V zápasoch o modlitbu

Odišla jedna z najvýznamnejších osobností v slovenských dejinách.

Najviac vo mne roky rezonujú jeho slová uznania rehoľným sestrám: „Tie sestričky vedia spraviť toľko dobra!!“

Áno, aj ženy sú povolané robiť, ale robiť dobro, ako to akademicky vo svojich esejách spracovala zajtrajšia „liturgická“ oslávenkyňa Edit Stein, spolupatrónka Európy, karmelitánka so židovskými koreňmi, obeť čistiek rozhodujúcich hláv v Osvienčime.

Jozef Tomko stelesnil zaujímavý fenomén „z Východu“. Primičnú svätú omšu mu sprostredkovali v milovanej Bazilike svätého Pavla za hradbami v Ríme, pretože svätého Pavla, jeho horlivosť mal veľmi rád. Zúčastnených bolo cez 10 ľudí. Symbolický moment najväčšej intimity – omša ako dar.

Jeho zrelosť odmenili hory, ktoré miloval všade na svete. Vzpriamili ho do jednoduchej elegancie.

Jeho rozvaha dokázala kráčať po kvalitných, ale často šmykľavých dlažbách vo Vatikáne, aby autenticky hovorila, že breviár je úžasný aj ráno alebo na prechádzke. Rovnako ruženec, keď len na zloženom prsteni vo vlaku. Aj my menej známi sa nezľaknime takých vyznaní, keď na to príde. Vôbec to nie je o svätuškárstve. Určite však aspoň to o láske.

Miloval múdrosť, vznešenú, a predsa tak prostú, rýdzu… Bola to  najmä milosť, že dedinský chlapec, ktorý nezabudol ľudovú, prístupnú slovenčinu až do svojho pozemského konca, mal desaťročia svoj podiel na teologickom vývoji v Ríme a vysunuto, počas doby nadbytočných obáv a zákazov, aj na rozvoji slobodného myslenia v domovine, kde sa na ňom potvrdilo, že prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.

Rozpoznávať talenty… Aj to je nám potrebné okrem odovzdávania sa nádeji v túžbe po lepšej modlitbe. O tom by mali byť zápasy. Preto to netreba preháňať s umelými prekážkami, až s prílišnou ľudskosťou a výhovorkami, že sme len takí a nemenní. Len inak ako stereotypne môžeme zveľaďovať seba, blízke okolie, cirkev, svet, čo tak rád zdôrazňoval bežným ľuďom, ale aj tým povolaným starať sa viac, byť zodpovední za viac.