskou k detailom a citom pre vyjadrenie atmosféry situácie Obama na stranách svojho životopisu dáva prechod emóciám, sebareflexii, úvahám a intimite, ktoré ho ako kedysi najmocnejšieho človeka na čele Ameriky robia retrospektívne príťažlivo zraniteľným.

„Predovšetkým som chcel verne podať svoje pôsobenie v úrade – nielen historicky zachytiť kľúčové udalosti a dôležité osobnosti, s ktorými som spolupracoval, ale opísať aj niektoré politické, ekonomické a kultúrne protiprúdy, ktorým čelila moja vláda, a ako som na ne reagoval ja a môj tím. “

Pri čítaní knihy vďaka týmto aspektom nemáte pocit, že čítate politický rukopis. Obama prezident si zároveň udržiava perspektívu Obamu občana, otca, manžela, syna a priateľa, a snaží sa vcítiť aj do toho, ako ho vnímajú ľudia v jeho okolí vrátane kritikov. Keďže bol 44. prezident USA prvým prezidentom tmavej pleti, od začiatku vo vzduchu visela otázka, ako sa tento aspekt jeho osoby bude posudzovať v krajine, kde otázka rasizmu má, žiaľ, dlhú tradíciu. Obama sa na viacerých miestach opäť citlivo, no súčasne aj pragmaticky a vecne, vyrovnáva s kritikou svojej osoby a farby pleti. Práve pragmatizmus je aspekt, ktorý môže čitateľom z Obamovho rukopisu imponovať.

Putin

V kontexte prebiehajúcej vojny na Ukrajine ma zaujala reflexia vzťahov s Ruskom a stretnutie s Putinom. To sa odohralo po stretnutí G20 v apríli, keď vtedajší ruský prezident Medvedev pozval Obamu v júli do Moskvy na svoju prvú oficiálnu návštevu Ruska. Účelom bolo tzv. zresetovanie vzťahov medzi oboma veľmocami. Medveďov bol v tom čase liberálne orientovaný, zaujímal sa o západný technologický pokrok, o Silicon Valley a počúval Depp Purple. Následne sa Obama stretol aj s Putinom, pričom pred stretnutím bol expertom na Rusko varovaný, že „Putin je citlivý na akýkoľvek aj domnelý prejav pohŕdania.“ Pri čítaní rozhovoru Putina s Obamom som si uvedomil, že krivda, ktorou sa dnes oháňa režim Kremľu, má hlboké korene už v minulosti a argumenty Putina o zrade, pokryteckosti a imperializme Západu, rezonovali už v čase tohto stretnutia.

Podobne ako Putina opísal novinár Michail Zygar v knihe Všetci mocní Kremľa, aj tu Putin pôsobí ako človek na jednej strane arogantný, precitlivelý, a panovačný, na druhej ako ukrivdený a zradený politik, ktorého predovšetkým predchádzajúci prezident George Bush nanajvýš sklamal. Putin otvoril otázku Iraku, Iránu, rozširovania NATO smerom k ruským hraniciam či podporu farbených revolúcií v Gruzínsku, na Ukrajine a v Kirgizsku. Už Obama vo svojom záverečnom zhodnotení stretnutia s Putinom sumarizuje, že ruský vodca je autokrat, ktorý má pod kontrolou každého, kto sa pohybuje v jeho prítomnosti, s mocou prenasledovať, väzniť či priamo likvidovať.

Keď  sa pozriem na Obamov prezidentský úrad jeho očami, vidím človeka, ktorý sa prezentuje ako úprimne veriaci demokrat, snažiaci sa zabrániť vojne a chrániť princípy spravodlivosti a práva. Človeka, ktorý v sebe skĺbil cit aj politický pragmatizmus. Nepoznám kritikov Obamovej éry, čítal som len kritiku Noama Chomského Kdo vládne světu?, kde Chomský vyčíta Obamovi niekoľko pokryteckých rozhodnutí v medzinárodnej politike. Obama po sebe, žiaľ, nezanechal dôstojného nástupcu, ktorý by pokračoval v jeho politickom smerovaní. Zatiaľ čo Trump predstavoval pre Ameriku krok dozadu a odhalil množstvo problémov, s ktorými sa pasuje polarizovaná americká spoločnosť, Biden ukázal, že na nič lepšie sa intelektuálno-politická elita už nezmohla.

Napriek veľkému rozsahu sa kniha číta veľmi plynulo, ako historický román s politickým pozadím, ktorý vás nenudí. Aj kritici Obamovho úradu sa po prečítaní knihy vyjadrujú, že napriek nesúhlasu či ideologickej rozdielnosti cítia k osobe bývalého prezidenta úctu a rešpekt. Amerika by určite v niečom potrebovala lídra obamovského typu. A nielen Amerika…

Je teda kniha Zasľúbená zem knihou roka? Prečítajte si ju, možno vás o tom presvedčí, a možno nie.

Knihu Zasľúbená zem si môžete kúpiť tu